Už po tretíkrát sa pokúsi presadiť v parlamente zavedenie školného na vysokých školách. Podľa neho je tento krok nielen ekonomicky, ale aj spoločensky nevyhnutný. Na otázku, či podá demisiu, ak zákon znova neprejde, odpovedá vyhýbavo. Minister školstva MARTIN FRONC.

Plné, limitované a nulové dotovanie súkromných vysokých škôl z verejných peňazí to sú tri varianty návrhu novely zákona o vysokých školách, ktorú ste pripravili paralelne s návrhom o zavedení školného a jeho financovaní cez študentské pôžičky. Za ktorým variantom stojíte vy?

Dohodol som sa so spolupredkladateľom zákona, vicepremiérom Ivanom Miklošom, že návrh zákona o študentských pôžičkách pôjde na rokovanie vlády v spomínaných troch variantoch. Vláda teda rozhodne o tom, ktorý variant bude predložený parlamentu. Ja som za to, aby to fungovalo tak, ako dnes. Už dnes je možné zo zákona financovať súkromné vysoké školy. Vicepremiér Mikloš má však svoje predstavy. Už pri rokovaní o predchádzajúcej verzii návrhu zákona som upozornil vládu na riziko, že ak sa takýmto spôsobom vyjde v ústrety súkromným iniciatívam, vznikne problém s udržaním kvality. Založenie súkromnej vysokej školy bude atraktívne, ale kvantita ešte neznamená kvalitu. No a, samozrejme, pokiaľ by mali byť súkromné a verejné vysoké školy rovnako financované, potom by sa museli zrovnoprávniť aj ostatné podmienky. Napríklad na vznik súkromnej vysokej školy stačí súhlas vlády, ale o verejnej rozhoduje 150 poslancov parlamentu. Napokon skúsenosti so súkromnými vysokými školami sú dosť varujúce v Česku, ale aj v Poľsku, kde je ich zhruba dvesto. Poliaci sú s ich kvalitou nespokojní. A stále nepoznáme dosahy tohto návrhu na financovanie existujúcich verejných vysokých škôl. Ak totiž rovnaký balík peňazí budeme deliť medzi väčší počet škôl, zrejme to neprispeje ku kvalite vzdelávania.

Otvoriť priestor pre konkurenciu vo vysokoškolskom vzdelávaní je kľúčový cieľ reformy. Nebolo by potom rozumné aspoň zjednodušiť byrokratické podmienky vzniku súkromných vysokých škôl? Nie je možné napríklad automaticky uznávať akreditáciu zahraničným vysokým školám, ktoré by si u nás chceli otvoriť pobočky?

Keby šlo o renomovanú zahraničnú školu, akreditácia by sa administratívne zjednodušila, no upustiť od nej celkom, pokladám zatiaľ za riziko. Navyše je veľmi malá pravdepodobnosť, že si špičková zahraničná súkromná škola otvorí pobočku práve u nás. Nebolo by to pre ňu totiž efektívne.

Hoci v Česku stále nie je zavedené školné, súkromné vysoké školy tam vznikajú.

Česko má pred nami náskok. Nám sa proces založenia súkromnej vysokej školy podarilo zjednodušiť až v roku 2002. Minulé vlády sa predtým k tomu neodhodlali.

Ak prejde zákon o študentských pôžičkách, bude pôžička pokrývať neobmedzene celé školné aj na súkromnej vysokej škole?

Nie. Pôžička môže byť len do výšky maximálneho školného, čiže v súčasnosti by to bolo 26-tisíc korún.

Je podľa vás zavedenie školného ekonomicky nevyhnutné?

