Kedysi dávno sme mali čierneho kríženca Dixie, ktorého sme mali veľmi radi. Chovali sme ho šestnásť rokov, čiže celý jeho psí život. Ponášal sa na labradora a keď sa pominul, opýtal sa ma môj syn Fifo, či nechcem skutočného labradora. Bezmyšlienkovite som prikývol. A tak sa u nás objavil päťmesačný Nol. Už som ho nevedel odmietnuť. Máme ho vyše desať rokov, je to už starý pán, a keď akosi zosmutnel, dohodli sme sa s manželkou Babulou na druhom labradorovi. Moja žena navrhla, žeby to mohla byť fenka. Veľmi rýchlo, za dva dni, sa nám pošťastilo kúpiť sučku od chovateľov, ktorí sa jej nevedeli zbaviť, pretože sa im narodilo v ten rok veľa psov. Mladú dámu sme pomenovali Sára. Náš starý pes pri Sárinke omladol o päť rokov, stal sa oveľa živším, veselším.

Jedného dňa mi žena oznámila: "Našla som mačiatko-bezdomovca." Vypenil som, pretože mačky odjakživa nemám rád. Ale aj napriek tomu prišla k nám cica, ktorá vyzerala veľmi zúbožene. Ako potkan. Vďaka starostlivosti v našej rodine sa však čoskoro zmenila na Micu - parádnicu, ako ju dnes všetci svorne voláme. Hoci oba psíky stáli nad ňou najprv v nemom úžase, nebála sa ich a veľmi rýchlo sa skamarátili. Zabývala sa a motá sa najmä okolo Sáry, s ktorou aj spí. Teraz mám pocit, že sa pomaly začína správať ako pes.

A my všetkých troch rozmaznávame. Keďže sa nám naše tri deti rozbehli po svete a my sme v našom dome zostali so ženou sami, neviem si predstaviť, ako by sme to vydržali bez zvierat. Suplujú nám to, čo nám chýba. Ráno, popoludní i večer, keď som doma sám, robia mi spoločnosť. Odporúčam takúto terapiu všetkým starnúcim ľuďom. Aby si zadovážili zvieratká. Aj keď my už neuvažujeme o rybičkách, papagájovi, sysľovi či morskom prasiatku.

(blau)