Pestrofarebný svet maľovaný štetcom Zdeňka Buriana fascinoval celé generácie mladých dobrodruhov, nadšených skautingom, verneovkami, kiplingovkami či mayovkami. Jednému z nich, Jurajovi Gullárovi z Bratislavy, sa podarilo dostať do jeho blízkosti. Dnes o sebe hovorí ako o pokračovateľovi Zdeňka Buriana, majstra imaginárneho dvojskoku.
Ako ste sa dostali k Burianovi?
Bol som ešte malý chlapec. Obdivoval som jeho ilustrácie, odkresľoval som si ich, zháňal som si o ňom rôzne články. Písal som mu do Prahy, posielal vlastné pokusy o rekonštrukciu niektorých zvierat a tešil som sa z jeho názoru. Chcel som vedieť, či sú moje kresby dobré a kde robím chyby. Napokon ma jedného dňa pozval k sebe, vraj aby som mu doniesol ukázať všetko, čo mám. Tak sme sa teda s mamou vybrali do Prahy. Bolo to asi v roku 1978.
Ešte si pamätáte, ako ste to prežívali?
Dodnes si spomínam, v akom opare vlastných ilúzií a očakávaní som vtedy bol. Na ceste do jeho ateliéru som úplne prestal vnímať okolie a takmer ma zrazila električka. Pršalo, vodič na mňa zazvonil a ja som sa tak zháčil, že mi dosky s kresbami vypadli z rúk a rozleteli sa po celej križovatke. To bola moja prvá vychádzka k Burianovi.
Ako dopadla?
Samozrejme, Burianovi som sa dlho ospravedlňoval, že mám kresby v dezolátnom stave, mokré, umazané. Listoval si v nich, asi hodinu bol absolútne ticho, akoby na mňa zabudol. A ja som si zatiaľ pozeral jeho rozrobené obrazy. Obdivoval som jedného diviaka z Karpát so strieborným chrbtom. Fantasticky sa vyhral na jeho srsti, odlesky na nej boli doslova štrukturalisticky rozpracované. Po hodine ma vyzval, že ak budem môcť, aby som k nemu chodil pravidelnejšie.
A chodili ste?
Mojím snom bolo dostať sa k nemu čo najbližšie, a tak som po ukončení základnej školy hľadal v Prahe nejakú strednú školu, na ktorú by som sa prihlásil. Vybral som si umeleckú priemyslovku, ale tam mi povedali - mladý muž, my máme dosť svojich študentov, vyberte si v Prahe takú školu, ktorá na Slovensku neexistuje. Tak som sa vyučil za leteckého mechanika.
S návštevami Buriana vám to vychádzalo?
Na škole sa rýchlo zistilo, že po večeroch navštevujem Burianov ateliér. Profesori mi dokonca vychádzali v ústrety. Občas ma cez poslednú hodinu poslali čosi vybaviť a ja som to vždy s radosťou prijal. Hneď, ako sa dalo, prášil som do ateliéru, veď dostať sa z Ruzyne do Podolí trvalo aj hodinu.
Čo vás k Burianovi priťahovalo?
To hlavné bola rekonštrukčná tvorba. Čiže schopnosť predvídať tvary vyhynutých zvierat z paleontologických fragmentov na základe imaginácie, a vedieť ich nakresliť.
Venovali ste sa kresleniu aj po škole?
Po maturite som si odrobil pár rokov v československých aerolinkách, popritom som kreslil a prispieval do rôznych časopisov - Elektrón, Zenit či pražská Živa. Jednou z mojich prvých ilustrácií bola rekonštrukcia dinosaura, ktorého odtlačky zadných končatín sa našli v Tatrách.
Mali ste naštudovanú literatúru?
Samozrejme, aj u Buriana som sa s ňou stále stretával. Bol vždy informovaný o najčerstvejších nálezoch, či už z Ameriky, Kanady alebo z Mongolska. Jeho obrazy často slúžili ako doplnkový obrazový materiál k nálezom vo svete. Politickému súpereniu sa jeho typ práce v tom čase vymykal.
Ako to bolo možné?
Jeho predstavivosť bola výnimočná. Bežne človek rieši určité tvary alebo štruktúry, zakreslí ich a je z toho štúdia. Tú potom dlho upravuje, po čase sa posunie o kúsok ďalej a je z nej rekonštrukcia. Burian dokázal túto fázu imaginárnej medzištúdie preskočiť. Uňho všetko prebiehalo rovno v hlave, a tým vedel rýchlejšie napredovať. Bol to takzvaný imaginárny dvojskok.
Ako vnímala tento "dvojskok" vedecká komunita?
Burian bol lokomotívou, ktorá udávala krok. Pri pripomienkovaní tvarov sa vedci bežne odrážali od jeho imaginácie. Neskôr, v snahe dospieť vo vedeckých kruhoch k fúzii autorských práv, vznikol, či už vedome alebo nie, problém s autorstvom ilustrácií. Tým sa vlastne tvorivý výkon ilustrátora v niektorých prípadoch popieral.
Bol podľa vás Burian svojimi ilustráciami bližšie k umeleckému vyjadreniu alebo k vedeckej pravde?
Jeho postup bol imaginatívny, a tým bol aj umelecký. Môže sa stať, že štúdia zavedie autora nesprávnym smerom a navrhne niečo, čo sa v budúcnosti nepotvrdí. Rekonštrukčné návrhy však vznikajú nezávisle od seba po celom svete a odchýlky sa môžu porovnávať.
V čom spočívala vaša spolupráca?
Väčšinou v cibrení, namáhaní vizuálnej pamäti. Pre rekonštrukčnú tvorbu je podstatné, keď si za krátky čas napozeráte model a potom sa snažíte nakresliť ho spamäti podľa charakteristických tvarových rysov.
Myslíte si, že Burian aj od vás niečo očakával?
Myslím si, že mu záležalo na tom, aby som predviedol niečo, čo posunie aj jeho. Ak sa mi podaril taký imaginatívny výkon, ktorý ho inšpiroval, musel som veľa a dlho argumentovať, aby som si ho obhájil. Študovali sme spolu fotografické dokumenty, listovali v knihách. Behom pol hodiny sme mali na podlahe rozložených aj tridsať obrázkov, sledovali sme variabilitu tvarov a vzorov, porovnávali sme svoje pohľady. Medzi nami vznikali pracovné konfrontácie.
Ako vnímate Burianovu tvorbu dnes?
Je založená na predstavivosti, a preto je tu aj perspektíva ďalšieho vývoja. Žiaľ, univerzity u nás na rekonštrukčnú tvorbu nemajú peniaze. Som teda na voľnej nohe, vlastne dobrovoľne nezamestnaný. Konkrétne teraz sa venujem evolúcii pruhovaných vzorov. Porovnávam, ako vzniklo napríklad u tigrov, zebier či hyen trhanie pigmentu a usporiadanie do pruhových útvarov. Viem, že je to celkom odtrhnuté od našej reality, ale mňa to zaujíma.
