Slávne medaily schováva krasokorčuliar v dolnej zásuvke sekretára v pracovni. "To je môj sejf, vie o ňom manželka a ja," usmial sa.

V ruke obracal olympijské striebro a zlato z európskeho šampionátu v Bratislave.

"Pred európskym šampionátom v päťdesiatom ôsmom zastrešovali dnešný zimák. Trénoval som ich od piatej do siedmej ráno pri malej lampe raz v jednom, inokedy v druhom rohu, aby som neprekážal robotníkom. Mal som trému ako nikdy. Vrcholná súťaž bola ani nie tristo metrov od môjho bydliska. Prišlo sa na mňa pozrieť more priateľov. A, prirodzene, spolužiačok. Prepadol by som, keby som si narobil hanbu. Boli sme frajeri," odľahčoval Divín.

Monológ v slovenčine, ktorá by zdobila aj televízneho komentátora, oživila šarmantne manželka. Podpichla: "Ty si ním zostal dodnes, sukničkár." Divín na ME 1958 vyhral: "Ale voľnú jazdu, ktorou sa chcel extra predviesť, som pokazil. Štvalo ma to," obracal v rukách naďalej zlato a striebro, aby sa rozhodol pre jagavejší kov z menšieho podujatia.

"Tá bratislavská medaila vyvoláva vo mne romantické spomienky. Na dvor, na kamarátov, s ktorými sme hrávali futbal. Na hokejistov. S tými som si potajomky po tréningu tiež zahral. Tie spolužiačky boli nádherné. Ako som im strémovane a neohrabane kurizoval."

Na najčestnejšom mieste majú Divínovci zarámované rodinné fotografie so synom, dvoma dcérami a vnúčencami. Divín často chodí za synom do Vancouveru, kde v minulosti pripravoval krasokorčuliarske nádeje.

Tvrdí však: doma je doma. "Milujem leto na našej chate v Kunštáte smerom na Svitavy. Dnes sú mojím športom prechádzky lesom a hubárčenie. Zahrám si aj tenis," pochvaľoval si bývalý krasokorčuliar. Ani na ňom nepoznať, že sa pohybuje s umelým bedrovým kĺbom.

Príbeh Sága rodu Divínovcov je úžasná. Krasokorčuliarska legenda kreslí tak majstrovsky ako niekedy obrazy na ľade.

"Jeden môj dedo sa volal Finster, druhý von Némethy. Mamin otec pochodil pol sveta, ako tretí Európan zostrojil lietadlo. Usadil sa v rumunskom, vtedy uhorskom Arade. Ja som sa už narodil v Budapešti ako Karol Finster. V štyridsiatom štvrtom sme utekali pred frontom na západ. Skončili sme v Plzni, neskôr v Prahe. Otca postrašili, že s priezviskom Finster by mohol mať problémy. Spomenul si, že jeho babička sa volala Divínová. Niekde som čítal, že hrad Devín figuruje v niektorých prameňoch ako Divín. Vidíte, a sme pri Dunaji, ktorý tak krásne spája strednú Európu."