každé zákutie v historickej budove Slovenského národného divadla. Bez neho a jeho tímu by väčšina operných i baletných inscenácií neuzrela svetlo sveta. Napriek tomu, že je zodpovedný za hladký priebeh každého predstavenia, nikto mu netlieska. ALEXANDER JURÍČEK (1951), vedúci techniky SND v Bratislave.
Čo je náplňou práce šéfa techniky v Slovenskom národnom divadle?
Zodpovedám a riadim celú štruktúru javiskovej techniky - osvetľovačov, kulisárov, zvukárov, maskérov, zbrojárov, rekvizitárov, pánsku i dámsku garderóbu, stavanie kulís. Centrom našej práce je, pochopiteľne, javisko, kde sa pri stavaní inscenácie pohybujú stavači kulís, ľudia od ťahov, strojári obsluhujúci točňu, prepadlisko. Je ich vyše tridsať.
Ako to vyzerá počas prípravy predstavenia za stiahnutou oponou, keď sa kulisy stavajú aj do výšky niekoľkých metrov?
Pre nezainteresovaných to možno vyzerá chaoticky, ale nie je to tak. Všetko, čo robíme, každý krok má svoj zmysel a systém. Na javisku i za scénou každý vie, čo má robiť. Pracujeme totiž v pološere a aby nedošlo k úrazu, za všetko, čo sa tam deje, zodpovedá javiskový majster. Rešpektujú ho nielen technici, ale aj umelci. Náročnosť pri stavaní ťažkých a komplikovaných kulís možno neraz prirovnať k adrenalínovému športu.
Aká je púť kulís, kým sa dostanú na svoje miesto na javisku?
Bratislavčania iste poznajú traktory, ktoré vozia kulisy v modrých divadelných 'búdach' zo skladov v okrajovej štvrti mesta. Kontajnery s dekoráciami presunie potom nákladný výťah do skladu kulís v druhom suteréne. Odtiaľ ich kulisári presunú na paletizačných vozíkoch výťahom na javisko. Je to riadna fuška, lebo niektoré kulisy vážia aj niekoľko ton, takže pracovať tam môžu iba vytrénovaní chlapi. Pri stavaní kulís má všetko svoje presné miesto i následnosť. 'Vozári' presne vedia, ktorá kulisa musí byť na javisku prvá a ktorá posledná.
Môže sa stať, že sa kulisári pomýlia a dekorácie vymenia?
K zámene nemôže dôjsť. Každá inscenácia má v sklade svoju kobku, do ktorej sa jednotlivé diely ukladajú presne podľa vopred určeného poradia.
Ako dlho staviate scénu? Na čo treba myslieť, aby z čiernej diery v zákulisí vznikla napríklad alpská krajinka, tajomný hrad či dedinská idyla?
Ak má inscenácia jednoduchú a nekomplikovanú scénu, postavíme ju za hodinu, dve. Takou je napríklad Benešova opera The Players. Jej kulisy sa zmestia do malého auta. Na postavenie Verdiho Aidy však potrebujeme až osem hodín a kulisy prevážame v dvanástich kontajneroch. Každá inscenácia sa stavia presne podľa výkresov. Aj keď pre našich chlapcov je to už rutina, postupnosť prísne dodržiavajú. Najprv vešajú kulisy na ťahu na tyči ukotvenej niekoľko metrov nad javiskom a až potom kulisy na podlahe. Po kulisároch nastúpia osvetľovači. Podľa žiadaného efektu najprv pripravia reflektory, ktoré sú zastavané priamo v dekorácii i mimo nej. Svetlá s dekoráciou dokážu vytvoriť ilúziu, atmosféru, náladu podľa želania režiséra i výtvarníka. Naši osvetľovači dokážu novými inteligentnými svetlami vyčariť a zmeniť počas niekoľkých sekúnd farbu, ohniskovú vzdialenosť i plošne osvietiť celý horizont. Na prácu osvetľovačov nadväzujú zvukári - pripravujú rôzne zvukové efekty - šumy, hromy, blesky. V rámci šetrenia často používame aj rôzne nahrávky scénickej hudby.
Dokážete zrealizovať všetky návrhy výtvarníka a predstavy režiséra?
