Martin Valihora mal povesť skvelého bubeníka už ako tínedžer. Dvadsaťštyriročný dostal prestížnu cenu Inštrumentalista roka, hral so slovenskými legendami. Napriek tomu odišiel do Ameriky, aby to skúsil v krajine, kde vznikla jeho obľúbená hudba. Zdá sa, že dnes už nič nebráni tomu, aby sa presadil v svetovej špičke. Pre usmievavého a vždy pozitívne naladeného muža však hudba nie je šport, nejde mu o umiestnenie. Chce hrať, a tým vyjadrovať všetko, čo v ňom je. Nedávno to predviedol v sérii piatich koncertov v prestížnom viedenskom klube Joe Zawinuls Birdland, kde vystupoval s fenomenálnou japonskou klaviristkou Hiromi.
Ako sa človek stane bubeníkom?
Odmalička som pociťoval neuveriteľnú vášeň k bubnom. Moja mama, Jana Beláková, bola speváčka, otec hral profesionálne na basgitare. Na pódiu som bol ešte pred narodením, v maminom bruchu. Už ako štvorročného ma rodičia brávali na skúšky svojej kapely a ja som sa nevedel odtrhnúť od bubnov. Ako dieťa som mal dva sny - jazdiť na koni a hrať na bicích. V dvanástich ma otec zobral k bubeníkovi Oldovi Petrášovi, s ktorým vtedy hrával. To bol môj prvý učiteľ. Dal mi aj svoju starú biciu súpravu Amati. Odvtedy sa môj život zmenil. V siedmej, ôsmej triede som prišiel domov, hodil tašku do kúta, sadol za bubny, do slúchadiel si pustil Philla Collinsa alebo Joea Cockera, skrátka niečo, čo dobre šľapalo, a už som išiel.
Zažili ste aj pivničné muzikantské časy?
Ani nie. V druhej triede konzervatória ma kamarát zavolal do skupiny Roba Grigorova. Ako šestnásťročný som s ním absolvoval svoje prvé turné, takže som sa stal vlastne profesionálnym hudobníkom.
Ste priamočiary, pozitívny typ, zdá sa, že vám vychádza všetko, čo chcete. Bolo však obdobie, keď ste sa kvôli drogám ocitli priamo v ohrození života. Ako je to možné?
Každý máme v sebe nejaké komplikovanosti. Vyrastal som ako samorast a v tom období som bol odbrzdený. Nemal som disciplínu, žil som anarchisticky, bez predstavy, čo je správne, a čo nie. V puberte sa zo mňa vyplavoval nepokoj. Kamaráti, ulica, alkohol, neskôr drogy - to všetko mi dávalo pocit vnútorného domova.
Kvôli tomu ste nedokončili konzervatórium?
Zo školy ma vyhodili ešte predtým. Mal som veľa zameškaného. So staršími spolužiakmi z konzervatória - Oskarom Rózsom, Marekom Brezovským a ďalšími - som sa stretával pred školou, za školou, na Slavíne, v Štefánke, ale veľmi málo v škole. Posledný deň, keď som ešte mohol niečo zachrániť, sme mali s Grigorovom generálnu skúšku koncertného programu, na ktorej som nemohol chýbať. Na druhý deň už bolo neskoro. Vyhodili ma na polroku v treťom ročníku. To bol vlastne prelom z experimentovania k závislosti. Zrazu som už nemal vôbec žiadnu zodpovednosť.
Čo bolo potom?
Založili sme skupinu O.B.D. Sedeli sme so spevákom Galom v klube a on hovorí - založme skupinu. Tak sme zavolali hudobníkov a nastala zvláštna chémia. Chrlili sme jednu pesničku za druhou. Každú sme patrične oslávili. Až vtedy som vlastne začal s tvrdými drogami. V dvadsiatke ma to prestalo baviť, ako cédečko, ktoré sa opočúva, návrat späť však nie je jednoduchý. Pocit slasti sa premenil na zúfalé narážanie do nepreraziteľných stien. Chodil som po liečeniach, odišiel na rok do Ameriky, do Denveru za strýkom, s tým, že sa z toho dostanem, hral som tam s kapelami, ale s drogami som neprestal. Až po príchode domov a po poslednom liečení v roku 1996.
Čo vám dávali drogy?
