Katastrofa, ktorú spôsobila vlna tsunami v Indonézii, prišla bleskovo. Ľudia zachraňovali naozaj len to najdôležitejšie - vlastné životy a svojich najbližších. FOTO - REUTERS

Mobily, značkové tričká, peniaze, chladničky a počítačové hry

Živelná pohroma dokáže zmeniť náš život v priebehu niekoľkých minút, dokonca sekúnd. Zrazu príde veľká voda, veterná smršť, zemetrasenie a vezme nám všetko alebo takmer všetko.

To, čo zostane, sa zmestí do igelitovej tašky. Niekedy neostane ani to.

Veci, vecičky, milované predmety, ktoré si hromadíme, odkladáme, opatrujeme, oprašujeme, bez ktorých si nevieme predstaviť život.

Česká speváčka Bára Basiková sa vždy chválila tým, že má desiatky podprseniek, stovky párov topánok a plné skrine značkového oblečenia. Keď pred vyše dvoma rokmi postihla Prahu storočná povodeň, voda jej spláchla dve autá, zničila reštauráciu a z bytu odniesla všetko, čo celé roky hromadila. Bezprostredne po udalosti speváčka tvrdila, že táto udalosť zmenila jej rebríček hodnôt: "Predtým som riešila každé ráno, čo na seba, teraz som rada, keď mi priateľka požičia tepláky, tričko a papuče. Zrazu zistíte, akými blbosťami ste sa doteraz zaoberali, že zmysel života je niekde inde."

Dnes hromadí veci znova.

Prečo si ľudia berú fotografie

Keď pred piatimi rokmi postihla povodeň východné Slovensko, dostal manželský pár možnosť vziať si niečo zo zatopeného domu tesne pred zrúcaním. Šesťdesiatroční manželia mali na rozmýšľanie celú noc a urobili si podrobný zoznam. Nakoniec si za asistencie požiarnikov vzali z bytu len albumy s fotografiami a usušenú svadobnú kyticu.

Aj desiatky ľudí, ktorí dostali pokyn zbaliť si evakuačnú batožinu, si do nej priložili aj staré fotografie.

Prečo si ľudia ako prvé takmer vždy berú albumy s fotografiami? Jedna zo žien povedala: "Aby som si mohla pozerať časy, keď sme boli šťastní."

Psychologička Eva Naništová, ktorá už roky sleduje psychiku ľudí z piatich dedín stredného Slovenska, ktorým takmer pred 50 rokmi vzala veľká voda domovy, hovorí, že práve fotografie sú veľmi dôležité pre zabezpečenie kontinuity s minulosťou človeka.

"Je to dôležité pre identitu človeka. Zostane mu aspoň niečo, nejaké spomienky, ku ktorým sa môže vracať. Je to podobné, ako keď starší ľudia idú do nemocnice alebo do penziónu, a vezmú si niečo, čo je pre nich blízke. Všetkým, ktorí prežijú živelné pohromy, zemetrasenia, hurikány, záplavy, to pomáha aj po rokoch udržať si vnútornú stabilitu. Hľadať svoju identitu, kto sú, odkiaľ sú, ku komu patrili."

Zlato, šperky, doklady, fotky

Ľudia, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, koncentráky, holokaust, zase spomínajú, že pri náhlom odchode z domu do neznáma si brali so sebou všetko, čo bolo malé a vzácne. Zlato, šperky, doklady, fotky. Fotky im pomáhali nestratiť vlastnú minulosť a identitu, zlato zachrániť si budúcnosť.

Živelným pohromám sa nevyhneme. Koncom minulého roka sme mali možnosť v priamom prenose sledovať veternú smršť v Tatrách a priamo od preplneného vianočného stola hrôzy, ktoré prinieslo tsunami v Ázii.

Čo by si vzali do kufra tínedžeri dnes?

Dnes je tu @-generácia. Podľa sociológov sú to deti rýchle, flexibilné, výkonné. Ale aj egoistické, neverné, povrchné. Aké sú však v skutočnosti? Každá generácia totiž považuje tú nasledujúcu za príliš razantnú, sebavedomú, drzú a nezodpovednú.

Arteterapeutka doc. PhDr. Jaroslava Šicková, akademická sochárka, ktorá už vyše dvadsať rokov pomáha prostredníctvom arteterapie liečiť duše detí i dospelých na Slovensku i v zahraničí, sa rozhodla nazrieť do myslenia a pocitov tínedžerov z rôznych krajín sveta v takejto krajnej životnej situácii.

Navštívila školy v piatich krajinách, rozdala mladým ľuďom čisté biele papiere a zadala im zdanlivo jednoduchú úlohu.

Inštrukcia znie: Predstav si, že váš dom postihne živelná pohroma. Do pätnástich minút si musíš zbaliť veci do kufra. Nakresli na papier A4, čo by si si vzal so sebou.