Juraj Benčík (vpravo) povzbudzuje v cieli víťaza Dudinskej päťdesiatky 2004 Petra Korčoka.

Uplynulý pondelok trénerovi Benčíkovi (narodený 15. februára 1945 v maďarskom Tótkomlósi) zazvonil mobil. Jozef Pribilinec mu krátko poblahoželal k šesťdesiatke. Ako jeden z prvých. "Ďuri, pozývam ťa do Galaxie, aby sme si to rozdali v kolkoch," vyzval olympijský víťaz z roku 1988 v chôdzi na 20 km svojho bývalého trénera na súboj.

"Tento zvláštny, ale pekne vymyslený dar som nadšene prijal. On vyhral, ja som mu prehru oplatil, a tak to išlo dookola. A boli sme v sebe ako za starých čias. Hra nás tak pohltila, že sme obaja išli dušu vypustiť. Potom sme si pokecali pri fľaške šampanského."

A kto vyhral?

 "To je medzi mnou a Jozefom. Hovorím - remíza." (smiech)

Benčíkova trénerská sebareflexia znie: "Pre zverenca som učiteľom, otcom, bratom, dozorcom i psom. Pribilinec ma pri gratulácii podpichol: Starneš, prestávaš byť psom."

Benčík bol i zostal pojmom. U nás sa stále viac nevďačne zdôrazňuje minulý čas, pre zahraničie platí prítomný. Na olympiáde v Aténach ho zďaleka zdravili Španieli, Mexičania, ekvádorský víťaz Pérez. S legendárnym Poliakom Korzeniowským vždy prehodí zopár slov, s jeho trénerom Kyselom je doslova kamarát.

Benčík má u nás nepriateľov vyše práva. Dokáže byť (ne)príjemne otvorený a neústupčivý. Rozhovor s jubilantom chcel byť sprvoti bilančný. Ako vždy sa, napokon, stal sondou do mysle športovca a vzťahu spoločnosti k nemu. Tréner sype príklady, chváli i kritizuje. Nesúhlas občas prijme, inokedy sa tvrdo bráni. Je mu jedno, s akým výsledkom.

Začali sme Pribilincom, aj ním pokračujme. Vraj ste ho v roku olympijského víťazstva vlastne netrénovali?

"Mnohí to tak vnímali, niektorí i napísali. Pravde je to iba veľmi vzdialené. Na začiatku roka som Jožovi povedal - už bolo dosť druhých miest, prišiel čas na víťazstvo. Vedel, že to znamená tvrdší tréningový plán. Nechal som na ňom, ako ho bude plniť. Iba som ho občas sfúkol, že to nie je ono. Jozef bol v tom čase už majstrom Európy z roku 1896, ale na majstrovstvách sveta, ak zarátam aj halu, trikrát druhý. Vtedy som nemohol odkryť moju stratégiu provokovania zverenca, dnes môžem. Pribilinec bol v Soule na mňa taký nabrúsený, že jeho najväčším súperom i nepriateľom bol Juraj Benčík. Riskoval som, že to nevyjde, v chôdzi sa môže všeličo prihodiť, ale načo nad tým špekuľovať - podarilo sa. Ešte na dráhe v ošiali radosti sme si odpustili. Niežeby sme boli priatelia na život a na smrť, ale kamaráti sme rozhodne zostali. Napokon, keď sa ešte raz vrátil na dráhu, tak ma poprosil, aby som ho na majstrovstvá sveta v Stuttgarte pripravoval práve ja. Mohol si vybrať iného trénera."

Bol Pribilinec najväčším talentom v slávnej ére slovenskej chôdze v osemdesiatych rokoch?

"Aj vo vašom denníku ste viackrát spomínali úsmevnú historku a stávku s mojím kamarátom Dušanom Valentom, ktorý mi povedal: Ďurko môj, čo ty hľadáš po celej republike talenty, keď tu za kopcom zašiel ,jedon' chlapec v keckách čas na úrovni juniorského československého rekordu. Prirodzene, som mu neveril, ale stávku som prehral. Jozef mal pri prvých fyzických testoch lepšie výsledky ako ja po 15 rokoch tréningu. Pribilinec bol výnimočný talent. Paľko Blažek úžasný v plnení tréningových povinností a húževnatosti. Roman Mrázek bol zasa správnou hrozbou zozadu. A mal som trochu neskôr ešte jeden extra talent - Igora Kollára, jediného zo všetkých, ktorý mohol byť rovnako dobrý na 20 i 50 km. Možno nie až tak vysoko ako Korzeniowski, ale možno aj áno. Igor získal viaceré cenné umiestnenia, ale mohol dosiahnuť oveľa viac. A do päťdesiatky sa mu vyslovene nechcelo."

V minulosti ste v zákulisí viac razy povedali: "Učiť Pribilinca správne chodiť bola hračka, tvrdým orieškom bolo, aby vedel na verejnosti správne reagovať a vystupovať." Povedali ste to aj jemu tak priamo?

