Mágia čísel? V roku 1965 vychádza autorov poviedkový debut. Pamätám si ešte pocit z Citovej výchovy v marci, a teraz ten pocit, akoby som to už bola čítala, akoby inde a inak voľakedy, možno v minulom živote.
Akoby prítomnosť bola len na zachytenie spomienky, na to, aby sme sa lúčili s každým okamihom. Pocit, že sa postavy (aj autor) lúčia pri každom odchode z miestnosti, do ktorej sa potom vrátia (nevrátia). Vlastne na tom ani nezáleží, lebo keď sa vrátia, či nevrátia, nie je isté, či to bude tá istá miestnosť, tie isté predmety, s ktorými sa oči rozlúčili a potom ich znova uvideli pri písaní (čítaní).
Ale to je už o literatúre. O literatúre, ktorú rada čítam a taká je aj najnovšia kniha Pavla Vilikovského.
Venujme teda každej poviedke niekoľko viet. Kríza stredného veku - presný popis krízy autorovej generácie, ktorá presne v tom veku, keď by sa malo niečo skutočné diať, sa venovala rozhovorom v krčmách, obmedzenej kariére alebo viac, či menej dobrému písaniu, prednášaniu na univerzitách a čoraz mladším ženským ročníkom.
Gašpar, Melichar, Baltazárová - výborný výber mien, ale tentoraz nejdú králi pokloniť sa novému životu, ale prídu ohlásiť deťom a pestúnke smrť otca, na proustovsko-vilikovskovskej hrane sentimentality (scéna matky a Baltazárčaťa je triezvo-snovo-čarovná).
Čarovný papagáj úspechu - názov poviedky a názov knihy sa v jednom (zásadnom) slove líšia, ale to už pochopíme pri čítaní, alebo to berme ako autorskú zlomyseľnú skromnosť voči sebe.
Telovka - štvrtá poviedka patrí v štyridsaťročnom publikovaní autora k jeho vrcholom. Pohyb myšlienky v hlave sériového vraha žien, videný laserovo ostrým pohľadom zhora, zboku i zdola, skoro Božia perspektíva(?), čítanie so zimomriavkami, s otázkou: aj to sme my? (mohli by sme byť?). Vrchol špirály Vilikovského eskalácií citu, rastúca jazva toho v nás (neľudského) okolo, iný druh prelínania: škrt cez všetko.
Modré obdobie Kúcanského-Smitha - tu najviac zaujalo, odkiaľ má autor priezvisko. Kúcanský, Kúzansky, Kuzánsky, mystika slov.
Pán spomienok - druhým vrcholom tejto knihy je poviedka rovnako skvelá ako Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Tu je literatúrou dvojportrét života, ktorý paralelne plynie so spomienkou. Obdivujem autorovu schopnosť TAKTO písať o otcovi (matke), to stotožnenie a oddelenie a vlastnenie spomienky. Toto platí v prípade autora nielen o spomienke, ale o všetkých jeho textoch.
Báseň v próze - táto poviedka sa mi nepáči, niežeby nebola napísaná skoro ľavou zadnou, ale nepáči sa mi téma: manželky, opití manželia, autorova fikcia, takto sa my, ženy, ani kamarátky nerozprávame.
Veľké more, oceán - nádherný už nadpis, aj text aj téma. Emigrácia, stratenie sa v krajine, čase, priestore, v imaginárnej vnútornej mape, trojpletený tuhý vrkoč niekoľkých pohľadov, skvelé dialógy, rýchlosť príbehu: v zrkadle, z vlaku pamäti, aj závažný problém slobody.
Teraz budem nosiť piesok na púšť a vodu do mora, chystám sa chváliť Vilikovského, alebo radšej nie? Ale rada chválim, takže, inak: na obálke knihy je papagáj, vôbec nie gýčový, veľmi slávny a volá sa tak ako posledné slovo v knihe; dobré, nie?
Autor: MILA HAUGOVÁ(Autorka je poetka a prekladateľka)