Na každú inscenáciu je určený realizačný tím. Predtým, ako sa dekorácie začnú vyrábať, režisér s výtvarníkom predstavia koncepciu diela. Spoločne hľadáme spôsob a formu realizácie. Určíme, čo sa dá a čo sa nedá vyrobiť v našich podmienkach. To sú najťažšie boje medzi technikou, režisérom a výtvarníkom. Napriek tomu, že vytvárame ilúziu niečoho, musíme zvažovať, ako inscenáciu vtesnať do finančného limitu.
Súčasťou techniky sú aj zbrojári. Čím sa zaoberajú?
Pripravujú, čistia a udržujú pištole, historické pušky, meče, kordy, brnenia, dokonca i kanón, teda všetku zbroj, ktorá sa v jednotlivých inscenáciách používa. Zodpovedajú za ich bezpečnú manipuláciu. Obsluhujú tiež dymiace prístroje. Máme ich niekoľko druhov, takže sa dymí podľa toho, aký dym si žiada režisér. Dymenie s obľubou používa najmä režisér Bednárik. Okrem toho pripravujú rôzne pyrotechnické efekty a ohňostroje.
Opera sa spieva vždy v origináli. Diváci však súčasne so spevom na scéne sledujú synchrónny preklad cudzojazyčných textov na displeji. Ako to funguje technicky?
Súčasne so štúdiom inscenácie si korepetítor pripravuje aj slovenské titulky. Texty z klavírneho výťahu (v rôznych jazykoch) si prepíše do slovenčiny a pomocou prístroja synchrónne premieta. Pri predstavení sedí vzadu v hľadisku a slovenskými textmi na displeji aktuálne vstupuje do inscenácie. Musí to tak byť, lebo každé predstavenie ide naživo, striedajú sa sólisti, dirigenti, takže texty sa musia prispôsobiť aktuálnemu tempu.
Kto sa stará o kostýmy umelcov?
Kostýmy speváčok, baletiek a ženskej časti zboru má na starosti dámska garderóba. O kostýmy sólistov, pánskeho baletu a mužskej časti zboru sa stará pánska garderóba. Na štvrtom poschodí máme práčovňu, v ktorej sa po každom vystúpení prepotené košele a iný odev vyperú, vyžehlia a pripravia na ďalšie vystúpenie. Najviac sa potia muži-tanečníci. Garderobiéri sa zároveň starajú aj o kostýmy z ostatných inscenácií, ktoré sú v repertoári divadla. Keď sa inscenácia stiahne z repertoáru, alebo sa na istý čas odloží, kostýmy prevezieme do dekoračných dielní, kde ich chemicky vyčistíme a odložíme.
SND naštuduje za sezónu štyri operné a štyri baletné predstavenia. Ako to vyzerá s koordináciou počas skúšok?
V prípravnej etape skúša každá zložka v určených priestoroch. Orchester skúša na štvrtom poschodí divadla, balet má vyhradené sály v treťom suteréne, zbor vo vedľajšej budove, sólisti skúšajú s klavírom. Na javisko nastúpia, až keď je dielo hudobne 'nahodené'. Aranžujú sa príchody, odchody, choreografia, pohyb sólistov a zboru. Najväčšia záťaž na technikov, spevákov, tanečníkov i hudobníkov je v generálkovom týždni, pretože popri príprave na premiéru, bežia súčasne aj večerné predstavenia. Na svetelné ilúzie však treba čas. Tu neplatí rutina. Každú novú inscenáciu dôkladne zameriame, nasvietime, hráme sa s každým reflektorom, aby všetko bolo podľa predstáv režiséra a výtvarníka. Máme na to vyhradené dva dni. Keď je scéna pripravená, nasleduje generálka, teda predstavenie so svetlami, dekoráciou, v kostýmoch, maskách, s orchestrom - so všetkým, ako na premiére.
SND uvádza približne dvadsať predstavení mesačne, približne toľko večerov trávite v divadle. Váš pracovný rytmus je nepravidelný, akoby obrátený naruby. Ako sa s tým žije?
Do sveta fantázie, snov a ilúzie som vstupoval dobrovoľne a rád. V divadle pracujem už veľa rokov, zvykol som si. Rodina tiež. Navyše manželka je členkou zboru. Jedine dcéra je večer čo večer sama, ale už si zvykla, je samostatná. Divadlo je zložitý organizmus, kde sa menia situácie zo sekundy na sekundu a nikdy neviete, kedy 'to' príde. Som jeho súčasťou a práca, ktorú vykonávam, je zároveň aj mojím potešením.
