. Poznali ju od Moravy až po Balkán. To by sme mohli povedať, že aj kapusta je naša základná surovina, no veď tú mali aj Poliaci, Nemci a množstvo ďalších," hovorí. Na južnom Slovensku bryndza vôbec nebola a zemiaky, z ktorých halušky sú, prišli z Ameriky. Kovačevičová hovorí, že typické pre Slovensko je čosi úplne iné, čo sa nedá chytiť. "Akoby sa u nás stretával život typický pre južnú stredomorskú klímu so severom, ktorý má alpínsky charakter. Charakterizuje to aj naše mestá. Ani Česi nevedeli dostatočne pochopiť, že Slovensko je aj niečo iné ako Zem spieva."
Maďari v Hybe
Dedina Hybe leží medzi Popradom a Liptovským Mikulášom. Hoci je na severe, práve Hybe sú typickou obcou, kde sa stretávala južná a severná kultúra. Dodnes sa tu v lete zastavujú autobusy plné Maďarov, ktorí si chodia pozerať miestny kostol. Postavili ho v roku 1300 a v krypte kostola odpočíva Bálint Balassi, najvýznamnejší majster maďarskej renesančnej poézie.
Informačná tabuľa pri kostole informuje, že Hybe bolo kedysi mesto - najprv banícke, neskôr poľnohospodárske, lesnícke, v19. storočí tam žili najmä murári, ktorí pracovali často ďaleko od domova. Napríklad v Budapešti, ktorá sa vtedy rýchle rozrastala. Murári si odtiaľ nosili nápady a mestskú kultúru.
"Je to naozaj veľmi zaujímavá dedina, ale dnes mladí nemajú záujem o históriu, radšej sedia pri počítačoch. Mám kamarátku z Mikuláša, ktorá mi vždy hovorí - preboha, veď v Hybiach sa už štyridsať rokov nič nezmenilo, čo robia mladí?" hovorí pani, ktorá prechádza okolo fary.
"Važec, Východná, Hybe, to bola ukážka štýlu malomestského života. Boli to strediská kultúrneho života, ovocinárstva, včelárstva, remesiel. V Hybiach od začiatku 19. storočia učitelia objednávali z Prahy a Budapešti mapy. Zavesili ich do kultúrnej izby, aby ľudia, ktorí išli murovať, vedeli, kde sa budú pohybovať. O tomto živote nik nerozpráva, ale všetci hovoria o haluškách s bryndzou," hovorí Soňa Kovačevičová.
Domy na námestí Hybe sú postavené priečelím do cesty. Sú si navzájom veľmi podobné, ale detaily sú na každom dome iné, v strede námestia výrazne cítiť vplyv rôznych kultúr. Aj komunistickej. Hneď vedľa kostola na druhej strane potoka stojí hranatá budova trafostanice, vedľa typický socialistický kultúrny dom, oproti budova obecného úradu v podobnom štýle.
Od Heľpy k europeniazom
V horehronskej dedine Heľpa stále idete buď zkopca, alebo do kopca. Cesty v zime nesolia, dedinčania chodia po zasneženej hlavnej ceste kde sa tak, ako v celej dedine, staré drevenice striedajú s murovanými domami.
Na námestíčku tlačí chlapík malú snežnú frézu. Neďaleko pri krčme postávajú traja chlapi. Zhrbená tetuška vlečie plné nákupné tašky hore ulicou. Na kopcoch nad dedinou v tisícpäťstometrovej výške vietor dvíha sneh. Keď chlapík vypne snehovú frézu, v dedine nastane úplné ticho. Preruší ho iba dunenie snehu, ktorý spadol zo strmej strechy kostola.
Na chvíľku to zdanlivo vyzerá, akoby sa v dedine zastavil čas - akoby sa od čias, keď v nej Karol Plicka nakrútil film Zem spieva, nič nezmenilo. Ale len navonok. Dedina sa zmenila a starosta hovorí, že k horšiemu. "Tradície, ktoré charakterizovali našu dedinu, upadajú, nemá ich kto udržiavať. Ľudia sa už nestretávajú, každý sa venuje svojmu, kino sme museli zrušiť, lebo chodilo päť ľudí. Hľadáme riešenia, ale nie je to zadarmo. Veď aj také Horehronské dni spevu a tanca robili ľudia s oduševnením a pýchou, že je to v Heľpe, teraz každý povie - a čo za to. Chceme urobiť projekt aspoň na obnovu tradičných remesiel a požiadať Európsku úniu o finančnú výpomoc," hovorí starosta Jozef Fillo.
Mení sa aj správanie ľudí. "Zvyšuje sa počet sťažností medzi susedmi, čo kedysi nebolo. Súdržnosť sa narúša, vzťahy sú horšie. K hádkam dochádza v rodinách, viac je rozvodov," hovorí.
Namiesto krojov pulóvre
Dedinčania majú málo peňazí, obnovenú fasádu má len zopár domov. V strede námestíčka postávajú dve tetky. Jedna z nich štyridsať rokov učila na dedinskej základnej škole. Život sa podľa nej mení v niečom k lepšiemu, v niečom k horšiemu. "Keď som začínala učiť, v škole bola hlinená podlaha. Lenže všetky deti chodili do krúžkov, zaujímali sa o históriu dediny. Keď som teraz odchádzala do dôchodku, škola bola pekná, ale keď som volala deti, že ešte urobím nejaké krúžky, prihlásili sa dve."
