FOTO – AUTORKA
Najviac práce býva do jednej v noci, ľudia v čakárni sedávajú aj do rána. Vrátnička sa sťažuje: „Nič tu nie je, prístroje, príbory, matrace, oblečenie na postele, toaletný papier, všetko si musia nosiť sami.“
Je piatok večer krátko po deviatej a chodba je prázdna. V ambulancii leží len jeden manželský pár, ktorému do rúk prúdi infúzia. Manželia pojedli čudné hríby. Od obeda majú hnačky a od pol šiestej čakajú na výsledky vyšetrenia krvi.
Doktor Jozef Glasa, ktorý slúži od pol štvrtej poobede do siedmej do rána, im radí: „Odteraz len čaj a ovocné šťavy. Na zemiakový šalát sa budete iba pozerať.“ Manželia sa zasmejú, doktor ich ešte povzbudí: „Vaša pani už vyzerá takmer zdravo, ale to bude asi tým, že dievčatá viac vydržia.“ Po hodine manželia odchádzajú.
Večer sa ambulancia zapĺňa
Chodba sa medzitým zaplní. Jara, ktorému vyskočila platnička, doviezol kamarát-colník. Jaro sa nemôže vystrieť, a tak oboma rukami podopiera stenu. Doktor vyzýva ostatných, či mu nechcú pomôcť. Aj takto sa dá udržiavať dobrá nálada.
Jaro má jedinú starosť – či bude môcť ísť na druhý deň do práce. Jeho kamarát zatiaľ rozpráva historku o tom, ako im na colnici vystúpil z auta jeden chlap, že mu je zle: „O chvíľu padol a bol mŕtvy. Do rána sme ho tam mali, pretože súdny lekár nemal čas. Bola zima, ale radšej sme všetci stáli vonku.“
Z ambulancie vyjde pani Eva na vozíčku s obviazanou rukou. Išla po tetu do nemocnice, potkla sa na chodníku o hadicu. Lamentuje kvôli tete, ktorá asi na Vianoce zostane v nemocnici: „Vraj všetko zlé je na niečo dobré, ale načo bolo dobré toto, to teda neviem.“ O pol hodiny ju odváža sanitka domov.
O desiatej dokríva mladá slečna aj s kamarátkou. Vystupovala na Dlhých dieloch z auta a pohrýzol ju cudzí pes. Kamarátka telefonuje, ale vrátnik ju posiela von. Mobily sú v nemocnici zakázané, lebo rušia röntgen.
Slúži doktor Glasa
Doktor Glasa má o pol jedenástej dlhšiu prestávku. Keďže je piatok, je mu to podozrivé. Varí si čaj a rozpráva. Služby na pohotovosti si bráva vraj pre radosť dvakrát do mesiaca: „Aby som bol v tomto veselom prostredí. Človek tu je sám vojak v poli.“
Učí na Lekárskej fakulte, je odborníkom na pečeň, členom etickej komisie. Tvrdí, že noci na pohotovosti sú rôzne. Niekedy je pacientov dvadsať, inokedy štyridsať. Veľa závisí od počasia.
Glasa nepatrí k tým, ktorí by sa sťažovali na stav zdravotníctva. Viac ho dojímajú ľudské tragédie, ktoré denne s pacientmi prežíva: „Chodia sem bezdomovci, ktorí sú len trochu podvyživení, uzimení, ale nič chorého na nich nie je. Takže by ste mali zavolať sanitku a tá by ich mala vyložiť niekde pod mostom. Niekedy ich necháme prespať na chodbe.“
Častými prípadmi sú narkomani: „Štrnásťroční ľudia, ktorí majú zhnité nohy, nemajú žily a pichajú si pod nechty.“ Agresívni opilci zasa z času na čas rozmlátia nemocničné zariadenie: „Ujde sa aj sestre.“ Ľudia, ktorí prídu na pohotovosť nie sú vo svojej koži a podľa Glosu majú právo reagovať neočakávane: „Nevedia, čo s nimi je.“
Po polnoci prichádzajú bitkári
O polnoci je na chodbe opäť rušnejšie. Priviezli pána s porážkou a diabetičku, ktorú našli bezvládnu na zastávke, vezú na interné oddelenie. Na sebe má župan z monteriek, namiesto opasku obväz. Pichla si pravidelnú dávku inzulínu, ale zabudla, že umývala okná a nakupovala vianočné darčeky. Vydala viac energie ako inokedy, preto jej prišlo zle.