"Nie úplne, ale konal som tak. Trénovanie je výchovno-vzdelávací proces, tréningový plán je len jeho menšia súčasť. Umenie je vštepiť športovcovi sebavedomie, ukázať mu, že aj zdanlivo nemožné je možné. Pribilinec napokon úspešne zvládol vysokú školu, stal sa z neho niekto v širokom zmysle slova."

Ako sa zvládala skupina hviezd Pribilinec, Blažek, Mrázek?

"Aj Pribilinec vyzeral ako hviezda iba navonok. Neraz povedal pred všetkými: Ak by ma mal predstihnúť Blažek, tak na trati vypľujem dušu. A stalo sa mu, že s ním prehral. Chodil chvíľu namosúrený, ale v zásade Paľovi na dráhe pomáhal. Paľo na druhej strane Jozefovi trochu závidel, ale nebolo to v zlom. Chcel sa na neho dotiahnuť. Napokon sa stal majstrom Európy, dnes je výborným trénerom a stále sa tvári, ako by nič nedosiahol. Mrázek tlačil zozadu, dosiahol parádne výsledky. Z európskej a svetovej haly priniesol štyri medaily. Žiaľ, Roman nemal najlepšiu techniku."

Jediným kontroverzným zverencom bol Kollár?

"Zo slávnych určite. Možno som aj ja urobil chybu, že som ho neposlal k inému trénerovi. Sám ste mi spomenuli historku z majstrovstiev sveta 1999, kde ste ho aj s kolegom pred súťažou navštívili a on vám v polospánku povedal na privítanie: A je to, ja som tu a Benčík nie. Dosiahol potom najlepšie umiestnenie na veľkom podujatí v živote - šieste. Prepracoval sa do toptímu a uspokojil sa."

Medzi dnešnými chodcami nieje sú také talenty ako voľakedy?

"Ako Pribilinec a Kollár nie. Ale máme sľubných pretekárov, môžu dosiahnuť trebárs to čo Blažek. Najväčším problémom je, že si neveria. Keď skončil Korčok na ME 2002 na 23. mieste, nevedel si predstaviť umiestnenie v dvadsiatke. O rok bol na MS trinásty, na aténskej olympiáde štrnásty. Stále do neho hustím, že teraz je čas byť šiesty. Konečne pochopil, že sa črtá šanca. Iná vec sú dnešné mizerné podmienky na atletiku."

V rozhovore na parížskych majstrovstvách sveta 2003 ste povedali - dobre už bolo, ak teda chcete počuť: za socializmu. Chápete to športovo alebo celospoločensky?

"Som atletický tréner, teda predovšetkým športovo. Ak som povedal socializmus, mal som na mysli sociálnu demokraciu, nie totalitu. Neskrývam, fandím aj volím ľavicu. Reformy považujem za potrebné, ale u nás za necitlivé. K športu sa pravicová vláda správa vyslovene zle, bez úcty, akoby nebol ani potrebný. Záujem je len o rýchly úspech, z ktorého sa dá vytĺcť reklamný osoh. O špičkového atléta sa nikde v kultúrnom svete nestará kľúčovo sponzor, ale štát, respektívne klub, univerzita, čo je vlastne to isté. Skrátka, prispieva mu aj daňový poplatník. Atletika je, žiaľ, špeciálne postihnutou oblasťou. Sme v akejsi d-kategórii. Nebudem tu krasorečniť o olympijskom športe číslo jeden a kráľovnej športov. Hovorím o základe na každé odvetvie. Nepoznám šport, v ktorom sa nebehá, neskáče, neodráža, nehádže. My sme nielen v atletike spokojne zrušili útvary talentovanej mládeže, športové triedy, vrcholové strediská pre mladých. Ako-tak fungujú športové gymnáziá. A majú výsledky, hoci ide o živorenie. Česi a Poliaci mali tiež socializmus. Dobré zachovali. V pražskej Dukle profíci pribúdajú, o mládež sa stará štáb odborníkov."

Čiže, nie je na vine slovenská pravicová vláda, a nie pravica ako taká?

"Uzatvorme to. Aj v klasických západných demokraciách sa o šport lepšie stará ľavicová vláda, pravicová to potom prirodzene preberie. Tam je profilácia jasná. Slovenská pravicová mu vyslovene škodí. Ale na druhej strane, čo je tu u nás vlastne pravica?"

Na začiatku deväťdesiatych rokov ste pôsobili v Nórsku, čo nie je práve ľavicová krajina. Robia to Nóri zle?

