Patrí medzi najvýznamnejších slovenských spisovateľov. Publikovať začal už ako sedemnásťročný. Medzi jeho najslávnejšie diela patrí román Živý bič, najviac prekladané a najvýznamnešie dielo novodobej slovenskej prózy. Ďalšie diela - Hmly na úsvite, V osídlach, Zhasnuté svetlá, Kto seje vietor a iné.

Hoci sa politike vyhýbal a nikdy nebol členom politickej strany, jeho umiernenosť a snaha vychádzať dobre so všetkými, ho priviedli medzi politických reprezentantov slovenského štátu. Bol blízkym priateľom Alexandra Macha, ministra vnútra za slovenského štátu, a od roku 1940 až do konca vojny bol šéfredaktorom protižidovského denníka Gardista, ktorý podporoval fašizmus. Napriek tomu mnohí, aj židovskí svedkovia, svedčili po vojne v jeho prospech - že bol proti vojne a mnohým osobne pomohol. Za pôsobenie v Gardistovi ho odsúdili a uväznili ako vojnového zločinca. Po návrate z väzenia mu pomocnú ruku podal jeho priateľ Laco Novomeský, ktorý ho zamestnal v nakladateľstve.

Hoci sa o Urbanovi učilo na školách ako o významnom slovenskom autorovi, bol na okraji literárneho diania a mal problémy s publikovaním. Napriek svojmu komplikovanému osudu však zostal jednou z najvýraznejších osobností slovenskej medzivojnovej literatúry. O jeho tvorbe vzniklo okolo 300 odborných štúdii a patrí k najprekladanejším slovenským spisovateľom. Jeho diela vyšli v 11 jazykoch a v 16 zahraničných vydaniach. So Žofiou Paňákovou sa zosobášil v roku 1935. Mali tri deti. Zdroj: Referáty k storočnici Mila Urbana