BRATISLAVA - Na Slovensku nebol zatiaľ nikto za akýkoľvek zločin komunizmu potrestaný. Všetky podnety, ktoré dal Úrad na dokumentovanie zločinov komunizmu, boli zamietnuté. Slovensko tak podľa riaditeľa sekcie Ústavu pamäti národa Miroslava Lehkého ignorovalo Európsku konvenciu o ochrane základných práv a slobôd. Tá síce zakazuje retroaktivitu zákona, ale v tom istom paragrafe hovorí o tom, že je možné potrestať trestné činy, ktoré v dobe, keď boli spáchané, síce boli v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ale boli a sú považované za trestné činy podľa právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.
"Potom prichádzame k takým absurdným záverom, že máme mŕtvych na hranici, ale zločin to nie je, lebo ten človek bol zastrelený podľa vtedy platných zákonov," hovorí Lehký.
Ústav teraz pripravuje nové podnety pre políciu o politických procesoch. Ministerstvo vnútra by malo na to vyčleniť špeciálnych vyšetrovateľov.
Lehký upozorňuje na to, že súdy sa vyhýbali porušeniu základného práva na vierovyznanie napríklad tak, že keď u niekoho našli zahraničnú náboženskú literatúru, kvalifikovali to ako trestný čin ohrozenia devízového hospodárstva alebo poškodzovanie záujmov republiky v cudzine.
Zákony z čias komunizmu sa podľa neho často používajú v justícii v takom istom duchu ako pred novembrom 1989. "Neverím, že za 15 rokov nebolo možné vychovať nových sudcov. Chyba je hlavne v tom, že staré kádre pretrvávajú dokonca vo vedúcich postaveniach a dnes sa odvolávajú na svoju nezávislosť."
Advokát a bývalý minister spravodlivosti Ján Čarnogurský hovorí, že napríklad trestný čin marenia dozoru nad cirkvami nebol takzvaný "prvohlavový", teda typický politický trestný čin, ale právnymi argumentmi sa ho dalo vyvrátiť. "Ja som na objednávku Charty 77 niekedy v roku 1981 vypracoval analýzu o tomto trestnom čine. Tam som uviedol právnické argumenty proti tomuto trestného činu a tie argumenty obstoja aj dnes," hovorí.
Všetci predsedovia súdov boli nomenklatúrne kádre strany a podľa Lehkého ich "strana zaväzovala, že budú bezvýhradne plniť jej pokyny". Aj preto sa neocitli na zoznamoch agentov ŠtB, "lebo tú úlohu spolupracovníka strany vykonávali".
ŠtB navyše podľa Lehkého radšej zaviazala na spoluprácu nestraníka ako straníka, lebo vedela, že pri straníkoch si ľudia dávajú väčší pozor.
Jeho názor potvrdzuje aj bývalý major ŠtB (pozri rozhovor na 17. strane) , ktorý povedal, že ŠtB nesmela vyhľadávať na spoluprácu sudcov ani prokurátorov.
Nomenklatúrny káder
Nomenklatúrny káder bol človek, ktorého vymenovanie do funkcie podliehalo schváleniu výboru KSČ. Podľa stanov strany to mohol byť výbor závodný, okresný, krajský alebo ústredný. "Napríklad závodná organizácia KSS v podniku si povedala, ktoré funkcie podliehajú jej schváleniu," hovorí Ján Čarnogurský.
Každý predseda súdu bol nomenklatúrny káder. Poslanec KSS Vladimír Ďaďo povedal, že okrem predsedu to bola aj jeho kádrová rezerva, teda človek, ktorý mohol predsedu vo funkcii nahradiť.
Nomenklatúrny káder bol aj okresný náčelník polície a vyššie alebo okresný náčelník ŠtB a ich "kádrové rezervy". Ďaďo hovorí, že organizovanosť v strane bola na súdoch nízka: "Asi len tri percentá, ostatní boli nepartajní."
(mož)
