Divín si účasť na olympiáde v Squaw Valley pred 45 rokmi najskôr vymodlil, potom skončil druhý

"Keby existoval výraz ,Rakúsko-Uhorčan' iste by som sa k nemu prihlásil. Keďže v žiadnom slovníku nie je, hovorím - som Stredoeurópan. Narodil som sa v Budapešti (22. februára 1936 - pozn. red.), vyrastal v Bratislave, najviac som sa kamarátil s viedenskými krasokorčuliarmi. Usadil som sa v Brne, kde žijem dodnes. Korčuľovať som sa naučil v dedinke južne od Egeru. Na zamrznutých mlákach. K ozajstnému krasokorčuľovaniu ma priviedol otec. Nebavilo ma to. Futbal je futbal. V pätnástich rokoch som začal cítiť, že je to šport, ktorý nie je iba spojením driny a baletníctva, ale predstavuje krásu, ktorá ma ďaleko od zženštenosti."

Karol Divín, strieborný z olympiády v Squaw Valley 1960, dvojnásobný majster Európy z Bratislavy 1958 a Davosu 1959.

Vysoko a pánu bohu za chrbtom

Squaw Vallley bola stáročia bohom zabudnutá dedina v Kalifornii. Newyorský advokát Alex Cushing však skúpil pozemky v údolí indiánskych žien na východných svahoch Sierry Nevada a presvedčil olympijskú generalitu o nepresvedčiteľnom, že je to najlepšie miesto na zimnú olympiádu. Vtedy sa o hry ešte nesúperili desiatky miest. ZOH v roku 1960 (18. - 28. februára) pridelili miestu v dvojtisícmetrovej nadmorskej výške. Dodnes je to zimná olympiáda, ktorá bola v najvyššej polohe. Američania nepostavili bobovú dráhu a zimný štadión mal jednu stranu otvorenú, čiže doň nepríjemne fučalo.

Trojitá smola pred kamerou

Divín bol pred Squaw Valley spolufavoritom s Američanom Jenkinsom a Kanaďanom Jacksonom. Na európskych šampionátoch už dvakrát vyhral. Na ZOH v Cortine d'Ampezzo '56 bol piaty (druhý z Európanov). Člen bratislavského Slovana najskôr oslňoval elegantnou voľnou jazdou, potom sa začal presadzovať povinnými cvikmi. Zámorskí korčuliari začali skákať trojité skoky. Divín vedel: musím aj ja. Na majstrovstvách republiky v Prahe skutočne predviedol trojitého rittbergra. Vedel ho na požiadanie. To sa mu stalo osudným.

"Všetko som mal premyslené," spomína Divín na začiatok sezóny 1960. "Čakali ma dva vrcholy vo výškach, majstrovstvá Európy v Garmisch Partenkirchene v osemstometrovej, olympiáda v takmer dvojtisícovej. Aby som si zvykol na riedky vzduch, dvakrát ma vyhnali vyklusať na Lomnický štít. Naháňanie kondície nebolo akurát mojím koníčkom."

Krasokorčuliar práve skončil tréning, keď do Popradu dorazil televízny štáb. Divín mal predviesť ukážkový trojitý rittberger.

"Bol som uťahaný, nie som však typ, ktorý odmietne, a vtedy to ani dosť dobre nešlo. Dvakrát som teda na skúšku ,trojáka' skočil. Režisér mi povedal: Karol ešte jedného, na ostro. Zákon schválnosti - pri poslednom som začul prasknutie v bedrách a bolo zle."

Chýrny športový lekár Alexander Bínovský konštatoval natrhnutie bočného úponu stredného sedacieho svalu. Divín nevedel, o čo ide. Lekár vysvetlil, že nerv hrá úlohu rotátora pohybov. Horšie zranenie si krasokorčuliar ani želať nemôže.

Sľúbil: dokončím trebárs štvornožky

Na majstrovstvá Európy do Garmisch-Partenkirchenu Divín nešiel. Veľa nechýbalo a nedostal by sa ani na olympiádu. "Papalášom som musel sľúbiť, že preteky dokončím. Aj štvornožky, sľúbil som. Všetko zlé je na niečo dobré. Ešte som sa zlepšil v povinných cvikoch. Kalkuloval som. Na skvelých zámorských skokanov Davida Jenkinsa a Donalda Jacksona nemôžem stačiť. Tak som do omrzenia cvičil osmičky, protizvraty, paragrafy," popisuje začiatok cesty za olympijským striebrom Divín.

Pod Skalnatými horami skutočne po povinných jazdách viedol. Napokon ho predstihol iba Jenkins, Jacksona zdolal! Vyskákal všetky skoky, okrem trojitého rittberga. Jazdil prakticky na jednej nohe. Ťažil z nedostižnej elegancie, ktorej dominoval povestný mesiac. "Jenkins a Jackson pred olympiádou nevedeli, na čom sú. Vraj zneisteli, mysleli si, že na nich niečo chystám. Mali aj nemali pravdu. Chystal som, ale nemohol som ukázať. Perfektne mi vyšiel dvojitý axel, ten sa skáče z druhej nohy ako rittberger. Bola to moja prvá voľná jazda po mesačnej prestávke, presne 26. februára 1960."

Po jej absolvovaní bol Divín na umretie. Ošetrovatelia z Červeného kríža mu ihneď nasadili kyslíkovú masku. "Keď som sa zmátožil, zo žartu som ich sfúkol: Páni, ten prístroj ste mi mali nasadiť pred jazdou. Vyzeral by som síce ako vojak z prvej svetovej, ale takto som to skoro neprežil," žartoval Divín, keď vykresľoval minúty pred životným úspechom. Skvelý rozprávač totiž všetko vždy berie s elegantným nadhľadom.