manželka Mila Urbana rozpráva, čo nebolo v učebniciach

Minulý rok sme si pripomenuli storočnicu narodenia Mila Urbana, jedného z najvýznamnejších slovenských spisovateľov. Menej sa vie, že ešte žije jeho manželka, Žofia Urbanová. Devätdesiatpäťročná dáma s obdivuhodne sviežou hlavou. Býva v byte, kde Milo Urban prežil posledných osem rokov. Jeho pracovňa je od jeho smrti v roku 1982 nedotknutá, dokonca tam ešte leží balíček rozfajčených cigariet. A pani Žofia v nej spomína. Na dobré aj zlé. Ako ju po hlave pohladkal Hviezdoslav, ako sa zaľúbila do úspešného spisovateľa. A tiež, ako to bolo, keď jej muža po vojne odsúdili ako vojnového zločinca a poslali do lágra. Trest za pôsobenie v profašistickom denníku Gardista.

Na gymnáziu nás učili, že Milo Urban sa narodil v Rabčiciach. Od vás som sa však dozvedela, že to nie je celkom pravda.

"Milo sa narodil v hájovni, ktorá leží na polceste medzi Oravskou Polhorou a Rabčicami. Osem kilometrov od Polhory, kde bol jeho otec hájnikom, a osem kilometrov od Rabčíc. Bol však pokrstený v Rabčiciach, lebo tam nebolo treba ísť cez celú horu, ale cez kus lúky."

Na gymnáziu nás učili, že Milo Urban sa narodil v Rabčiciach. Od vás som sa však dozvedela, že to nie je celkom pravda.

Milo sa narodil v hájovni, ktorá leží na polceste medzi Oravskou Polhorou a Rabčicami. Osem kilometrov od Polhory, kde bol jeho otec hájnikom, a osem kilometrov od Rabčíc. Bol však pokrstený v Rabčiciach, lebo tam nebolo treba ísť cez celú horu, ale cez kus lúky.

Spomeniete si, kedy ste ho videli prvý raz?

Bývali sme v Oravskom Podzámku, kde bol môj otec krajčírom na oravskom panstve. Milo bol naša vzdialená rodina, ale nie pokrvná, a keď študoval na gymnáziu v Trstenej a v Ružomberku, kam chodil na parádnych koňoch, nechával ich oddýchnuť u nás vo dvore. Raz, ešte som bola malá, som išla do záhrady, odtrhla ružu a dala mu ju. A on ju daroval svojej vtedajšej láske - kvartánke. Vo svojich pamätiach potom napísal - nestala sa mojou ženou tá, čo som jej ružu daroval, ale tá, čo mi ju dala.

Kedy ste sa do neho zaľúbili?

Keď k nám neskôr prichádzal už ako redaktor a spisovateľ, mama sa mu raz posťažovala. Táto moja dievka, toľko inžinierov ju tu chce, aj panstva, a ona sa nevydáva. Už ide mať dvadsaťtri rokov, zostane na ocot! A zrazu mi len od neho príde list z Bratislavy - prosím ťa, Žofka, len sa nevydávaj! A do pamätníka mi napísal - Žofke z ľavej strany. Zaraz mi došlo, čo tým myslel - od srdca!

Týmto vyznaním si vás získal?

Mne sa vždy páčil, veľmi pekný bol. Náhodných lások som však mala dosť, aj ja som bývala pekná. Nuž ale, začala som o ňom vážnejšie rozmýšľať. Mama však nechcela, aby som si ho vzala. Vraj, veď je to novinár, neistá existencia. Vyber si radšej inžiniera! Vtedy sa ma zastal brat - ale je to dobrý človek. Tak privolila.

Ženil sa pomerne neskoro, tridsaťjedenročný.

Musel ešte nechať doštudovať sestru. Otec mu totiž tragicky zahynul. Išli aj s mamou na voze a z vrchov sa topil sneh. V obyčajnom malom potôčiku bolo zrazu vody ako v Orave. Žena ho prehovárala, aby cestou prenocovali v hájovni na Slanej vode, ale nechcel spávať po cudzích domoch. Udrel do koní, tie sa pustili cez potok a brička sa prevalila. Mama stihla vyskočiť, bola mladšia. On nie. Mal na sebe ťažkú kožušinu z medveďa, nasiakla vodou, tá ho dobila. Milo mal vtedy štrnásť a mame povedal, že dozrie na sestru aj brata. Nemohol sa teda oženiť skôr, než Marienka zmaturovala. Najmä keď sa jeho mama znova vydala za človeka mladšieho o trinásť rokov, ktorý minul všetok majetok a potom sa s ňou rozsobášil.

