Peter Kalmus sa narodil v roku 1953 v Piešťanoch. Napriek tomu, že neabsolvoval akademické vzdelanie, v umení sa pohybuje od 70. rokov, keď sa svojimi akciami zaradil do neoficiálnej, undergroundovej československej umeleckej scény. Tvorí v oblasti akčnej tvorby, inštalácie, maľby, objektov, asambláží, ale aj kresby či grafiky. Jeho najdlhšie trvajúcim cyklom je práca s názvom Memento, hold obetiam holokaustu, na ktorom pracuje už osemnásty rok. Momentálne vystavuje na projektoch 4K a Varianty na mail art vo Východoslovenskej galérii v Košiciach a autorskej výstave v Galérii Jána Koniarka v Trnave. Svojím umením, vystupovaním a názormi znepokojoval už v 70. rokoch. Pred časom rozvíril hladinu umeleckých kruhov poukázaním na spoluprácu slovenského umelca Alexa Mlynárčika s ŠtB, keď časť záznamov zverejnil prostredníctvom bilbordov. Odmietol ponuku pracovať na projekte populárnej Cow Parade. Minulý týždeň sa predstavil švajčiarskemu publiku v slávnom dada kabarete Voltaire v Zürichu. "Umenie je mojím životným štýlom," hovorí o svojom životnom princípe aktívny umelec a nezmar PETER KALMUS (52).

V kabarete Voltaire vraj sedával aj Lenin. Je tam jeho pamätná tabuľa?

Bohužiaľ, tabuľa tam je. Nie priamo v budove, ale o niekoľko domov ďalej. Našťastie, nie je veľmi vidieť, pretože je umiestnená vo výške asi päť metrov.

Vniesli ste tento fakt aj do vášho vystúpenia v kabarete?

Nie, v roku 1991 som s priateľmi urobil náročnú akciu v Prešove s názvom Rozlúčka s Leninom. Tým pádom považujem performance venovanú osobe tohto boľševického zločinca za vyriešenú.

Čo pre vás znamenalo vystúpiť v mieste zrodu hnutia dada?

Bolo to spojenie príjemných aj užitočných vecí. Dadaisti - Schwitters, Arp či Picabia ma oslovovali už veľmi dávno a zdalo sa mi fajn urobiť performance v takomto priestore. Pre túto príležitosť som pripravil aj preklady hravých básničiek dvoch dada autorov do češtiny a slovenčiny.

Je ich odkaz prítomný vo vašej tvorbe aj dnes?

Áno. Dada pre mňa znamená uvoľnenie, slobodu a humor. Mám veľmi rád, keď sa prvky vtipu vyskytujú aj vo vážnom umení. Inšpiruje ma či už poéziou z klobúka, objektami, asamblážami, radosťou z tvorenia a hry, či ideou revolty.

S týmto umeleckým hnutím vás spája aj vzťah k hračkám. Skrýva sa za tým nostalgia za detstvom?

Neviem, či nostalgia. Citát jedného klasika hovorí, že človek zostáva celým človekom, keď sa dokáže hrať celý život. Celý život je totiž jedna hra - či vzťahová, hra s umením, s emóciami. Napriek tomu je práca s hračkami iba časť mojej tvorby.

Ste autorom, pre ktorého je typická revolta, provokácia, na druhej strane pracujete veľmi cieľavedomo a precízne ako je to napríklad pri cykloch Memento, či pri linkových kresbách. Ako sa dajú zladiť tieto protiklady?

Prepojenie koncentrovaných vecí s rebéliou je aj vo svete veľmi časté. Ako príklad uvediem len Briana Jonesa - zakladajúceho člena a dušu Rolling Stones. Rebelant v hudbe, vo vystupovaní, v rušení všetkých možných tabu vydal koncom 60. rokov platňu s africkými hudobníkmi, ktorá podľa hudobných kritikov predbehla vážny minimalizmus v hudbe o niekoľko rokov. Takže sa to dá.

Na vaše vernisáže sa ľudia tešia aj pre kostýmy, ktoré sú vždy iné. Je to rituál, hra, vtip?

Tak ako každá tvorba môže byť hravá alebo vážna, tak aj vytváranie kostýmových performance môže byť hravé alebo vážne. Baví ma hrať sa so sebou samým. Samozrejme, som rád, že mnohých to osloví, ale v prvom rade to uspokojuje mňa a beriem to ako jeden zo svojich kreatívnych výstupov.

Dostali ste ponuku výtvarne dotvoriť jednu z kráv z populárnej Cow Parade, ktorá má prísť do Bratislavy. Prečo ste odmietli?

Áno, dostal som ponuku, aj som pripravoval projekt. Avšak podmienky, na ktoré by som musel pristúpiť, zásadným spôsobom obmedzovali slobodu prejavu. Preto som nakoniec odmietol.

Ste umelcom na voľnej nohe, čo je na slovenské pomery dosť ťažká situácia. Ako to zvládate?

Väčšina slovenských umelcov je niekde pracovne zaevidovaná. Ale pre mňa je dôležitá sloboda, aby som si mohol robiť, čo chcem. Sloboda áno, ale s maximálnou zodpovednosťou za život a dielo. Pretože môj život je v symbióze s tvorbou.

Dalo by sa takto žiť, aj keby ste mali rodinu?

Samozrejme, žijem umeleckým spôsobom, ktorý si vyžaduje istú obeť. Zatiaľ mi rodina nechýbala. Netúžim po hodnotách, ktorými žije väčšina ľudí a presadzuje väčšina médií.