Jaroslavu Šickovú počas prieskumu zaujalo, ako často kreslili kórejské deti svoju rodinu a priateľov, napriek tomu, že by sa do kufra nezmestili. Svedčí to o veľmi silnej pozícii rodiny v Južnej Kórei. Akademická sochárka PhDr. Jaroslava Šicková vyučuje arteterapiu na Katedre liečebnej pedagogiky Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Prednášala na Montclaire State University v USA a ako hosťujúci profesor prednáša na Karlovej univerzite v Prahe a na Juhočeskej univerzite v Českých Budějoviciach.

Čo všetko by si nabalili do kufrov mladí ľudia? Nakoľko sú schopní rozlíšiť veci dôležité pre život? O ojedinelom prieskume sme sa rozprávali s jeho autorkou, akademickou sochárkou doc. PhDr. JAROSLAVOU ŠICKOVOU.

Čo všetko sa dá z kresieb tínedžerov vyčítať?

"V prieskume, ktorý robím spolu so svojím manželom a študentmi arteterapie, ma zaujímali viaceré otázky. Chcela som vedieť, akú zakódovanú symbolickú informáciu nám posielajú súčasní tínedžeri z rôznych štátov sveta vo svojich kresbách. Budú objekty v ich kresbách napriek veľkým rozdielom kultúrnych a historických zázemí detí rovnaké alebo podobné? Budú v kresbách z takých rôznych krajín, ako je napríklad Slovensko a Japonsko, okrem rovnakých vecí aj jedinečné, špecifické veci, ktoré by si nevzal nik iný? Ktorá vec bude v ich kufri najčastejšia? Nájdu sa tam aj objekty nemateriálneho charakteru, napriek tomu, že inštrukcia na ne svojou rétorikou nenavádza, no ani ich nevylučuje?"

Je podľa vás ťažké rozhodnúť sa za pätnásť minút, čo je dôležité v našom živote?

"Raz som robila so študentmi arteterapie etudu s hlinou, keď mali vymodelovať tri veci, ktorých sa najviac boja, a tri veci, ktoré si najviac cenia. Potom mali svoje strachy postupne zničiť, zbaviť sa ich. To robili veľmi radi a bezbolestne, no keď sa mali postupne vzdávať vecí, ktoré im boli najvzácnejšie, bol to veľmi ťažký a boľavý proces. Doslova na vážkach vážili objekty, ktoré si vymodelovali, aby ich postupne všetky vypustili z rúk a vzdali sa ich. Vrátili ich späť do debničky s hlinou. Mohli si nakoniec nechať len to, čo podľa nich ľudské bytie presahuje. Bola to láska a priateľstvo."

Získali ste stovky kresieb. Čo si najčastejšie vzali do kufra mladí ľudia, ktorých ste oslovili?

"Mobil bol jednou z najčastejších vecí. Ďalšie poradie je asi takéto - peniaze, počítače, elektronika, chladnička, značkové oblečenie, jedlo a pitie. Vo všetkých skupinách u chlapcov to boli aj zbrane, pištole a nože."

Čo vás na ich kufroch zarazilo?

"Prehustenosť, zmnoženosť vecí, preplnenosť priestoru na papieri. To ma doslova šokovalo. Horror vacui. Strach z prázdna. Niektoré obrázky kufrov pripomínali letáky o výpredajoch alebo dokonca samotné vozíky naložené tovarom v hypermarketoch, keď ľudia prepadajú eufórii z nakupovania. Tínedžeri si balili do svojich imaginárnych kufrov množstvo neužitočných a životne nedôležitých, zbytočných veci. Napríklad kozmetiku, počítačové hry, počítače, erotické časopisy, množstvo oblečenia. Zaujalo ma napríklad zmnoženie jedného objektu. Je to asi príznačné pre túto generáciu - jedno tričko nestačí. Nestačí dokonca ani jednociferný počet, potrebujú ich napríklad pätnásť. Fenomén skromnosti tu chýba, ustupuje túžbe po množstve vecí."

To, že naše deti si dnes už nevedia predstaviť život bez mobilu, sa dalo očakávať. To však nemusí byť nič negatívne.

"To nie. Mobil je totiž symbolom komunikácie, kompenzácie strachu zo sociálnej izolácie, samoty, symbolom túžby byť súčasťou siete, ohnivkom vo veľkej reťazi."

Všimli ste si tiež, že mobilný telefón bol nepomerne väčší ako schematické, paličkovité postavy znázorňujúce ľudí. Vypovedá to o niečom?

"Táto disproporcia ukazuje na uprednostnenie mobilu, teda veci, v hierarchii hodnôt, kde sa vec dostáva pred človeka, alebo aj na fakt, že v súčasnosti sa komunikácia cez mobil uprednostňuje pred komunikáciou tvárou v tvár."

Keď ste mi ukazovali kresby, prekvapilo ma, ako často kreslili deti chladničku, ktorá sa do batožiny asi ťažko zmestí.