Vraj sa o nej po Orave klebetilo, že ona je tá krásna horárka z Hájnikovej ženy a Milo je Hviezdoslavov nevlastný syn.

Áno, hovorilo sa to. Dokonca, keďže Milo mal v pracovni jeho bustu, stávalo sa, že k nám prišla návšteva a vraví, naozaj sa podobajú. Ale nebola to pravda. Ani len časovo to nevychádza, veď Hájnikova žena vyšla dlho pred jeho narodením. Keď sa Milo narodil, Hviezdoslav už dávno nebol advokátom v Námestove, ale starý pán, ktorý býval v Dolnom Kubíne.

Vy ste však Hviezdoslava zažili.

Chodila som vtedy do prímy na gymnázium, ktoré nieslo jeho meno. Raz prišiel pán riaditeľ, že kto vie, kde býva Hviezdoslav, treba mu niečo zaniesť na podpis. Hneď som sa prihlásila. Bol to dom vedľa školy. Hviezdoslava som poznala, lebo som rada recitovala jeho verše. Tak som išla. Sedel na verande a písal. Taký láskavý starý pán. Keď mi lajstrá podpísal, pohladil ma po hlave. Mala som veľmi brčkavé vlasy a on mi po nich prešiel, asi bol zvedavý, či sú naondulované. Veľmi pyšná som sa vrátila k spolužiačkam - mňa pán Hviezdoslav pohladil po hlave!

Svoju najslávnejšiu knihu Živý bič písal Milo Urban ešte pred svadbou, ako dvadsaťtriročný.

A niektoré novely už ako sedemnásťročný.

Čítali ste všetko, čo napísal?

Na každý pád. Ale nie v rukopise. Nechcel mi ich dávať čítať, vravel, ty by si mi ich hneď opravila. Bola som totiž pred svadbou učiteľka.

Ktorú jeho knižku máte najradšej?

Hmly na úsvite.

Boli ste jeho múzou?

Píše o mne v Spomienkach z Chorvátskeho Grobu. Známi mi povedali - ty už nemusíš písať životopis, tak dobre ťa Milo opísal.

Vraveli ste mi, že manžel bol bohém, miloval bratislavské viechy. Navyše bol veľmi pekný. Nežiarlili ste?

Ja som bola pyšná, že má ctiteľky, ale nemala som strach. Do tridsaťjeden rokov si dosť užil a potom mal mňa. Vedela som, že ma má rád.

Nemáte žiadne spoločné fotky. Prečo?

Neznášal fotografovanie. Nedovolil dokonca fotografovať ani len našu svadbu. A taká pekná mladucha som bola.

Koho zo spisovateľských priateľov ste mali najradšej?

Jozefa Cígera Hronského, ten mi bol po vôli. Ako krásne vedel spievať.

Milo Urban patrí k najvýznamnejším slovenským spisovateľom medzivojnového obdobia. Učí sa o ňom na školách, je samostatnou maturitnou otázkou. Pracoval však ako šéfredaktor novín Gardista, ktoré svojimi článkami podporovali holokaust. V školách sa táto kapitola jeho života obchádza po špičkách, ledva sa spomína. Aspoň nás vôbec neučili, že po vojne bol odsúdený ako vojnový zločinec. Hovoríte, že to bol dobrý človek. Ako potom mohol viesť takéto noviny?

Strašne veľa ľudí na neho naliehalo, aby to zobral. On nechcel, nikdy netúžil po funkciách. Aj preto, že to bol dobrý človek a nemal nepriateľov, mnohí verili, že bude dobré, ak tam bude práve on. Šéfredaktorom ho však urobili nasilu. Bol po operácii, išiel do Tatier na zotavenie a zatiaľ ho menovali. Podvolil sa, lebo veril, že z toho postu snáď bude môcť zabrániť niektorým veciam. Veľa naozaj zlých článkov aj zahodil, mnohým Židom pomohol, ale nemal konečné slovo, nad článkami stáli financie. Napokon ho označili po vojne za vojnového zločinca, ale aj na procese mnoho ľudí, aj Židov, svedčilo v jeho prospech.

Vy ste mu nehovorili, aby radšej písal a nemiešal sa do politiky?

Ja som ho tam vlastne nahnala. Stále za mnou chodili húfy ľudí a tlačili na mňa, aby funkciu prijal. Už som to nezniesla. Pohrozila som mu, že ak to neurobí, zbalím deti a odídem na Oravu k rodičom. Keď sa potom po troch rokoch vrátil z lágra, vychudnutý na štyridsať kíl, s vredmi v žalúdku a na dvanástniku, povedal mi - ty si bola iniciátorom, že som na ten úrad nastúpil! Nemohla som na to nič povedať, lebo to bola pravda.