Nielen ekonomicky, ale aj spoločensky. Je to otázka spravodlivosti, pretože dnes sa na nákladoch vysokoškolského štúdia podieľajú všetci daňoví poplatníci, hoci z toho nemajú žiadny priamy úžitok. Väčšina sa skladá na štúdium menšine, ktorá potom na vzdelaní profituje. Pokladám školné aj za vec motivácie, ak mám za niečo platiť, pýtam sa, čo za to dostanem. Niektorí študenti otvorene hovoria, že za to, čo dnes ponúkajú niektoré vysoké školy, nie sú ochotní platiť nič. Kvalita je totiž mizerná. Školné je zároveň aj spôsob, ako do vysokých škôl dostať viac peňazí. Mimochodom, odborné štúdie ukazujú, že tam, kde je zavedená účinná sociálna podpora a aj čiastočná finančná spoluúčasť, mladí ľudia z chudobných pomerov majú dvojnásobne väčšiu šancu študovať ako u nás.

Narážam na to, že podľa ústavy občan má právo aj na bezplatné vzdelanie na vysokých školách, a to podľa jeho schopností a "možnosti spoločnosti". Pod možnosťami sa myslia najskôr ekonomické možnosti. Ak za zavedením školného sú iné ako ekonomické motívy, môže vzniknúť otázka, či je školné ústavné?

Som presvedčený, že je.

Hovoriť o nízkej kvalite našich vysokých škôl znamená hovoriť aj o nízkej kvalite Akreditačnej komisie, akademických senátov, vedeckých rád vysokých škôl.

Určite je tu veľa otvorených otázok. Pokiaľ je reč o Akreditačnej komisii, na ktorú má vláda priamy vplyv, jej úlohou je garantovať základnú úroveň vysokoškolského vzdelávania, nie 'známkovať' úroveň konkrétnej vysokej školy. Na to mal byť pôvodne zriadený inštitút takzvanej evalvácie, ale nepodarilo sa ho dostať do zákona o vysokých školách. Okrem iného aj preto, lebo boli proti nemu samotné vysoké školy. Evalváciu - teda posúdenie kvality vysokej školy - mala vykonávať nezávislá komisia. Skúmala by slabé a silné stránky vysokej školy a jej rating by bol určený najmä verejnosti.

Návrhom zákona o študentských pôžičkách novelizujete zákon o vysokých školách opäť, ale evalvácia v ňom chýba.

Evalváciu nedosiahneme len tým, že ju zahrnieme do zákona. V roku 2002 som vo vysokoškolskom zákone presadil inštitút výskumnej univerzity, ale dodnes taká nevznikla. Nevieme totiž nastaviť kritériá tak, aby sme povedali: toto je výskumná univerzita. Problém je teda v nastavení objektívnych kritérií kvality vzdelávania na vysokej škole. Navyše, Slovensko je malá krajina, ak by mala byť evalvačná komisia nezávislá, mal by to byť niekto zvonka, a to nie je lacná záležitosť. Ale aj v tomto smere sa už začal výrazný pohyb. Iste ste už zaregistrovali aktivity, ktoré smerujú k hodnoteniu kvality vzdelávania vysokých škôl.

Ak budú študenti platiť školné, nemali by mať väčšie zastúpenie v akademických senátoch vysokých škôl? Zákon hovorí, že v nich musia mať najmenej tretinu. Väčšinou sa ale ich podiel krúti práve okolo tej tretiny a stávajú sa tak pasívnymi hráčmi.

Zabezpečili sme študentom právo veta. To znamená, že o použití peňazí, ktoré sa vyberú zo školného, budú rozhodovať práve oni. Zo zákona pôjde 30 percent prostriedkov najmä na prospechové štipendiá a 70 percent sa musí použiť na skvalitnenie vzdelávania. O použití týchto peňazí budú spolurozhodovať študenti.

Kto určuje skutočný pomer, v akom sú študenti zastúpení v akademickom senáte?

Vysokoškolský zákon hovorí, že ich nemôže byť menej ako jedna tretina. Konkrétne zastúpenie určuje štatút vysokej školy.

Ten však oni nezmenia.

Máte pravdu, zvýšiť ich zastúpenie v akademických senátoch možno dosiahnuť len novelou zákona, dohodou to nepôjde.