"Keď som tam bol, robili to na jednej strane skvele, na druhej zle. Inštitúcia na úrovni ministerstva podporovala masový šport. Heslo bolo šport do rodín. V Softelande, kde sme s rodinou bývali, sme mali susedov, ktorí nešportovali. Mali povesť, povedzme, ako u nás família holdujúca alkoholu. O vrcholový šport sa starali Nóri individuálne. Štátna športová inštitúcia a olympijský výbor priamo dotovali iba esá. Mali solventných sponzorov, ale nijaký systém. Hneď na začiatku pobytu som absolvoval celoškandinávsku konferenciu o športe. A v tomto priestore sa už o ľavicovej politike dá hovoriť. Mimochodom, takých konferencií majú tak päť do roka, my sa nevieme zísť ani na úrovni klubov. Jeden Švéd povedal: Východný blok je na kolenách, zoberme si z neho, čo robil v športe dobre. A zrazu začali aj v Nórsku fungovať centrá, realizačné tímy, špeciálne športové školy."

Odpovede: Verkin verzus Benčík

Spomínali sme, že Juraj Benčík má nepriateľov vyše práva. Aj medzi zverencami. Nedávno sme dostali do redakcie siahodlhý list jedného z nich, v ktorom trénera častuje nevyberavými výrokmi, ak chceme zostať pri diplomatickom slovníku. Tridsaťdvaročnému chodcovi, ktorý skončil na aténskej olympiáde na 36. mieste, slúži ku cti, že sa podpísal: S úctou Kazimír Verkin a uviedol aj kontakt na svoj mobilný telefón.

Prvá rekcia Juraja Benčíka bola: "Najradšej by som bol, keby niekto uverejnil celý list, aby som mohol autora zažalovať." Potom si povzdychol: "Z duše neznášam takéto súdy. U nás sa súdi každý s každým, trvá to roky a nikdy sa nič nevyrieši."

Niektoré Verkinove vyhlásenia sú však také urážlivé, že sme trénera o reakciu požiadali.

Verkin: "Je morálne, aby riadil prípravu chodcov v AŠK človek, ako je Juraj Benčík, ktorý sa na sústredení v Mexiku vo februári 2004 opije do nepríčetnosti a celú noc spieva a vracia v apartmáne. Človeka, ktorého v máji 2004 priniesli na recepciu hotela FIS o pol tretej ráno dvaja policajti, tak že opäť nevládal stáť na nohách a len vďaka svojmu zverencovi Matejovi Tóthovi (ktorého zobudil dva dni pred plnením limitu na OH) neskončil na záchytke. Nepoučiteľný v novembri opäť padne v tom istom hoteli zo stoličky a po tom, čo mu barman odmietne nalievať, otravne chodí za hosťami, aby mu objednali ešte nejaký pohárik. Môžem si o ňom myslieť niečo iné, ako že je len starý senilný alkoholik?"

Benčík: "Vlani na sústredení v Mexiku som skutočne oslavoval svoje narodeniny. V kruhu našich krajanov žijúcich v Mexiku, ktorí nám na sústredeniach pomáhajú tak, že by sme bez ich starostlivosti mali vážne problémy. Na slávnosť som pozval aj chodcov vrátane Verkina. Samozrejme, som ich poprosil: chlapci, ste na sústredení, podľa situácie sa vo vhodnú chvíľu po anglicky vyparte. Áno, bavili sme sa po latinskoamericky, teda hlučne. Všetko ostatné je lož. Ak ma o 30 rokov mladší človek nazve starým senilným alkoholikom, usmejem sa cez slzy, hoci je to hrubá urážka."

Verkin: "Prednedávnom ani len netušil (Benčík), čo je to anaeróbny prah a až na výzvu svojho zverenca si túto základnú informáciu prácne odpísal z podanej literatúry zverenca."

Benčík: "Na tému kyslíkového dlhu v širokom slova zmysle, čiže aj o anaeróbnom prahu, som robil diplomovú prácu."

Verkin: Netoleruje sa mu to všetko náhodou preto, že nie je veľkým tajomstvom, že do kresla šéfa Dukly pomohol pánu Roškovi v značnej miere práve Juraj Benčík, čo priznáva aj sám riaditeľ AŠK, a to z Benčíka robí nedotknuteľného?

Benčík: "Neviem, ako môžem až tak veľmi niekomu pomôcť do direktorského kresla. Urobil som jediné, pri hlasovaní som zdvihol ruku za, presne ako som to napríklad urobil pri voľbách predsedníčky Slovenského atletického zväzu Márie Mračnovej. Ak preženiem, pomohol som práve ja do prezidentského kresla Ivanovi Gašparovičovi, keď som za neho hlasoval?"

P. S. Hoci Verkin jednoznačne nesplnil kritériá na systémové miesto v Dukle, Benčík povedal, že po olympiáde spolu s trénerom Šaffom chceli pre neho výnimku, ktorú môže udeliť iba riaditeľ strediska. Ich návrh neprešiel. Do Dukly prijali na minimálny počet na výnimku napríklad zjazdárku Veroniku Zuzulovú.

Kritériá sú dané, určite sú na diskusiu. Ak by napríklad guliar Mikuláš Konopka nepostúpil na MS do finále, ale o dva dni utvoril svetový rekord, kritériá nesplnil.