Pocit šťastia, ale ten je fiktívny. Hlavne mi však zobrali kontakt so svetom, pravdivé videnie seba a slobodnú vôľu. Skoro ma zabili, aj keď som sa nikdy nechcel odpáliť, nemal som sebadeštruktívne sklony. Momentálne to cítim tak, že drogy môžu človeka niekam posunúť len vtedy, keď s nimi skončí. Ale asi to tak malo byť. Som rád, keď môžem aj negatívne veci pretaviť tak, že mi to otvorí obzor a očistí ma od starých nánosov. No neodporúčam to, sú rýchlejšie a krajšie cesty, ako sa dostať k sebe samému a nestoja človeka kus života.
Nakoniec ste absolvovali prestížnu Berkley College Of Music v Bostone. Do Ameriky ste išli študovať už ako renomovaný hudobník. Ako ste pociťovali túto zmenu?
Moji spoluhráči, kamaráti a kolegovia ma od Ameriky odrádzali. Stretával som sa s názormi - načo do Ameriky. Tu treba byť. Veď u nás sú dobrí hudobníci, čo si myslíš, že Amerika z teba spraví lepšieho muzikanta? Síce som ich počúval, ale môj vnútorný hlas bol veľmi silný, a tak som išiel za ním. Aj keď si našich muzikantov veľmi vážim, chcel som sa skonfrontovať s americkým prostredím, ísť vlastnou cestou, byť v krajine, kde vzniká hudba, ktorú mám rád. Prišiel som do študentského prostredia, medzi ľudí, ktorých kariéra sa iba začínala. Nikto o mne nič nevedel a mňa to veľmi bavilo.
Splnila škola vaše očakávania?
Chcel som ísť hlavne do Ameriky, nie priamo na Berkley. Tam som pôvodne išiel len na jeden semester, zistiť, čo sa tam vlastne robí. Stretol som však zaujímavých ľudí, s ktorými sa mi dobre hralo. Štúdium tam je jedna vec, ale dôležité je, že na Berkley sa stretávajú študenti z celého sveta, každý prinesie svoju kultúru, svoje smery a vznikajú zaujímavé veci. To je veľmi inšpirujúce. Založili sme skupinu Waking Vision Trio a nakoniec som tú školu aj dokončil.
Nemáte pocit, že vám na Slovensku niečo uteká?
Nie. Fungujem aj tu, chcel som len rozšíriť svoje pôsobenie. Nikdy som nechcel odtiaľto úplne odísť. Nie som ako ľudia, čo sa stanú Američanmi už po troch dňoch pobytu, zabudnú reč a hneď začnú nadávať na Slovensko. Nemám pocit menejcennosti. Uvedomujem si väzby, našu identitu a kultúru. Dokonca som to všetko pochopil v inom rozmere. Na Slovensku hrám najradšej, tu som doma.
Z univerzitného prostredia v Bostone ste sa presťahovali do New Yorku, ktorý je zmesou kultúr, vrie to tam, vznikajú nové veci. Zažili ste kultúrny šok?
Ťažký. New York je hlavné mesto hudby celého sveta. Je tam obrovská kreatívna scéna, ľudia sú slobodní, každý si môže nájsť svoj spôsob vyjadrenia. Newyorskí hudobníci sú oddaní hudbe, majú v sebe neuveriteľný náboj tvorivosti. Často žijú v skromných podmienkach, majú aj civilné zamestnania, hrajú len za večeru, ale hrajú - stále. Je tam obrovská konkurencia. Keď prejdete desať klubov, vidíte takých hudobníkov, že máte len dve cesty - buď dostanete depresiu, zľaknete sa ťažkých životných podmienok, zbalíte to a odídete, alebo vás to motivuje. Mňa to momentálne inšpiruje a idem ďalej.
Čo vám dáva New York?
V rámci džezu sú veľmi frekventované otázky - kedy používať hlavu, kedy srdce a v akom pomere, ako to všetko funguje. Pýtal som sa gitaristu Rona Afiffa, čo robím zle a čo mám urobiť, aby to bolo lepšie, a on mi povedal: Nič, len hraj. Jeff Tain Watts a Elvin Jones mi povedali to isté. Treba hrať, čo cítiš, počúvať seba aj ostatných, uvoľniť sa a nechávať prietok energii.
Cítite rozdiely medzi hudobníkmi v Amerike a na Slovensku?
Prekvapilo ma, že hudobníci sa tam menej rozprávajú o hudbe, neanalyzujú slovami, komunikujú samotnou hudbou. Nechcú, aby ste hrali zošnurovane, upratane, systémom - preboha, len sa teraz nepomýliť. Očakávajú, že vybalíte úplne všetko. Hudobníci si navzájom oveľa viac vážia svoju prácu. Samozrejme, je tam rivalita, aj sa klebetí, ale rešpekt je citeľný. Jeden legendárny basista povedal, že nejde o to, ako dobre niekto hrá, ale aký pocit z toho ide.