Cítite potrebu zvýšiť váhu hlasov študentov pri správe vysokých škôl?

Do istej miery áno.

Prečo ste sa o to nepokúsili teraz, keď chcete opäť novelizovať zákon o vysokých školách?

Určite by to znížilo priechodnosť zákona v parlamente. Kľúčové je momentálne zaviesť účinný sociálny, pôžičkový systém, motivačné štipendiá, ale aj čiastočnú finančnú spoluúčasť študentov.

Jedna z kritík na adresu vysokých škôl je, že sa bránia pred vonkajšou konkurenciou. Pomáha tomu aj to, že o hosťovaní profesorov rozhoduje vedecká rada vysokej školy. Ak je takáto rada uzavretou komunitou, bude sa hosťovaniu brániť.

To je štandardné správanie. Rada zložená zo špičkových odborníkov má záujem, aby na školu prišli ďalší špičkoví odborníci. Ak je slabá, má tendenciu chrániť sa, uzatvárať. Takto to funguje aj v iných oblastiach. Vysoké školy sme sa pokúsili otvoriť konkurencii tým, že sme im umožnili obsadzovať profesorské miesta aj ľuďmi, ktorí nedosiahli profesorský titul, ale sú schopní. No školy sa tomu bránia. Je to krátkozraká politika. Vstup do únie znamená aj to, že vysoké školy budú postupne vystavené tvrdej konkurencii.

V správe o priebehu reformy vysokého školstva z roku 2003 ste poukázali na to, že hoci majú vysoké školy do značnej miery rozviazané ruky v mzdovej politike, všetky používajú systém s určenými tabuľkovými platmi. O čom to podľa vás vypovedá?

Rovnostárstvo existuje tak v spoločnosti, ako aj vo vysokom školstve. Dnes ešte na ne nie je vyvinutý taký tlak, aby boli konkurencieschopné, aby priťahovali a odmeňovali tých učiteľov, ktorí prinášajú do vysokých škôl kvalitu a kvalita zas študentov.

Tabuľkové platy teda vysoké školy nemusia uplatňovať a môžu si vytvoriť celkom autonómny systém odmeňovania?

Samozrejme. Doteraz sa čudujem, prečo to zatiaľ žiadna vysoká škola nespravila.

Pre akú výšku tzv. príjmového koeficientu sa ministerstvo rozhodne, ak školné parlament schváli? Od neho bude totiž závisieť, koľko študentov bude mať nárok na sociálne štipendium. Návrh zákona hovorí o rozsahu koeficientu od 0,25 po 1 a čím je nižší, tým viac študentov získa nárok na sociálne štipendium.

V súčasnosti by bolo maximálne štipendium 6870 korún pri existujúcom životnom minime. Táto výška štipendia vychádza z hodnoty príjmového koeficientu 0,5 a tak ho hodlám aj nastaviť. Predpokladám, že nárok na štipendiá bude mať vyše 30 percent študentov.

Navrhovanému systému štátnych štipendií sa dá vyčítať, že sú zamerané na sociálnu situáciu študenta a nie na jeho prospech. Spoliehate sa, že sa otázky motivácie študentov úspešne zhostia vysoké školy prostredníctvom svojich štipendií?

V tejto veci majú vysoké školy obmedzené právomoci. Priamo zo zákona budú musieť dať 30 percent z vybraných poplatkov práve na motivačné a prospechové štipendiá.

Aké možno očakávať úročenie študentských pôžičiek?

Budú to také úroky, za aké štát získa peniaze na trhu. Takže v porovnaní s úrokmi v komerčných bankách budú veľmi nízke. Dnes by predstavovali zhruba 4 - 5 percent.

Koľko študentov si podľa vašich odhadov študentskú pôžičku zoberie a nepokúsi sa napríklad o štúdium v Česku, kde sa školné zatiaľ neplatí?

