"Som chlapec z dediny. Vyrastal som v Matúškove, Čiernej Vode, Salibách, tam, kde preložili otca. Potom sme sa presťahovali do Galanty. Na ulici sme boli jediná slovenská rodina. Až do skončenia základnej školy som iné športovisko ako futbalové ihrisko nepoznal. Ak som si chcel so spolužiakmi rozumieť, musel som sa naučiť po maďarsky. Na Slovensko som prišiel dvojročný, čiže z môjho života v rodnom Tótkomlósi sa mi zachovali útržky, ako napríklad prvá cesta vlakom.
Tej ulici a kamarátom z nej som nadovšetko vďačný. Absolútne nechápem rôzne politické hry na národnostnú strunu. Znalosť maďarčiny mi neraz veľmi pomohla. Znie to neuveriteľne, ale prvý raz, keď som bol v New Yorku. Po anglicky som vedel asi desať slov. Býval som na Manhattane a lámal som slová, ako som len vedel, aby som si vypýtal niečo pod zub. Obchod, našťastie, vlastnila Maďarka. Mal som o starosť menej.
Športovo som sa narodil v Trnave. Na priemyslovku do malého Ríma som išiel študovať s veľkým snom, raz budem hrať za Spartak. Starú belu. Až také eso som nebol. Internát a škola mali spoločný dvor s dvestopäťdesiatmetrovou škvarovou dráhou s hádzanárskym a basketbalovým ihriskom. Na tých sa nesmel hrať futbal. Raz ma jeden starší spolužiak Jožko Burcl prehovoril na atletický tréning. Prehovoril nás viacerých, napríklad aj budúce futbalové eso Dušana Kabáta. Vysvetlil, v akých intervaloch máme zvyšovať tempo. Tak sme to teda odbehli naplno, každý chcel byť prvý. Po týchto ,pretekoch', za ktoré nás tréner-spolužiak zotrel, mi bolo fyzicky zle ako nikdy.
Neskôr som začul, že Jožko je vlastne chodec. Tak som ho poprosil, aby ma to naučil, že budem trénovať, ako mi povie. Na prvých školských pretekoch som bol štvrtý, na druhých splnil limit na majstrovstvá Západaslovenského kraja. Jozef však povedal, každý, kto sa kvalifikoval, pôjde na preteky do Brna. Pre mňa to bolo čosi ako Rio de Janeiro. To rozhodlo. Ak mi učitelia povedali, že mám pridať v niektorom predmete, príliš som sa nenamáhal. Ak mi Burcl pohrozil, že ak nepridám v škole, nepôjdem na preteky do Prahy, bol zo mňa zrazu jednotkár. Benčík, chlapec z dediny, chcel spoznávať svet, tak začal chodiť a chodiť."
