Audrey Tautou ako Mathilde v snímke Príliš dlhé zásnuby. FOTO - WARNER BROS
Opäť je tu duo z Amélie z Montmartru - herečka Audrey Tautou a režisér Jean-Pierre Jeunet
Hoci hry so štylizáciou obrazu nájdeme u Spielberga (Zachráňte vojaka Ryana), Zemeckisa (Forrest Gump) aj u Soderbergha (Traffic), špecialisti na ne sú Francúzi. Francúzske žánrové filmy - kriminálky (Purpurové rieky), mysteriózne trilery (Spoločenstvo vlkov, Belphegor) či akčné detektívne retro (Arséne Lupin, Vidocq) - sa už bez extrémne štylizovaného obrazu nezaobídu. Jean-Pierre Jeunet patrí k priekopníkom tejto svojráznej formy. Svet si ho všíma od roku 1991, keď slávil úspechy s čiernou surrealistickou komédiou Delikatesy. V roku 2001 mal fenomenálny úspech s romantickou komédiou Amélia z Montmartru, v ktorej sa zrodila hviezda - Audrey Tautou.
Príliš dlhé zásnuby sú pokusom druhý raz vkročiť do tej istej rieky, nielen pre Audrey, ale aj pre Jeuneta. Ten sa rozhodol nič neriskovať. Nehľadať. Neexperimentovať. Nepokúšať filmársku šťastenu. Zo svojich predchádzajúcich snímok vybral to najúspešnejšie a najoverenejšie. Vrátane hercov. Prirodzene, že tu hrá i jeho obľúbenec Dominique Pinon, kým herecká účasť hollywoodskej star Jodie Fosterovej je len milou kuriozitkou.
Snímku tvorí opatrná zmes absurdnosti, poetickej komiky a temnej vojnovej drámy s kusom tajomstva. Postavy sú štylizované do svojráznych typov, miestami až karikatúr.
Americkým kritikom film pripomína Kubrickove Cestičky slávy, aj Spielbergovho Ryana. Európanom celkom prirodzene evokuje Remarquea, Slovákom osobitne rané majsterštyky Juraja Jakubiska. V skutočnosti však Jeunet uchopil román Sébastiena Japrisota skôr ako sériu zveličených vojenských historiek v štýle chválenkárov od Piavy. Farbami i prácou so svetlom striktne oddeľuje a zároveň emocionálne charakterizuje tri roviny: spomienky Mathildy na lásku s Manechom, Mathildinu prítomnosť a Manechov pochmúrny príbeh z bojiska.
Spolu s ďalšími štyrmi vojakmi ho odsúdili na smrť. Poprava bola svojrázna: vyhnanie do zeme nikoho na frontovej línii. Aj keď navštívi milencov hrob, Mathilde je presvedčená, že Manech nezomrel, že žije - a ďalej ho zanovito hľadá. Nevdojak odkrýva pradeno manipulácií, zlomyseľných lží, lampasáckych podvodov, násilných zločinov, dramatických zvratov osudu i prostých náhod.
Jeunetov bujarý postmodernistický štýl napodobňujúci lacné púťové farbotlače, neustále čosi pripomínajúci, citujúci, parafrázujúci, žonglujúci s lacným sentimentom i gýčom, nemusí vyhovovať každému. Mnohých môže prevalcovať záplava farieb, tieňov, odleskov, detailov, flashbackov, odbočiek, epizód, náznakov. Veľavravné je, že film nominovali na Oscara práve za výpravu a za kameru.
Kapitolou samou pre seba je hudba Angela Badalamentiho. Akoby aj Jeunet túžil po renomé kultmakera v štýle Davida Lyncha. Je toho naozaj priveľa na prvé (jediné) pozretie. Film prekračuje hranice ľudskej vnímavosti a priam si vynucuje, aby sme šli do kina na Príliš dlhé zásnuby znova a znova. Napokon prečo nie? Veď je predsa milý, pôvabný a zábavný.
Príliš dlhé zásnuby (Un long dimanche de fiancailles) m Francúzsko/USA m 2004 m 134 minút m Námet: Sébastien Japrisot m Scenár: Jean-Pierre Jeunet, Guillaume Laurant m Réžia: Jean-Pierre Jeunet m Kamera: Bruno Delbonnel m Hudba: Angelo Badalamenti m Hrajú: Audrey Tautou, Gaspard Ulliel, Jean-Pierre Becker, Dominique Bettenfeld, Clovis Cornillac, Marion Cotillardová
Autor: MILOŠ ŠČEPKA
