|
Podmienky na prácu akreditovaných novinárov sa radikálne zhoršili, keď v polovici festivalu vedenie pristúpilo k čudnému kroku - do kinosály Festivalového paláca, kde sa koná väčšina novinárskych premietaní súťažných filmov, nemožno vstúpiť s aktovkou, taškou či ruksakom, ale ani s kamerou, fotoaparátom, diktafónom či iným záznamovým zariadením vrátane mobilného telefónu s možnosťou záznamu obrazu a zvuku. V praxi to znamená, že pred každým filmom musia tisíce prítomných novinárov odkladať veci v šatniach. Lenže personál na takéto návaly nie je pripravený, vznikajú veľké rady, stúpa nervozita, novinári nestíhajú byť včas na miestach na tlačových konferenciách. V Berlíne to skrátka s bojom proti videopirátstvu trošku preháňajú. FOTO - REUTERS |
Film, ktorý zruinoval štúdiá United Artists. Tak sa do dejín kinematografie zapísal epický western scenáristu a režiséra Michaela Cimina z roku 1981, údajne najväčšia pohroma svetového filmu. Dlho sa však o tom nemohol nik presvedčiť, lebo Ciminovu verziu Nebeskej brány, dlhú 225 minút, stiahli krátko po premiére a do kín sa dostala kratšia - dvaapolhodinová podoba diela.
Až teraz, pri príležitosti 25 rokov od jej vzniku, malo publikum na 55. ročníku MFF Berlinale možnosť vidieť film v zrekonštruovanej podobe. Pravda, nie celkom podľa Ciminových predstáv, lebo úplne pôvodná a nikdy nezverejnená verzia mala takmer šesť hodín. Ciminov epos, duchovné pokračovanie jeho Oscarmi ovenčeného Lovca jeleňov, vykresľuje nelichotivý obraz USA druhej polovice devätnásteho storočia.
Niet v ňom ušľachtilých hrdinov. Na jednej strane zbedačení prisťahovalci z východnej Európy a na strane druhej americkí lotri, hurávlastenci, zbabelci a alkoholici. Prisťahovalci opustili svoje domovy v Nemecku, Poľsku, Rusku, Slovensku či Juhoslávii, lebo sa tam nedalo žiť. V Amerike, zasľúbenej zemi, im vyhlásili likvidačnú vojnu anglosaskí starousadlíci.
Cimino, tak ako o štvrť storočia neskôr Mel Gibson, necháva svojich umučených hovoriť ich rodnými jazykmi, bez titulkov, bez prekladu.
A v citovo najvypätejšej scéne, v noci pred konečnou bitkou, táborom zúfalých, ale na všetko odhodlaných prisťahovalcov znie pesnička Slovenské mamičky! "Škoda ťa preškoda, tej krvi červenej, ktorá sa vyleje, na lúke zelenej." A leje sa, celými prúdmi, keď sa zabijackých žoldnierov zastane aj regulárna americká armáda.
Veľký ohlas vzbudila na festivale aj snímka s názvom Dve či tri veci, ktoré o ňom viem. Jej autor sa narodil roku 1942 v Bratislave. Volá sa Malte Ludin a podobnosť s menom nemeckého veľvyslanca na Slovensku v rokoch 1941 - 1945 Hannsa Elarda Ludina nie je náhodná. Autor je totiž jeho syn. Hoci vyštudoval politológiu, profesionálne sa venuje filmu.
Hanns E. Ludin bol roku 1947 v Československu odsúdený a popravený ako vojnový zločinec, jeho vdova vychovala päť detí v západnom Nemecku. Film sa neusiluje Ludina rehabilitovať, ale neľútostne dokazuje jeho vinu.
Nie je to tradičný dokument, skôr typické "rodinné kinečko", poskladané z audio a video nahrávok, rodinných albumov, dobových dokumentov a výpovedí rodinných príslušníkov. Hľadá odpoveď na otázku, prečo Ludin bol taký, aký bol. Ako mohol posielať desaťtisíce ľudí transportmi na smrť a zároveň byť starostlivým milujúcim otcom. Predovšetkým je však o tom, čo to znamená byť potomkom vojnového zločinca.
Dojímavý, bolestný film vyvolal hneď po predstavení priamo v sále spontánnu búrlivú diskusiu. Zdá sa, že Malte Ludin ním otvoril tému, ktorá je v Nemecku veľmi aktuálna a živá, no nik dosiaľ na ňu nenašiel dosť odvahy a úprimnosti.
Autor: MILOŠ ŠČEPKA,Berlín
