Ide mi o mojich rodičov. Nežijem s nimi už pätnásť rokov, bývajú v menšom meste a navštevujem ich asi raz za mesiac. V prvé roky odlúčenia som sa zaoberala skôr svojou rodinou a deťmi. Teraz, keď sú už moje deti väčšie, stále viac sa zamýšľam nad tým, ako moji rodičia spolu žijú. Keď som bola malá, často sa hádali, chceli sa aj rozviesť. Ak som si to z maminých slov dobre vysvetlila, kvôli mne a bratovi to neurobili. Myslím si, že môj odchod v osemnástich bol tak trochu aj vyslobodením z neistého prostredia a napätia, ktoré medzi nimi vládlo. Teraz sú obaja rodičia už na dôchodku. Mama je stále aktívna, snaží sa aspoň trochu privyrobiť si, hoci jej chýba nadšenie, ktoré v minulosti do práce vkladala. Otec už pred niekoľkými rokmi rezignoval, nič ho nebaví, je morózny, uzavretý. Žijú celé roky akoby len tak vedľa seba. Asi nevedia, či toho v živote jeden pre druhého a aj pre svoje deti urobili dosť. Stále sa mne a bratovi snažia pomáhať, hlavne finančne, ale pritom viem, že majú problém postarať sa sami o seba a vychádzať spolu. Keď som u nich, tak sa aj posťažujú jeden na druhého, niekedy si vedia zo seba urobiť aj srandu, ale zdá sa mi, že nie sú schopní byť k sebe normálni a úprimní. S mamou sa bavím viac, myslím si, že jej úprimný kontakt chýba. Často myslím na to, že nechcem žiť tak ako oni. Mám pocit, že sa im občas príliš podobám. Chcela by som sa opýtať, čo s tým. Čo môžem urobiť preto, aby im bolo lepšie? Mám právo zasahovať do ich vzťahu?
Renata z Bratislavy
Milá Renata,
vo vašom príbehu som si všimol viac vecí, ktoré vás trápia. Tá prvá je zjavná - vaša starosť o rodičov, o to, ako žijú, ako im pomôcť. Nie som si však istý, či vás rodičia o pomoc požiadali a tiež, či vôbec chcú na svojom vzťahu niečo meniť. Iste, nežijú tak, ako by ste im to vy dopriali, ale ako ich dieťa máte iba malú možnosť s tým niečo urobiť. Môžete každého z nich vypočuť, snažiť sa porozumieť, no asi budete limitovaná tým, že i vy sama ste zainteresovaná do toho, čo je medzi nimi. Keď už nie inak, tak určite tým, že ste ich dcéra. Môžete sa pokúsiť o akýsi "trialóg" - vy, mama, otec, no myslím si, že to by bola skôr úloha pre skúseného rodinného terapeuta.
Tiež sa mi zdá, že sa cítite byť trochu dlžná za to, že oni sa kvôli vám a bratovi nerozviedli, a tak by ste im to teraz chceli akosi vrátiť. Chcem len povedať, že to, či sa rozviesť, alebo nie a za akých podmienok, bolo ich rozhodnutie. Vás s bratom sa asi nepýtali. Netvrdím, že sa mali rozviesť, ale ako ste aj sama naznačili, bolo to pre vás napäté a neisté prostredie.
Posledná vec, na ktorú som chcel upozorniť, je vaša obava z toho, aby ste nežili ako oni. Toto je oblasť, ktorú máte, spolu so svojím manželom, plne v rukách. Myslím si, že pre manželov je dôležité, aby vedeli, prečo sú vlastne spolu. Tým najdôležitejším by mali byť oni sami, jeden pre druhého. Iste, deti sú plody manželstva, ale vy a vaše rozhodnutie žiť spolu s vaším manželom tu bolo skôr ako vaše deti. Toto rozhodnutie a láska, ktorá ho živila, by mali byť prítomné vo vzťahu aj po tom, ako deti odídu. Manželstvo je vzťah a každý vzťah, ak má fungovať, potrebuje, aby sa tí, ktorých sa týka, oň starali. Myslite jeden na druhého, aj v maličkostiach, buďte k sebe pozorní, vážte si jeden druhého, pochváľte sa navzájom. Hovorte spolu, nielen o všedných každodenných veciach, ale aj o tom, aké máte plány, túžby. Skúste si spomenúť na časy, keď ste spolu chodili, o čom ste sa vtedy rozprávali, čo ste spolu plánovali, o čom ste snívali. Toto všetko môže byť aktuálne aj dnes.
Na záver vám želám, nech sa vám podarí doviesť vaše manželstvo do takého konca, ktorý by ste dopriali aj vašim rodičom.
