Na Slovensku dnes žije asi 3000 Židov z pôvodných 135-tisíc. Väčšina z nich zahynula v koncentrákoch. Čo po nich ostalo? Okrem majetku, ktorý zmizol v rôznych rukách, sú to synagógy. Niektoré sú opravené, prerobené na obchody, telocvične či dokonca na krčmy a domy, iné sú spustnuté a pováľané. Aj cez príbehy týchto kamenných budov by sa dalo rozprávať o vzťahu k našim dejinám a Židom osobitne.

Po stáročia žili Židia na Slovensku roztrúsení po mestách, mestečkách a aj najmenších dedinách. Zostalo po nich takmer sedemsto cintorínov, synagógy aj menšie modlitebne, rituálne kúpele a školy.
Kurátor Slovenského národného múzea - Múzea židovskej kultúry Maroš Borský riadi dokumentačný projekt synagogálnej architektúry Synagoga Slovaca. V spolupráci s Fakultou architektúry STU a za podpory iných organizácií dokumentujú zachované synagógy na Slovensku.
V rámci projektu zdokumentovali vyše sto synagóg a modlitební, z ktorých však už takmer žiadna neslúži na svoj pôvodný účel.
Borský sa občas stretáva s absurdnou výčitkou, že Židia sa o svoje synagógy nestarajú. Ako sa majú o ne starať, keď takmer vymreli? Okrem toho mnohé z nich podľa Borského už dávno nepatria židovskej komunite, ale stali sa majetkom obcí či dokonca súkromníkov.

Synagógy sú dnes skôr historickým objektom ako miestom, kde sa stretávajú veriaci. Z pôvodných židovských komunít už totiž prežívajú len zvyšky napríklad v Bratislave, Košiciach, Galante, Nových Zámkoch, Dunajskej Strede, Komárne, Banskej Bystrici či Prešove.
Niektoré sa dajú využiť dôstojne, ako napríklad na jedáleň a spoločenské priestory domova dôchodcov v Komárne, vďaka ktorým sa zachránila modlitebná miestnosť určená na asanáciu.
Niektoré modlitebne skončili v rukách súkromníkov a dnes slúžia často ako obchody či sklady. Je to dobré či zlé? Kurátor Borský hovorí, že Židia to vnímajú podobne, akoby asi vnímali katolícki veriaci, keby v Dóme sv. Martina alebo z Chrámu sv. Jakuba v Levoči urobili diskotéku.
Na druhej strane Borský vie, že po 60 rokoch sa nedá takto uvažovať a moralizovať. "Komunity, ktoré ich využívali, zhoreli spolu so svojimi rabínmi v Osvienčime. Nemôžeme očakávať, že z nich zo dňa na deň vzniknú múzeá holokaustu a pamätné miestnosti." Borský je realista. Na Slovensku sa nerozpadávajú len synagógy, ale aj hrady, zámky, kostoly a iné vzácne pamiatky. "Treba z nich zachrániť čo najviac," hovorí.

Zo synagógy grékokatolícky chrám, ale aj galéria

Osudy židovských synagóg sú rôzne. Po vojne sa na Slovensko vrátilo tak málo Židov, že boli často nútení synagógy a modlitebne predať, lebo sa nedokázali o stavby postarať. Takto sa dostali do rúk súkromníkov, neskôr štátu alebo obce. V obci Ľubotice predala prešovská židovská obec svoju modlitebňu gréckokatolíckej cirkvi, ktorá ju prerobila na chrám.
Mesto Nitra zachránilo vzácnu secesnú synagógu, dalo ju opraviť a dnes je v nej koncertná a výstavná sála. Z ďalších synagóg sa stali galérie, známa je galéria Jána Koniarka v Trnave alebo opravený komplex židovskej obce v Šamoríne. Tam do synagógy prišiel aj tibetský dalajláma.
Dôstojne sa obnovujú synagógy v Brezne, Šuranoch a Spišskom Podhradí.
Iné synagógy nemali také šťastie a vinou nejasných vlastníckych vzťahov je nejasná aj ich budúcnosť. Majiteľom synagógy vo Vrbovom je spolovice mesto, druhú časť vlastnia niekoľkí súkromníci. Budova bude chátrať, kým mesto neodkúpi zvyšok alebo sa nedohodne na spoločnom postupe so spolumajiteľmi.
Newyorský historik umenia a odborník na stredoeurópsku modernú architektúru Samuel Albert hovorí: "Videl som 70 percent stojacich synagóg na Slovensku. Sú drahokamom na korune európskeho dedičstva. Ukazujú ekonomickú a kultúrnu rolu, ktorú Slovensko hralo v Európe. Čo mi však udrelo do očí, boli ťažkosti, s akými slovenská vláda, ale aj obyvatelia krajiny chápu dôležitosť toho, že sú súčasťou vašich dejín. Chýbajú jasné plány, čo s tými pamiatkami robiť. Často sú to takzvané biele slony - zdanlivé dary, o ktoré sa treba starať."