Na lavičku si sadá štyridsiatnik s rozbitou a opuchnutou tvárou plnou krvných podliatin. Chlap je opitý. Vyzerá nevládne. Ale keď mu zazvoní mobil, telefonuje. S mobilom pri uchu vchádza aj do ambulancie. Odchádza o niekoľko minút.
Vrátnik s vrátničkou pozerajú televíziu a rozprávajú sa o rodine.
Vonku zastavuje ďalšia sanitka. Staršej pani prišlo zle. Sprevádza ju podnapitý syn. Doktor ich víta: „Vitajte, kde ste toľko boli, už na vás čakáme.“ Pani sa čuduje privítaniu, syn čaká vonku a len s námahou sa mu darí nezaspať. Po polhodine odchádzajú, syn pchá lekárovi do vrecka dvesto korún.
Doktor s úsmevom odmietne. Hovorí, že ponúkanie úplatkov majú ľudia zafixované. Niektorí si myslia, že bez odmeny ich doktor ani neprijme. Glasa tvrdí, že všetko odmieta, ale niekedy to nejde. Ľudia nosia veci aj z vďačnosti: „Niekedy príde človek z Dolnej Maríkovej – a so šampusom.“ Aj teraz má na stole porcelánového anjela od vďačného pacienta.
O pár minút zastavuje pred pohotovosťou čierny džíp. Vystupujú z neho dvaja mladíci v kožených bundách a tretí v maskáčoch. Všetci sa smejú, vrátnikovi hovoria, že mali zabíjačku a pošmykol sa im nôž. Sviňa vraj bola mastná. Obidvaja majú obviazané ruky, do ambulancie vchádza len jeden. Zvyšní dvaja sa medzitým na chodbe rozprávajú o tom, ako „im ale dali“. Táto zabíjačka bola asi iného druhu.
Z ambulancie nocľaháreň
Opäť nasleduje menšia prestávka. Vrátnik sa čuduje: „O takomto čase už tu inokedy máme väčší neporiadok.“ V tom prichádzajú dvaja pripití mladíci. Jeden z nich hovorí, že ho hrozne škriabe v hrdle, a keď prehltne, ide mu z úst krv. Sestrička Cilka len kývne hlavou a o chvíľu ho volá dovnútra.
O pol tretej ráno vezie sanitka mentálne retardovaného mladíka z Michaloviec: „To je ten blázon, čo tu bol už o ôsmej,“ hovorí vrátnik. Chlapec prišiel, povedal, že zjedol päťdesiat diazepamov a demonštratívne sa hodil na zem: „Ležal tam ako Kristus na kríži.“
Doktor ho po vyšetrení poslal na psychiatriu do Ružinova. Z tej však chlapca prepustili. V noci ho na ulici našla sanitka a priviezla opäť na Kramáre. Doktor ho berie dovnútra. Chlapec sa začne vyzliekať, dáva doktorovi sto korún, aby mu našiel ubytovanie. Už o ôsmej mu vyplachovali žalúdok, ale žiadny diazepam nenašli.
Neskôr ho posadia na lavičku, vrátnik mu dáva piť. Doktor telefonicky vybavuje, čo sa dá. Z lekára sa zmenil na sociálneho pracovníka. Policajti mu povedali len toľko, že o ňom vedia, rodina ho nechce, žije sám.
O chvíľu sa vrátnik zmiluje a dovolí mu, aby si ľahol na lavičku. Čoskoro sa z čakárne ozýva chrápanie. Sestry s ošetrovateľom a vrátnikmi sedia vedľa neho a rozmýšľajú, či urobili dobre. Názory sú rôzne, niektorí by ho najradšej vyhodili. Vonku však mrzne.
O tretej príde taxíkom pani Jana, ktorej na krku z antibiotík navreli uzliny. Z ambulancie vychádza užasnutá: „Takéhoto doktora som ešte nestretla.“ Do piatej ráno sa už nič nestane. Služba sa pomaly končí.
Hoci piatkové služby patria k najhorším, táto noc bola pokojná. Možno aj preto, že v pondelok mali byť Vianoce: „Na sviatky býva pokoj, dotrhané prsty bývajú až na Silvestra,“ dodávajú vrátnici.