Veľkého uznania sa vám dostalo, keď ste nedávno robili konkurz do novej skupiny známeho basgitaristu Stanleyho Clarka. Ako sa ste sa k nemu dostali?
Opäť kontakt z Berkley. Klavirista, s ktorým som hrával, dostal u Clarka miesto a Clarke, ktorý býva v Los Angeles, sa ho pýtal, či nepozná nejakého bubeníka. On obvolal všetkých kamarátov, poslali sme mu DVD-čka a dvaja sa mu páčili - môj starší spolužiak Charles Haynes a ja. Zaplatil som si teda letenku za šesťsto dolárov a išiel do Clarkovho domu, kde som si s ním a s klávesistom dve hodinky zahral. Po skončení mi povedal - hráš výborne, ale vybral si Charlesa. V každom prípade však už o mne vie a má na mňa kontakt. Bola to pre mňa veľká a zaujímavá skúsenosť.
Ďalším úspechom je, že si vás firma Yamaha vybrala ako svojho firemného hráča. Čo to pre vás znamená?
Poskytnú mi kompletné vybavenie, čo je pre nich zasa reklama. Bavíme sa o špeciálnom modeli bicej súpravy pre mňa, navrhli mi dokonca nejaký experimentálny postup, ktorý doteraz nepoužili. Obľúbil som si totiž vintage - archaický zvuk bicích. Budú sa snažiť čo najviac priblížiť mojim predstavám.
Teraz hráte v triu s Japonkou Hiromi, o ktorej sa hovorí ako o džezovej klaviristke pre 21. storočie. Ako vznikla táto spolupráca?
Poznali sme sa ešte na Berkley, kde tiež študovala. Chodila na naše koncerty s Waking Vision Triom, bola to naša fanúšička. Je to môj prvý kontakt so svetovou džezovou scénou aj s ľuďmi, ktorí ju tvoria. Chodia sa na nás pozerať moje niekdajšie idoly, bavíme sa spolu. Ale nielen džezmeni, v New Yorku sa na nás prišiel pozrieť aj Paul McCartney. Hiromi je nová, mladá, originálna, píše sa o nej, ľudí zaujíma.
Č o sa zmenilo vo vašom živote po tomto angažmáne?
Zmenilo sa veľa. Už si nemusím zarábať ako čašník v thajskej reštaurácii alebo roznášať víno cez ulicu - tak vyzerala moja situácia hneď po skončení školy. Teraz cestujeme po celom svete a v máji ideme nahrávať jej tretí, so mnou druhý album. No a okrem toho cvičím, robím si manažéra, som súčasťou rôznych projektov, venujem sa našej skupine Waking Vision, s ktorou sa chystáme na letné turné po Slovensku. Snažím sa čo najviac hrať s rôznymi ľuďmi a počúvať iných hudobníkov - do klubov chodím vždy, keď mám čas. Hudba je pre mňa práca, hobby, naplnenie, duchovná cesta k poznaniu samého seba, fungujúcich vzťahov v nás aj okolo nás.
A čo vzťahy? Stíhate?
Do hudby investujem všetko. Momentálne nemám vzťah. Niežeby som ho nechcel, viem, že je to dôležitá vec. Stále intenzívnejšie túžim po tom, mať po koncerte za kým ísť, hoci priestor vo mne nie je momentálne veľký. Teraz sa však sám vyvíjam a asi len rastiem k bodu, keď to príde.
Martin Valihora (1976) - syn speváčky Jany Belákovej a basgitaristu Dušana Valihoru sa ako 10-ročný začal učiť hrať na klavíri, v dvanástich prešiel k bicím. Študoval na Štátnom konzervatóriu, ktoré neukončil. V roku 2000 dostal "slovenskú Grammy" v kategórii Inštrumentalista roka a odišiel študovať na Berkley College Of Music v Bostone, ktorú absolvoval v decembri 2003. Momentálne pôsobí v triu japonskej klaviristky Hiromi a v skupine Waking Vision. Hral a nahrával s množstvom skupín a hudobníkov (Prúdy, Fermata, Bee Connection, Jana Kirschner, Gabriel Jonáš, Don Grusin, Ron Affif, Greg Hopkins a mnohí ďalší). Žije v New Yorku a občas v Bratislave. Koncom marca ho budeme môcť na Slovensku vidieť na turné s gitaristom Ronom Affifom a v druhej polovici apríla so Zuzanou Mojžišovou.
