Na trati moskovskej olympijskej dvadsiatky sa stretli tréner i zverenec. Rarita. Benčík nevydržal pekelnú horúčavu a vzdal. Pribilinec sa do cieľa dopotácal v zúboženom stave. V tých časoch už chodil o dobrých dvadsať minút rýchlejšie než tréner. Jozef chcel dokončiť, hoci miestami na rovnej ceste blúdil a šliapal opačným smerom. Tri hodiny o sebe nevedel. Diagnóza - úpal.
Benčík sa jedoval. "Hovoril som mu, aby si zobral čiapku. Ale on nie, chcel byť fešák." Na 50 km potom dosiahol Benčík životný úspech, skončil trinásty.
"Ak sa teda pýtate, ktoré jubileum bolo pre mňa najkrajšie, tak teda dve neokrúhle. Jednotkou je február 1981, teda po moskovskej olympiáde. Aj to druhé, po Jozefovom víťazstve v Solue, nemá na konci nulu alebo päťku. Vtedy som mal 44. Keď som mal štyridsať, považoval som šesťdesiatnika za starého človeka. Za tento názor sa ospravedlňujem. Stále mám plány ako štyridsiatnik, a som presvedčený, že v tomto prípade presadzujem väčšinový názor."
V roku 1988 sa Benčík a Pribilinec až do štartu olympijskej chodeckej dvadsiatky úspešne prehádali.
Pribilinec a Nemec Weigel šliapali kilometre plece pri pleci v pekelnom tempe 3:40 min na kilometer. Nepopustili. Asi dvesto metrov pred vchodom na ozrutné športovisko zakričal Benčík na zverenca: "Jozef, šliapni!"
Skúsil, po centimetroch získal štvormetrový náskok ako v šprinte. A šancu nepustil!
Po zopár ľahkých krokoch miešaných smiechom so slzami Pribilinec klesol na dráhu. Keď sa už zviechal, začul Benčíkov hlas: "Jožo, ty máš také šťastie, všetko ti odpúšťam." Olympijský víťaz kontroval: "I ja tebe."
Kohúti sa pomerili klasickým spôsobom pre "tvrdé hlavy" - bez dlhých rečí.