Radšej nech je v nej obchod, než ju zbúrať
"Uvedomujeme si, že značná časť týchto pamiatok je ohrozená. Niektoré z nich zaniknú. Preto ich dokumentujeme," hovorí Maroš Borský.
Pri záchrane židovských pamiatok je dôležité nájsť aj takých, ktorí ich síce opravia, ale s tým, že nájdu aj vhodné využitie po rekonštrukcii.
V Bytči postavil židovský barón Popper synagógu a hneď za ňou pivovar, ktorý dodnes nesie jeho meno. Je v peknom prostredí, a keď sa zrekonštruuje, môže sa synagóga využívať, hoci už nie ako židovská modlitebňa.
V Lučenci, na druhej strane, majú synagógu, ktorá chátra uprostred panelákov. Záchrana takýchto stavieb vyžaduje nájsť investora, aj účel, pre ktorý by sa mali opraviť.
Kurátor Borský zdôrazňuje, že v súčasnosti treba byť pragmatikom. Napríklad v Trstenej majú v bývalej synagóge obchod s odevmi. Nie je to síce ušľachtilé poslanie svätostánku, ale budova je aspoň opravená a zarába si na svoje uchovanie.

V osemdesiatych rokoch chceli americkí Židia rozobrať a po tehličkách preniesť do Ameriky ortodoxnú prešovskú synagógu. "Našťastie sa im to nepodarilo," hovorí Borský. "Ak si vyvezieme všetky pamiatky do sveta, ostanú nám tu len reality šou. Synagógy nikdy nedosiahnu popularitu Harryho Pottera, ale sú to všetko unikáty."
Lenže s popularitou židovských synagóg to nie je všade také zlé. Stačí navštíviť pražské židovské mesto na území od Staromestského námestia po Vltavu. Húfy turistov so sprievodcom chodia od jednej synagógy k druhej. Predstavujú si, ako v týchto miestach ožíval legendárny Golem a že v týchto tmavých uličkách sa prechádzal Franz Kafka.
Borský hovorí, že aj na Slovensku by sa našli legendy, akou je rabín Chatam Sofer, ktorého hrobka v bratislavskom podhradí láka turistov. Alebo rabín Lau, bývalý vrchný rabín štátu Izrael, ktorý vyrastal na dvore prešovskej synagógy, lebo jeho otec bol prešovským rabínom.
Košice sú mestom, v ktorom sa dá vidieť päť stojacich synagóg. "Sedíme si na zlate a často o tom ani nevieme," hovorí Borský. "Ak dnes pamiatky spadnú, v budúcnosti stratíme šancu rozvíjať turizmus podobne ako Česká republika, Poľsko a Maďarsko."
Kunsthistorik Samuel Albert vysvetľuje, že v iných krajinách ľudia nevnímajú synagógy ako niečo exotické, uzavreté len pre židovskú komunitu. Chápu ich ako ostatné pamiatky, ktoré si pozrú s rovnakým záujmom ako luteránsky drevený kostol a katolícku katedrálu.
Projekt Synagoga Slovaca, ktorý vedie Maroš Borský s cieľom zmapovať zachované pamiatky, chce poukázať, že v židovskej kultúre je veľký potenciál pre budúcnosť. Záujem o ne je z každej strany. Nedávno sa o slovenské synagógy zaujímal časopis Wall Street Journal. Pät slovenských židovských pamiatok bolo zapísaných do Európskej cesty židovského kultúrneho dedičstva, ktorá sa pripravuje pod patronátom Rady Európy.