"Chladnička je ďalším symbolom, ktorý je v kresbách veľmi častý. Chladničky plné nápojov a jedla v kresbách detí z Rakúska sú symbolom dostatku alebo prebytku, symbolom nasýtenia, strachu z hladu, ale môžu byť aj hladom po zmysle života. Bulímia a anorexia, teda poruchy príjímania jedla, sú dnes veľmi častými a závažnými diagnózami u mladých ľudi a podľa môjho názoru je jednou z ich príčin práve hlad po zmysle alebo presýtenosť 'nestráviteľnými' pokrmami dnešného sveta."

Na druhej strane len veľmi málo deťom napadlo vziať si aj rodinných príslušníkov.

"Zaujalo ma, že väčšina deti z Južnej Kórey by si rodinných príslušníkov vzala. A hoci by sa im do kufra iste nezmestili, deti ich aj tak na papier nakreslili. Svedčí to o veľmi silnej pozícii rodiny v kórejskej spoločnosti."

Hľadali ste aj špecifické objekty pre jednotlivé národné skupiny. Našli ste ich?

"Nebolo ich veľa. Deti z Južnej Kórey by si vzali napríklad ryžu či instantné rezance. Japonci ryžu a cairo, prášok na zohrievanie, či dokonca školskú uniformu. Rakúšania lyže, u českých tínedžerov sme nenašli žiadne špecifické národné veci, možno Ottov náučný slovník v jednom prípade. Slovenské deti by si tiež nič originálne alebo celkom iné ako ich rovesníci nezobrali, iba ak krupicu na krupicovú kašu. Malý počet špecifických vecí v kufroch detí z rozdielnych kútov sveta dokumentuje vplyv globalizácie na hodnotový rebríček dnešných detí."

Brali by si deti so sebou aj knihy?

"Medzi záplavou materiálnych vecí sa veľmi zriedkavo objavili nemateriálne objekty. U všetkých reprezentantov to boli napríklad srdcia ako symbol lásky, deti z Južnej Kórey si nabalili náboženské predmety, českí a slovenskí tínedžeri Bibliu, ktorá sa objavila v jednom prípade aj u Kórejčanov a Japoncov. Japonci si však balili častejšie budhistickú posvätnú knihu a Ihai - malý kameň s posmrtným menom. Niektorí si zabalili aj hudobné nástroje, fotoalbumy. Bol tam napríklad aj časopis Playboy, ktorý môžeme považovať za univerzálny symbol predčasného záujmu o sex, najmä u japonských, českých, rakúskych a slovenských detí."

Celý život sa venujete čítaniu z kresieb. Prekvapilo vás ešte niečo?

"Hoci výskum nie je úplne skončený, jeho čiastkové výsledky sú zaujímavé, v niektorých momentoch až šokujúce. Kresby japonských detí napríklad doslova pripomínali ikonky na ploche počítača. Všetky veci v ich kufri boli presne zobrazené a horizontálne radené, mali jednotnú proporcionalitu, nedodržiavali reálne proporcie objektov. Potvrdzujú slová odborníkov, že dnešné deti strácajú reálne vnímanie sveta, čo je spôsobené častým pobytom práve vo virtuálnom svete."

Možno zhrnúť, o čom na symbolickej, nevedomej úrovni vypovedajú kresby mladých ľudí? Vyšli tínedžeri ako ľudia, ktorí sú príliš pripútaní k veciam?

"Sú to ľudia, ktorí túžia po materiálnych hodnotách, ale chcú byť aj v spojení. Určite túžia aj po duchovných hodnotách a hoci sú v ich kresbách v defenzíve, je ich tam naozaj máličko, predsa len tam sú prítomné v symboloch lásky, priateľstva, viery a rodiny."

Vaša úloha v sebe skrývala viacero rovín. Treba hovoriť s mladými ľuďmi aj o smrti? Nemajú na to dosť času?

"Myslím si, že s mladými netreba hovoriť len na tému 'tu a teraz', ale aj na tému 'potom a tam'. Aktuálne do našej témy zapadajú aj udalosti z decembrovej prírodnej katastrofy v Ázii, keď sa nami simulovaná situácia stala realitou pre státisíce ľudí. Kedysi som ako 17-ročná zažila pocit existencionálneho ohrozenia. Stiahol ma vodný vír na rieke. Hladina sa za mnou zavrela a za tých pár sekúnd, keď som klesala ku dnu, sa mi pred očami zjavil celý môj život ako film pustený odzadu až po moje narodenie. Bol to archetypálny zážitok blízkosti smrti. Ovplyvnil celý môj ďalší život a spomenula som si naň, keď som videla zábery z tsunami, mŕtvych utopených ľudí, len ich prázdne stuhnuté ruky. Všetko, čo tak kŕčovite za svojho života držali a na čo boli pripútaní, z nich nakoniec vypustili. Videli sme príbehy ľudí, ktorí si zachraňovali holé životy a z rúk postupne vypúšťali všetko. Dokonca aj vlastné dieťa, v snahe zachrániť druhé. Akási novodobá Sofiina voľba. Niektoré obrázky detí z prieskumu mi veľmi silno pripomínajú letáky z hypermarketov. Preto ma zábery z paniky povianočných výpredajov desili viac ako pohľad na tsunami a ich obete. Ktoré obete máme viac ľutovať?"