Mentálnym rysom tejto krajiny je, že sa ľudia nechcú zadlžovať. Dôkazom toho je aj súčasný pôžičkový fond, o ktorý prejavilo záujem len málo študentov. Ale podľa nedávneho prieskumu by si pôžičku zobralo 28 percent študentov. A pokiaľ ide o Česko, sledujem, že už tam aj niektorí predstavitelia socialistov začínajú vážne uvažovať o spoplatnení vysokoškolského štúdia. Bude teda len otázkou času, kým si ľudia zvyknú brať úver aj na vzdelanie. A nemyslím si, že práve školné zapríčiní odchod študentov do zahraničia. Európska únia je aj o voľnom pohybe osôb a s tým súvisí aj štúdium v zahraničí. Ak budú mladí ľudia odchádzať na zahraničné vysoké školy, tie domáce to aspoň prinúti zamyslieť sa nad tým, čo majú robiť, aby si študentov udržali. Minulý rok sa v Moskve, kde sú bohatí klienti, uskutočnil 'trh' vysokoškolského vzdelávania. Zo Slovenska tam bola len jedna vysoká škola a aj to súkromná - vysoká škola manažmentu.

Aby pôžičky naplnili očakávania, je nevyhnutné, aby ich absolventi aj splácali.

Keby k tomu došlo, musel by nastať tvrdší postup. Treba však dodať, že takéto pôžičkové systémy sú stratové do výšky približne dvadsiatich percent. Takže to, do akej miery bude nutné pritvrdiť vymáhanie, bude závisieť práve od veľkosti tejto straty.

Takže s určitými stratami sa ráta?

Prirodzené straty môžu vzniknúť napríklad tým, že absolvent bude mať nízky príjem a výška splátok sa mu preto zníži. Ak by mal veľmi nízky príjem po celý život, nezaplatí nič. Sú to teda veľmi mäkké pôžičky. Študent nemusí mať žiadnych ručiteľov.

Keby si všetci študenti od budúceho roka zobrali pôžičky na školné, akú sumu by štát musel približne zohnať?

Ak by bola priemerná výška školného 8-tisíc korún, potrebovali by sme zhruba jeden a štvrť miliardy korún na jeden akademický rok.

Stali by sa tieto peniaze súčasťou deficitu štátneho rozpočtu?

Nie.

Koľko štátov únie má zavedené školné?

Do 1. mája minulého roka to bolo z pätnástich členských krajín únie plus z ďalších piatich, ktoré sú členmi Európskeho združenia voľného obchodu, teda z dvadsiatich štátov to bolo trinásť. No školné je upravené rôznym spôsobom. Niekde ho volajú napríklad zápisné. V porovnaní so zahraničnými systémami, náš dáva vysokým školám určitú voľnosť pri stanovovaní výšky školného. Cez tieto poplatky môžu regulovať dopyt.

Existujú nejaké iné ako politické dôvody, pre ktoré sa školné bude týkať až budúcich prvákov? Staviate na egoizmus súčasných študentov, ktorí tým už stratia dôvod na odpor?

Predkladaný návrh zákona počíta so zavedením školného pre všetkých študentov. Pokiaľ by redukcia spoplatnenia len na prvákov mala byť cenou za schválenie tohto dôležitého reformného kroku, síce nerád, ale som ochotný o tejto cene uvažovať.

Ak vám zákon o študentských pôžičkách a novela vysokoškolského zákona v parlamente neprejdú po tretíkrát, podáte demisiu?

Práve pociťujeme pozitívne vplyvy reformy vysokých škôl, ktorú sme naštartovali v roku 2002 a podobné zlepšenie očakávam aj v regionálnom školstve, kde sme reformu financovania naštartovali pred rokom. Ja, aj moji kolegovia ministri z KDH robíme všetko preto, aby sme naplnili programové vyhlásenie vlády. Budeme tak robiť aj naďalej, hoci sa nám podmienky presadzovania dôležitých reforiem v parlamente sťažili.