Spomedzi slovenských prozaikov je Anton Baláž jediný, čo sa sústavne venuje spoločenskému románu a kriticky zobrazuje najmä obdobie komunistickej totality v jeho najextrémnejších prejavoch. Zároveň vždy dbá, aby témy boli atraktívne, teda aby už tým prilákal alebo navnadil budúceho čitateľa. K románom tohto typu patril aj Tábor padlých žien (1993) z prostredia tábora pre prostitútky, ktoré sa mali zaradiť do "normálneho" života.
Podobne chcel režim zaradiť aj rehoľníčky, keď likvidoval kláštory. Tento krutý zásah do náboženskej slobody sa stal východiskovým bodom Balážovho nového románu Nežná volavka (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2004), ktorý sa však odohráva v prítomnosti a jeho protagonistami sú narkomani, drogoví díleri a mafiánske gangy. Nie boj proti nim, ale medzi nimi.
Zo spomenutého východiskového bodu sa odvíja príbeh mladého dievčaťa Márie, ktorej stará mama Bernadeta bola kedysi mníškou, no po zrušení kláštorov sa vydala a svoju vnučku vychováva v náboženskom duchu, takže tá sa rozhodne kráčať v stopách starej mamy. Vstupná kapitola románu sa začína smrťou Bernadety a cestou Márie do Bratislavy, kde má v kláštore uršulínok odovzdať podľa poslednej vôle "vyzlečenej mníšky" balík peňazí na obnovu kaplnky: sú to jej celoživotné úspory.
Baláž skomponoval svoj román na úplných protikladoch, ktoré sa z jeho vôle priťahujú a vytvárajú tak sentimentálno-surový gýč. Už na stanici v celkom neznámom meste sa Mária stretne s narkomanom Spidim a prostitútkou Dolly a namiesto toho, aby s toľkými peniazmi v nápadnej kabele šla k uršulínkam, slepo nasleduje čudnú dvojicu, až sa ocitne vo veľmi chúlostivých, životunebezpečných situáciách.
Keďže Balážovi ide viac o efektné napätie než o logiku v správaní sa dievčiny, pôsobí Mária ako dedinská naivka či dokonca hlupaňa, bez základného pudu sebazáchovy a bez inštinktov, čo autor maskoval jej údajnou povinnosťou "zavolať späť do života dve stratené duše".
Umelo splietaný vonkajší dej má svoj vnútorný pendant hlavne v postavách Márie a Spidiho. Kým ona najmä po slovách starej mníšky, s ktorou sa stretne u uršulínok a ktorá opovržlivo hovorí o celibátnom tele, začína chvíľami uvažovať o správnosti svojej voľby stať sa rehoľníčkou, on, bývalý hudobník a príležitostný sprievodca turistov po Bratislave, by sa rád vrátil k hudbe, no doba je silnejšia.
Baláž tieto vnútorné boje aj ilustruje: Máriine modlitby sú tu citované v takom rozsahu, až máte pocit, že čítate modlitebnú knižku, a Spidi sa zasa v spomienkach vracia k návštevám u Hanzího Albrechta, známej bratislavskej osobnosti, k rozličným hudobným pamiatkam, takže pri týchto reminiscenciách máte pocit turistického výkladu.
Dva svety Balážovho románu sa nápadne líšia aj jazykom: popri Máriinom svätuškárskom pôsobí výrazivo takej Dolly ako päsť na oko, je vulgárne rovnako ako jej služba zákazníkom opisovaná do detailov. No to už patrí k danému prostrediu, kde sa surovo nadáva (nie sme predsa v salóne!), kričí, bije. Na týchto miestach zaplatil Baláž až privysokú daň dnešnému (ne)vkusu a móde.
Niektoré scény vyvolávajú otázky: prečo napríklad Mária nosí balík bankoviek v priesvitnom igelitovom vrecku, ktoré si musí každý všimnúť hneď, ako otvorí Bernadetinu kabelu, čo má potom ďalekosiahle dôsledky? Prečo s touto kabelou chodí už po návšteve v kláštore len tak nič po nič po cudzom meste? Prečo do krvavej bitky v staničnom záchode nezasiahne polícia a všetci aktéri si pokojne odídu svojou cestou?
Ale ani keby tieto nedomyslenosti boli domyslené, nič by to nezmenilo na tom, že Baláž síce odhaľuje otvorené rany spoločnosti, no po umeleckej stránke ide pod svoju úroveň. A ten Máriin altruistický čin na konci románu je dosť limonádový, napriek tomu, že tu tečie krv.
