Niektorí z nich dokonca pripomínajú, že stredomorský céder, ktorý má Libanon na zástave, sa už v Biblii spomína ako symbol slávy a hrdosti.

Samotní Libanončania tomu hovoria povstanie za nezávislosť a odkazujú na oranžovú revolúciu na Ukrajine či ružovú v Gruzínsku. Blízkovýchodní analytici zase prišli s pojmom občianska intifáda.

V každom prípade je pokojné zvrhnutie vlády na Blízkom východe niečo nové a pre mnohých aj prekvapivé či znepokojujúce. Teraz sa špekuluje, čo je za tým.

Možností je niekoľko a ide o kombináciu viacerých faktorov.

Udalosti v Libanone tiež znamenajú, že Blízky východ je v takom pohybe ako nikdy predtým. Otázne je, či je Libanon len špecifickým prípadom, alebo či ide o postupné rúcanie starého Blízkeho východu.

Najpodstatnejšie je asi to, že pokojné revolúcie sú prenosné aj do oblastí, o ktorých mnohí pochybujú, či sa tam demokracii môže dariť. Z toho sa môže tešiť hlavne americký prezident George Bush.

Pár týždňov po jeho inauguračnom prejave, v ktorom ohlásil program šírenia demokracie a slobody po celom svete, sa zväčša mladí Libanončania napriek zákazom dva týždne zhromažďovali pred parlamentom a vymohli si odchod prosýrskej vlády. Neboli žiadne krvavé zrážky s policajtmi, ani žiadna represia. Na stranu opozície sa postavila hlavne stredná trieda, ktorá je pre nové demokracie kľúčová.

Pre Bushových odporcov to má byť signál, že demokraciu nemusí nutne budovať len po vojenskom zásahu, ako to bolo v prípade Iraku a Afganistanu.

"Je jasné, že volanie po slobode má efekt, ale len vedľajší. Najpodstatnejšie boli voľby v Iraku a na palestínskych územiach. To musí vyvolať reakciu aj v Sýrii či Iráne," povedal denníku The Washington Post nemenovaný Bushov poradca.

Okrem Libanonu zatiaľ reagoval Egypt. Tamojší prezident Husní Mubarak začína po viac ako 20 rokoch vládnutia pripúšťať reformy politického systému. O jemných reformách hovoria aj saudskoarabskí princovia.

Analytici sa sporia, či na skutočné demokratické reformy stačí len tlak zvonka, ktorý môže mať aj opačný efekt: fundamentalistické štáty sa môžu ešte viac uzavrieť, autokratickí vládcovia môžu ešte viac pritlačiť na opozíciu a disidentov a obyčajných ľudí to len viac zdeprimuje.

Libanon je navyše podľa niektorých, hlavne arabských, analytikov špecifický prípad. Napriek sýrskemu vplyvu to bola na miestne pomery relatívne pluralitná krajina. Ak sa k tomu pridá sústavný tlak Američanov na Sýriu, ale aj pobyt úradníkov amerického ministerstva zahraničia v Bejrúte a odvaha médií, ktoré vlastnil zavraždený expremiér Harírí, je revolúcia na svete.

Či sa také ideálne podmienky podaria aj v ostatných krajinách, je otázne. Bushova administratíva verí, že áno. Faktom je, že najíma ľudí z tretieho sektora, ktorí sa venovali reformám na Blízkom východe, do štátnych služieb.