Svätý Jur - so synagógou v záhrade Po druhej svetovej vojne svätojurský hospodár a vinár odkúpil od židovskej obce synagógu. Páčila sa mu hlavne dobrá pivnica. Rodina tiež možno čakala, že sa Židia do mestečka postupne vrátia a modlitebňu odkúpia naspäť. "Je mi ľúto, že sa to takto skončilo," hovorí dcéra hospodára, dnes jediná majiteľka synagógy, ktorá jej stojí vo dvore. Po krátkom zaváhaní nás zavedie k dverám starej stavby. Dnu by radšej nechodila - deravý trstinový strop synagógy čoskoro spadne. Neveľkú modlitebňu pri potoku Židia pravdepodobne prestavali zo starej panskej kúrie. Po tom, čo sa stala súkromným majetkom, v nej rodina odkladala seno pre dobytok a drevo na zimu - čo iné sa dalo robiť s holou miestnosťou? Majiteľka stavby donedávna cez bránu svojho domu púšťala zvedavcov, odborníkov, aj návštevy z Izraela, všetkých, čo chceli vidieť modlitebňu. Záujem kúpiť ju však doteraz neprejavil nik. Vo Svätom Jure pred časom vzniklo občianske združenie Synagóga, ktoré sa zrejme pokúsi stavbu zachrániť. Na to však bude musieť nazbierať peniaze, ktoré sa rátajú v desiatkach miliónov korún. V historickom mestečku, ktoré je súčasťou Malokarpatskej vínnej cesty, by zrekonštruovaná židovská pamiatka možno mohla dopĺňať kolorit miesta, tvorený historickými vinárskymi domčekmi a pamiatkami kresťanskej kultúry. "Bola by som rada, ak by v nej bola koncertná miestnosť alebo výstavy a prednášky," hovorí majiteľka budovy. Obáva sa však, že dovtedy synagóga spadne.

Komárno - dve premeny Ortodoxné synagógy v Komárne sú od seba vzdialené len cez ulicu. Ani jedna z nich už neslúži na pôvodný účel, ale osudy stavieb sú odlišné. Bývalá modlitebňa už stála v asanačnom pásme, keď o ňu požiadal domov dôchodcov. Komárňanská židovská obec ju v roku 1964 predala štátu. Šesť ľudí, ktorí po vojne z komunity zostali, ju ďalej nemalo z čoho spravovať. "Odvtedy tam boli sklady a začiatkom sedemdesiatych rokov budovu vyňali spomedzi pamiatok. V deväťdesiatom som o budovu požiadala," hovorí riaditeľka domova dôchodcov Eva Ipotová. "Zachránili sme ju a tu je výsledok," ukazuje na jedáleň pre starých ľudí, ktorú pretínajú pôvodné stĺpy. Ženskú galériu v polovici vysokých múrov, kde počas bohoslužieb stáli židovské ženy, využili na ďalšie poschodie, kde je teraz spoločenská miestnosť. Budova je zrekonštruovaná tak, že zachováva pôvodné tvary okien, v jednom z nich je šesťcípa hviezda. O synagógu sa v rámci reštitučných zákonov po revolúcii začali zaujímať židovskí veriaci. "Boli z Bratislavy a hovorili, že chcú naspäť to, čo im vzali komunisti," vysvetľuje riaditeľka. Veci uviedol na pravú mieru predseda komárňanskej židovskej náboženskej obce, ktorý poskytol všetky dokumenty a objasnil, že synagógu boli nútení predať štátu. Na opravenú budovu sa prídu z času na čas pozrieť aj návštevníci z Izraela. "Naposledy boli poďakovať za to, ako dôstojne sme bývalú modlitebňu využili. Povedali, že má najľudskejšie poslanie." Aj druhá ortodoxná synagóga slúžila za socializmu ako sklad. Dnes je z nej fitnescentrum: dole sa posilňuje, hore sa hrá squash. Prevádzkarka športového centra hovorí, že majiteľ dnes už súkromnej budovy to tu dal do poriadku. Vysoká miestnosť vnútri budovy je takisto predelená na dve podlažia. Posilňovňou sa hadia rúry vzduchotechniky, vnútri nič nenaznačuje, na čo stavba slúžila kedysi. Budova bývalej synagógy je však opravená aj zvonku, a oproti tomu, ako vyzerala predtým, je to vraj oveľa lepšie. Aj sem sa prišli pozrieť návštevníci z Izraela, no pohľad na telocvičňu ich vôbec nenadchol.