Paradoxne, z okna vášho bytu vidíte na vilu Antona Rašlu. Právnika, prokurátora, generála a dnes aj spisovateľa, ktorý bol po vojne jedným zo žalobcov Národného súdu a osobitne Tisu. Pôsobil aj v procese vášho manžela.

Pomohol mu, bez neho by ho možno aj na smrť poslali. Milo spomínal, ako ho raz zavolali k nemu do kancelárie. Myslel si, že ide na výsluch, a zrazu človek, čo ho mal súdiť, hovorí, sadnite, si pán Urban, nesiem vám pozdrav z Moskvy. Iľja Erenburg mu vraj povedal - nesúďte prísne Mila Urbana, my sme ho mali veľmi radi. A nebol jediný, kto sa ho zastal. Napríklad maďarský spisovateľ Viktor Egri. Povedal, som neárijec, Žid, ale Urbana som prosil o pomoc, aby ma zachránil, a on ma zachránil. Alebo jedna židovská medička rozprávala, ako zabránil deportácii jej rodičov. Veľa Židov k nám chodilo prosiť o pomoc, lebo bol zadobre so Šaňom Machom. Poznali sa ešte spod viech a o čo ho Milo popýtal, to Mach urobil.

Váš manžel prežil po vojne skoro tri roky v lágri. Ako sa zatiaľ žilo vám, manželke muža, ktorého odsúdili ako vojnového zločinca?

Po vojne za ním prišiel Mach - máš poslednú možnosť odísť, teba šanovať nebudú! Ušiel do Rakúska. Neskôr som išla za ním. S troma malými deťmi, Katka nemala ani rok. Niesla som ju vo vankúši, trmácali sme sa v rozbitom autobuse, bola hrozná zima. Musela som ale ísť, lebo mi odkázali, že Milo tam bez detí naisto umrie. Napokon ho aj tam vypátrali. Musel do lágra a ja som tam zostala sama. Byť utečencom je hrozné. Raz za štyri mesiace sme dostali balík z UNRY. Hoci sme sami hladovali, všetko som posielala Milovi. Syn Cyril, vtedy ešte len prváčik, ma prosil - mama, ako by som si dal z tej konzervy a ty ju posielaš otcovi! Tiež nemáme čo jesť! Vravím, ale otec ti tam umrie a budeš bez otca! Potom, chudáčik, prestal prosiť.

Aký bol návrat z väzenia?

Bol chorý, vychudnutý na štyridsať kíl. Keby ste videli tie ruky, len kostra. Vždy som snívala o piatich deťoch, ale to sa nedalo. Bol úplne vysilený, šesť týždňov musel byť v nemocnici, našťastie, mal dobrých lekárov, bez nich by neprežil.

Nemal výčitky svedomia?

Prijal svoj osud bez výhrad. Keď počul, že nebude mať žiaden plat, povedal dobre, budem tak žiť, len švábku jesť. Keby som ho nemala rada, nebola by som vydržala taký život. Boli sme na Orave asi dva roky, potom mu zavolal Laco Novomeský, nech sa vráti, on ho zamestná. Odpovedal, Laco, veď teba budú za to prenasledovať, nejdem! Nakoniec ho ale prehovoril, aby išiel bližšie, že nejaká robota sa nájde. Išli sme teda do Chorvátskeho Grobu, kde sme prežili dvadsaťpäť rokov.

Ako vás tam prijali?

Ľudia boli veľmi milí. Dodnes ma občas zájdu pozrieť s vínkom.

Mal po tom, čo sa stalo, silu a chuť tvoriť?

Keď prišiel z áreštu, najprv začal prekladať z ruštiny. Intelektuáli, ktorí tam boli zavretí, sa mohli učiť reči. On jediný si vybral ruštinu, a tak sa ju naučil, že začal prekladať. Prvý honorár, čo dostal pod menom Rovňan, bol za ruské rozprávky. Miloval však stále slovenskú literatúru, spisovateľov, aj obyčajných prispievateľov. Napísal síce ešte nejaké knihy, ale bol to zlomený človek. Chodila som za ním do pracovne, kde ležal na gauči a vravím - a ty si teraz už načisto prestal písať? Odpovedal mi - a ty si myslíš, že je to len tak?

Sedíme v jeho pracovni, kde prežil posledných osem rokov života, po tom, čo ste sa z Grobu vrátili späť do Bratislavy. Všetko je tak, ako to zanechal, dokonca na poličke sú ešte jeho cigarety.

Tých som sa nesmela ani dotknúť. Darmo som mu vravela, Milo, veď preto umrieš, lebo fajčíš. Darmo, všetci umrieme, hovorieval na to.

FOTO - ĽUBICA SUBALLYOVÁ a archív Ž.U.