Je december. Prasiatko má 150 kilogramov živej váhy a kvičí z plného hradla. Niet mu pomoci. Izby sú vypratané, drevo narúbané, z kotla sa krúti biela para. Mäsiar vie, čo má robiť. Vedúci Azylového domu Marián Ardan, hoci je poľovník a statný chlap, sa zavrie dnu, nemôže sa na zakáľačku dívať. Vraj že mu to nepasuje.

Na dvore je rušno, ako sa na zabíjačku patrí. Prasiatku sa opaľujú štetiny, prúd vody za pomoci cirokových kief odplavuje zoškvarenú pokožku. Takto ružové ho mäsiar polí. Odnášajú sa vnútornosti, mäsko sa porcuje, pripravuje sa zmes do tlačenky a jaterníc. Klobásky však nebudú, majú dlhé nohy. „Tie človek neustráži. Po dva razy sme ich robili. Vyúdené viseli v pivnici. Pomaly mizli, ale vinníka nebolo!“ smeje sa Marián Ardan. Jeho kolega Jozef Macek pritakáva, že mäso radšej zamrazia, to je bezpečnejšie.

Chlapci z detských domovov a špeciálnych základných škôl sa po dovŕšení dospelosti nehrnú do života s rozpaženými rukami. Väčšinou sú to Rómovia. Keby nebolo takýchto azylových domov, naozaj by zostali na ulici. Bez vlastného pričinenia. Teraz ich je v Nových Zámkoch sedem. Spolu s dvoma vedúcimi hospodária, snažia sa nájsť si prácu a ako tak nasporiť na bývanie. „Áno, máme tu tvrdý režim. Ale za týmito múrmi, je život ešte ťažší,“ hovorí Marián Ardan a pokračuje: „Nie je ľahké nájsť si prácu. V škole ich veľa nenaučia. Vysvetlia im teóriu, ale 15- až 18-ročných chlapcov by mali viac pustiť do praxe. V detskom domove neboli naučení a nemuseli pracovať. Neboli za seba zodpovední.

Keď sem prichádzajú, pýtajú sa: „Toto musím?“ „Áno, musíš, keď chceš jesť!“ odpovedáme im.“

Našťastie sa nájdu ochotní podnikatelia, ktorí to na tri mesiace risknú a dajú mladíkovi šancu. Niektorí dokonca ponúknu bývanie, nie vždy to však dopadne dobre. „Asi polovica podnikateľov chlapca len zneužije. Dáva mu robiť aj nadprácu. Chlapec nemá kam ísť a to podnikateľ využíva. Má ho v hrsti,“ opisuje nepoctivé, no nezriedkavé praktiky Marián Ardan.

V azylovom dome hospodária všetci spoločne. Stávalo sa, že aj celkom slušná výplata zostala za niekoľko večerov v hracom automate. Alebo iný prípad. Podpora sa rozkotúľala za tri dni. Vtedy bolo hotdogov a hamburgerov! Potom im denne prideľovali sumu pomernú k dňom v mesiaci a výške platu. Ale ani to nezabralo. Teraz majú spoločnú kasu. Malý chov ošípaných, sliepok, zajacov, kozička a tiež potraviny od sponzorov umožňujú, aby sa čo najviac koruniek odložilo na vkladnú knižku. Dvaja chalani sa azda o rok – dva budú môcť osamostatniť a kúpiť si vlastnú garsónku. Strecha nad hlavou je pravdaže len základ.

Marián Ardan a Jozef Macek ukazujú chlapcom, ako sa dá žiť. Bez skutočnej rodiny je cesta ťažká, no zabuchnutie brány ešte bolestnejšie. „Veď k zlému sa človek ľahko vráti. Pohltí ho to,“ zakončuje Marián Ardan.

JURAJ GERBERY