Nitra - nové miesto pre ducha
Židovská synagóga v Nitre je schovaná v malej historickej uličke v centre mesta. Mesto ju zrekonštruovalo, zachovalo pôvodný výzor, symboliku, tvary. Dnes je v nej koncertná a výstavná sieň Nitry - pred vchodom stojí pútač a pozýva na divadelné predstavenie. Prehliadky samotnej pamiatky sú takmer každý deň.

Prešov - po tehličkách preč
Ktovie, čo by stálo na mieste ortodoxnej synagógy z roku 1898 v Prešove, keby sa americkým spoluvercom podarilo zrealizovať plán budovu rozobrať, každú tehličku očíslovať a poskladať znovu v Amerike. Dnes, keď sa peknú stavbu podarilo definitívne opraviť zvonku aj zvnútra, je v nej zachovaná podoba modlitebne, aká tam fungovala kedysi a hore, v časti ženskej galérie sú predmety - judaiká z expozície Bárkányovej zbierky.

Lučenec - raritná synagóga
Pôvodný objekt postavili v Lučenci v roku 1863 pod vedením rabína Alberta Schniedla. Mal štyri štíhle veže v maurskom štýle. Začiatkom 20. storočia stavba kapacitne nestačila a v roku 1925 si lučenskí Židia postavili novú synagógu v secesnom slohu. Lučenská synagóga bola najväčšou svojho druhu na Slovensku a patrila medzi rarity aj v stredoeurópskom priestore. Stavba za 1,5 milióna československých korún mala viac ako tisíc miest na sedenie.
Za socializmu bol v synagóge sklad priemyselných hnojív a neskôr, v80. rokoch, sa objavili snahy chátrajúcu synagógu zbúrať.
Momentálne je synagóga pre verejnosť uzavretá, ale podľa našich informácií by sa situácia mala v najbližších rokoch zmeniť. Synagógu kúpil pred niekoľkými rokmi súkromný podnikateľ a jeho manželka figuruje v občianskom združení na jej záchranu a obnovu. Výborná akustika tejto stavby ju predurčuje na koncertné účely.

Synagóga Kokava nad Rimavicou
V Kokave nad Rimavicou podľa historických prameňov nežili do roku 1862 žiadni Židia. Prvá komunita sa objavuje až po tomto roku a synagógu si postavili v roku 1890. Potom pribudli aj záznamy o židovskom cintoríne na okraji dediny a židovskej škole. Podľa sčítania ľudu na prelome 19. a 20. storočia žilo v Kokave nad Rimavicou 110 Židov. Obdobie vojny a následne budovania komunizmu znamenalo likvidáciu židovskej komunity a zo synagógy sa stal na dlhé roky sklad nábytku.
Dnes patrí Banskobystrickému samosprávnemu kraju, ale obec Kokava sa ju snaží dostať do svojho majetku. Vedenie obce postupne opravilo strechu a snaží sa budovu udržiavať. Synagógu využívajú na konanie známeho folklórneho festivalu Koliesko, ale aj na výstavy a hudobné koncerty.

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ, RÓBERT SÁNDOR A JÁN KROŠLÁK