Ani sami bitkári nevedia, prečo začali. „Kvôli ničomu,“ povedal bezradne svalnatý chlapec s modrinou nad okom. Niektorí svedkovia tvrdili, že bitka mohla vzniknúť úplne z ničoho, napríklad pri tanci.
Podľa mladého muža, ktorý Martinovi dával prvú pomoc, útočník presne vedel, kam mieri jeho nôž. „Museli mať spory. Tá diera v bruchu, to bol poriadny lovecký nôž,“ tvrdil.
Mladý šatniar si Martina pamätal ako „slušniaka“. „Chodieval sem často. Aj keď bol karatistom, s nikým si nič nezačínal, nerýpal, neprovokoval.“
Páchatelia z baru zrejme unikli. Nikto si ich nezapamätal. Jeden svedok videl utekať zopár chlapov v čiernych kožených bundách, ale nebol si istý, či to boli práve páchatelia.
Bar je v suteréne, schody, ktoré odtiaľ vedú, ústia pri šatni. Šatniar teda mohol zbadať podozrivých na úteku. „V tej chvíli som na nich nemyslel. Keď som počul o bitke, utekal som dolu. Keď som tam prišiel, dobodaný už ležal na zemi. Nenapadlo mi, že vrahovia práve utekajú. Musel som ich minúť na schodoch.“
Policajti okamžite zablokovali východ. Po hodine už ľudia, ktorí sa pôvodne prišli zabaviť, znervózneli. Boli zmätení a každú chvíľu sa policajtov pýtali, kedy ich pustia domov. „Aj ja mám Vianoce. Tiež by som chcela byť s rodinou,“ oponovala im neskoro po polnoci vyšetrovateľka. „Vraždička je vraždička, musíte tu ostať,“ hovoril policajt, ktorý strážil krvavú škvrnu.
„Keby tu mali aspoň postele,“ povedal jeden z unavených hostí. „Alebo keby aspoň nalievali.“ Nakoniec uprosili čašníčku, aby nosila aspoň vodu. Pollitrové poháre nechávali medzi sebou kolovať. „Dostala som inštrukcie, že alkohol nemôžem roznášať.“
Okolo tretej ráno pustili všetkých domov.
„Zabávať sa do Bratislavy chodí len samovrah,“ zhodnotil incident flegmatický policajt, ktorý si zapisoval údaje o každom svedkovi. Vraždy v krčmách a na diskotékach sa za posledný čas stávajú častou súčasťou nočného života. Tí, ktorí boli na Vianoce v Charlie‘s to vedia. Viacerí z nich mali totiž pri sebe nôž.
