Krutosť mu zostala, bolo to pre neho typické. Až do svojej smrti si písal záznamy a z nich vznikla posledná kniha, ktorá pod názvom Le mausolée des amants, Journal 1976-1991 (Mauzóleum milencov, Denník 1976-1991) vyšla presne desať rokov po jeho smrti v najprestížnejšom francúzskom vydavateľstve Gallimard.

Hlučná pravda

Guibert chcel pôvodne pracovať vo filme, začal fotografovať a vystavovať, skúšal sa stať hercom, a tak sa spoznal s režisérom Patriceom Chéreauom, neskôr spolu napísali scenár k filmu L‘Homme blessé (Zranený muž). Ako dvadsaťjedenročný sa zamestnal v denníku Le Monde a písal o fotografii, vydržal tam osem rokov.

Keď mu vyšla kniha Propaganda smrť, našli si ho kritici aj zvláštny okruh čitateľov, boli fascinovaní krutou odvahou. Po knihe Priateľovi, ktorý mi nezachránil život (A l‘ami qui ne m‘a pas sauvé la vie, česky vyšiel vo vydavateľstve Tichá Byzanc) sa stal symbolom generácie zasiahnutej AIDS.

Zverejňoval svoju diagnózu aj svoj zdravotný stav, kde mohol: v románoch, v televízii, na fotografiách. A až do smrti si písal denník. Zveril ho Gallimardu, ale mal podmienku, že ho vydajú až desať rokov po smrti. Záznamy sú intímne, politických udalostí sa dotýkajú len v narážkach. Nijaký pátos, nijaký sentiment: zasa jeho zlý, šokujúci tón.

Niektoré postavy možno identifikovať, napríklad filozofa Michela Foucaulta, novinára Mathieu Lindona, režiséra Patrice Chéreaua, spisovateľa Hectora Bianciottiho. Ale kto je T. (muž, ktorého Guibert miluje) alebo Ch. (žena, s ktorou sa ožení) a ďalší, je vlastne vedľajšie. „Tejto knihy by som sa nevzdal, ani keby mi to malo zachrániť život,“ píše Guibert.

„Tí, čo Guiberta doteraz nepoznali, môžu Denníkom začať. Tí, čo ho neznášajú, nech to teraz ani neskúšajú. Pravda sa tu hovorí veľmi nahlas,“ píše Josyane Savigneau v Le Monde. Hervé Guibert neznášal cudné pomlky. Písal surovo a čisto.

Na spôsob fotografie

Denník ešte viac než romány hovorí o všetkých jeho obsesiách, vášnivých vzťahoch, o sexe a pornografii. Rodinou otvorene pohŕda, nešetrí ani svoje intelektuálne okolie, vrátane priateľov, vydavateľov a redakcie Le Mondu. Mauzóleum milencov hovorí aj o pravej príčine smrti slávneho filozofa Michela Foucaulta, aj o jeho sadomasochistickom sexuálnom živote ako profesora na College de France. Michel Foucault bol jednou z prvých obetí AIDS medzi európskymi intelektuálnymi celebritami. „AIDS nám vydáva neodvolateľné potvrdenie o našom konci. Obnažuje tak úplne naše vedomie o vlastnom živote a zbavuje nás sladkého nevedenia,“ tvrdil Guibert.

Okrem písania tiež fotografoval. Spôsob, akým vedel popísať obyčajné scénky z ulice alebo z kaviarne, akoby vychádzal z videnia fotografa: všímal si detaily a spájal ich do kompaktného obrazu. Tesne pred smrťou sa oženil s Ch., manželkou svojho milenca T.. Písal až do konca, pochopil, že písanie je pre neho jedinou možnosťou, ako žiť s AIDS. Písanie a sex.

Keď si bol istý, že zomrie, spáchal samovraždu. Nechcel, aby smrť rozhodovala za neho. Rozhodol tiež, kedy vyjde Mauzóleum milencov a o tom, že rozruch, ktorý ho obklopuje, odkedy začal písať, teraz vzbĺkne vo Francúzsku silnejšie než predtým.