Stretnutia lídrov superveľmocí hýbu svetovými dejinami. Keď sa stretne americká a ruská - predtým sovietska - hlava štátu, je to pre svet udalosť. Prvým a skutočne kľúčovým stretnutím bola jaltská konferencia, na ktorej sa aj v prítomnosti britského premiéra Winstona Churchilla delili sféry vplyvu po 2. svetovej vojny.
Americko-sovietske summity patrili medzi najdôležitejšie udalosti studenej vojny. Druhú polovicu 20. storočia do veľkej miery určovalo, čo sa americkým a sovietskym lídrom na ich stretnutiach podarilo, respektíve nepodarilo dohodnúť. A pre svetovú politiku zostali ich stretnutia kľúčovými aj v poslednom období, keď už Rusko vo väčšine parametrov nepatrí do rovnakej váhovej kategórie ako jediná superveľmoc - Spojené štáty americké. Moskva má však stále druhý najväčší jadrový arzenál.
Tradícia summitov sa začala počas prvého krátkeho obdobia uvoľnenia po Stalinovej smrti. V roku 1955 sa v Ženeve symbolicky stretli predstavitelia spojeneckých mocností z obdobia druhej svetovej vojny, aby bez výsledku rokovali o zjednotení Nemecka a zbrojení. Stretnutie Johna Kennedyho s Nikitom Chruščovom vo Viedni v roku 1961 bolo pokusom uvoľniť atmosféru, ktorá bola po suezskej kríze a potlačení maďarskej revolúcie v roku 1956 veľmi zlá. Rozhodovalo sa vtedy o osude Berlína a príprave zmluvy o zakázaní jadrových skúšok (okrem podzemných). Podpísali ju o dva roky neskôr.
Potom vzťahy zamrzli a svet bol počas kubánskej krízy, keď na ostrov slobody smerovali na sovietskych lodiach jadrové zbrane, na pokraji ďalšej svetovej vojny. Tvrdší kurz držal spočiatku aj nový kremeľský pán Leonid Brežnev a stretnutí ubudlo.
Hlavnou témou summitov boli až do začiatku perestrojky rokovania o obmedzení jadrového zbrojenia. Ide o obdobie od konca šesťdesiatych rokov až po záver osemdesiatych.
Prvým konkrétnym výsledkom bol podpis zmluvy SALT I, obmedzujúcej počet strategických jadrových zbraní. Podpísali ju počas návštevy prezidenta Richarda Nixona v Moskve v roku 1972. Nasledovala Brežnevova návšteva vo Washingtone o rok neskôr, počas ktorej sa dohodli na odvrátení jadrovej vojny. Do konca osemdesiatych rokov sa uskutočnili o odzbrojení ešte dva summity. Akékoľvek rokovania prerušila sovietska invázia do Afganistanu.
Tradícia sovietsko-amerických summitov sa obnovila potom, keď Ronald Reagan oznámil v roku 1983 program takzvaných hviezdnych vojen. Sovietsky zväz nedokázal držať s Američanmi krok, čo si nový generálny tajomník Michail Gorbačov uvedomoval. Jeho stretnutia s Reaganom v Ženeve (1985) a v Reykjavíku (1986) priniesli oteplenie, dohodám však bránila sovietska neochota rokovať o ľudských právach a Afganistane, Moskve prekážalo, že Reagan trval na americkom programe hviezdnych vojen.
Konkrétny výsledok priniesol summit vo Washingtone v roku 1987, keď podpísali dohodu o likvidácii jadrových rakiet stredného a krátkeho doletu. Bola to prvá zmluva, ktorá priamo nariaďovala zničenie malej časti nahromadenej výzbroje.
Za koniec studenej vojny je označované stretnutie Gorbačova s Georgeom Bushom na palube lode Maxim Gorkij pri brehoch Malty na konci roku 1989.
Summity sa od tejto chvíle stali každoročnou záležitosťou. Hlavnou témou rusko-amerických summitov po rozpade Sovietskeho zväzu bolo jadrové odzbrojovanie, počas stretnutí Billa Clintona s Borisom Jeľcinom sa už hovorilo o americkej podpore ruským reformám. V druhej polovici 90. rokov Rusko neúspešne odporovalo proti rozširovaniu NATO.