Nemáte niekedy pocit nedocenenia, keď technike nikto netlieska?
Práca v divadle je naším poslaním. Nepotrebujeme, aby nám niekto tlieskal. Pre nás je zadosťučinením, keď premiéra opery či baletu prejde v pohode a reprízy sú vypredané. Divadlo je inštitúcia, kde všetci musíme ťahať za jeden povraz.
Opera SND sa nedávno vrátila z mesačného pobytu v Japonsku. Mali Japonci nejaké špecifické technické požiadavky?
Bol to už druhý zájazd po siedmich rokoch, tentoraz s operou La Traviata. Dekorácie bratislavskej scény sme museli prispôsobiť obrovským divadelným priestorom v japonských mestách. Dekorácia Traviaty je totiž robená na javisko, ktoré má otvorený portál desať metrov, v Tokiu, Nagoji a Osake však mali portál široký až tridsať metrov. Aby sme dokázali zaplniť ich veľké priestory, rozšírili sme pôdorys a vyrobili doplňujúce dekoračné prvky.
Japoncom vraj pri návšteve bratislavskej inscenácie prekážali vŕzgajúce schody.
Áno, sú perfekcionalisti. Okrem schodov a niektorých kulís sme vyrobili aj niekoľko nových kostýmov.
Ako ste prepravovali 170-členný kolektív medzi jednotlivými japonskými mestami?
Technický personál - javisková technika, osvetľovači, garderóba, maskéri a orchestrálny zriadenec - sme chodili v predstihu. Nastúpili sme o deviatej ráno v divadle, kde sa hralo. Tam nás už čakala japonská technika. Dekorácie sme prevážali v šiestich kamiónoch. Organizácia bola dokonalá. Presun mali vyrátaný na minúty a vždy to vyšlo.
V Japonsku vás zastihlo zemetrasenie i tajfún. Ako ste to prežívali?
Desať minút pred predstavením v Tokiu sa zrazu ozval veľký rachot, rozkývalo sa celé povrazisko, dekorácie a ťahy narážali do seba, strop na scéne sa rozhýbal. Bol to nepríjemný pocit. Zľakli sme sa. Začali sme o desať minút neskôr. Neviem si predstaviť, ako by sme zareagovali, keby sa to stalo počas predstavenia, keby na scéne bol celý zbor i sólisti a nad hlavami sa im hompáľali tony reflektorov, lán, svetiel a dekorácií.
Akí sú japonskí diváci? Sú iní ako naši?
Japonci boli obdivuhodní. Na predstavenie prišli s malými partitúrami v ruke a perfektne pripravení. Dokonale poznali texty, vedeli zhodnotiť výkony sólistov i dirigentov. Ale rovnako kultivovaní sú aj naši diváci. Majú rozhľad, zo širokej dramaturgickej ponuky si vedia vybrať podľa vlastných predstáv. Do SND chodí aj veľká rakúska klientela. Často pozorujem, ako operu sledujú s partitúrou v ruke, svietia si na ňu lampičkou a dirigujú spolu s dirigentom.
SND vstúpilo do 85. divadelnej sezóny. Porovnávali ste niekedy minulosť so súčasnosťou? Dá sa to vôbec?
S nostalgiou si spomínam na časy spred tridsiatich rokov, keď sme ľahkú dekoráciu dokázali postaviť za hodinku. Odvtedy technický svet pokročil. Inscenácie sú výtvarne i režijne čoraz náročnejšie a komplikovanejšie, takže ich staviame aj niekoľko hodín. Žiaľ, pracujeme s technikou, ktorá slúži od roku 1973. Napriek tomu, že si žiada obnovu a rekonštrukciu, robíme s ňou zázraky na počkanie.
Viete, s akou javiskovou technikou budete pracovať po dokončení novostavby SND?
Poznám techniku, ktorá je v novostavbe nainštalovaná. Pred desiatimi rokmi patrila k špičke. Je však neporovnateľne lepšia, než súčasné technické zariadenie v historickej budove SND.
Autor: DOBROSLAVA MEDVECOVÁ