Hospodárske zvieratá chová stále menej ľudí. Pani s úžasne bielymi zubami, ktorá stojí vedľa učiteľky, ukazuje tašku s fľašou čerstvo nadojeného mlieka. Jej dcéra ešte kravu má. "Stredná generácia chová, mladí už nie. Tí idú do Bystrice, kde nakúpia. Najnovšie chodia do Poľska," hovorí.
Spomína na Jožka, čo kedysi s "krošňou chodil po dedine a vykrikoval, že lacno dá, po korune všetko vypredá". Predával stužky, čipky, gombíky, čo bolo treba na oblečenie, ku kroju. "Dnes idú mladí do obchodu, kúpia si pulóver, sveter. V typickom heľpianskom oblečení idú už iba starší do kostola."
Učiteľka hovorí, že pred rokmi sa ľudia tešili, keď k nim prišiel ktosi na návštevu: "Dnes budete stáť na rohožke, kým sa nevyzujete, lebo domáci majú novú plávajúcu podlahu."
Pani s mliekom sa sťažuje, že ľudia sa izolujú. Chýba jej dnes, že už dievky v nedeľu nevysedávajú pred domami a nezabávajú sa ako kedysi. Všetci sedia doma a sledujú televíziu. Von idú, len keď treba robiť niečo okolo domu.
"A, navyše, peniaze nie sú. Zajtra mám dôchodok aaha, koľko mi ostalo peňazí," vyťahuje starú ošúchanú peňaženku a v nej dve dvadsaťkorunáčky. Smeje sa, že sa inak nedá.
Murovaný či drevenicu?
Šumiac je jedna z najpozoruhodnejších a turisticky najzaujímavejších dedín stredného Slovenska, leží na stráni dvetisícmetrovej Kráľovej hole. "Mne sa nezdá, že by sa u nás horšie žilo, len peňazí by nám mali viac dať. Aj v minulosti boli nejaké problémy, aj teraz. Aj pred rokmi sme sa narobili veľa a zisk bol slabý," hovorí Mária Karolyová, ktorá sa vykláňa zo svojej drevenice na námestí v Šumiaci.
Okolo jej drevenice pomaličky rachotí pásak s pluhom. Starým polohrdzavým ruským pásakom v Šumiaci odhŕňajú sneh. "Je to lepšie ako auto s pluhom, lebo pásy v snehu zaberú," hovorí muž.
Pani Karolyová býva v drevenici, ale chcela by radšej murovaný dom. Tí, čo bývajú v mestách v murovanom, by naopak chceli bývať v jej drevenom. V Šumiaci je niekoľko obrovských murovaných domov. Na dĺžku majú pätnásť metrov, na jednej strane aj osem okien. V takých by v meste vedeli bývať aj tri-štyri rodiny. Podľa etnológov boli nie tak dávno veľké domy vecou prestíže. Po tom, čo sa v jednej izbe tiesnili celé rodiny, chceli ukázať, že na to majú. A tak stavali obrovské domy, ktoré dnes nevedia vykúriť.
Soňa Kovačevičová spomína, ako sa im pri jednom etnologickom výskume na východnom Slovensku domáci pochválili, že za peniaze, čo chlap zarobil pri stavbe pražského metra, pristavili k domu novú časť a urobili si kúpeľňu. Peknú, so zelenými kachličkami. "Ale vo vani bola repa. K civilizačnému momentu nedorástlo duševno," komentuje Soňa Kovačevičová.
Šumiac vďaka svojej architektúre vyzerá ako idylické miesto. Ľudia však odtiaľ utekajú, lebo fabriky v okolí skrachovali a práce niet. Drevenice si kupujú bohatší mešťania, ktorí tam chodia na víkendy. Tí, ktorí pred rokmi v mestách korzovali a dnes namiesto korza chodia do veľkých nákupných centier.
Ide to k lepšiemu?
Etnologička Kovačovičová tvrdí, že "po roku 1945 sa urobilo pre dedinu veľa dobrého, ale aj strašne veľa zlého a napriek tomu sa dediny povzniesli". Hoci práve za socializmu dediny, rovnako ako mestá, otupeli. Predtým sa napríklad mnohí vedeli dohovoriť rôznymi rečami, lebo chodili po celom svete, všade niečo pochytili a u nás sa to všetko stretávalo. "Zblbli sme za socializmu, keď nám zavreli hranice, čo dvom generáciám chovaných v klietke ostalo na celý život," hovorí Kovačevičová.
Skeptici hovoria, že globalizácia nás strašne zasiahne, ale Kovačevičová tomu neverí. Verí skôr na to, že tak ako v minulosti, aj v budúcnosti bude vývoj Slovenska ovplyvňovať naša poloha - raz dobre, raz zle. Slovenská povaha je podľa Kovačevičovej daná aj tým, že odjakživa sme nárazníkom dvoch svetov. "Nech idete kdekoľvek, narážate na styk západu, juhu a východu, či ste v Levoči, alebo v Bratislave, alebo v Košiciach. To si málo uvedomujeme. Nie je dôležité, či máme ešte morénu, alebo nie, dôležité sú korene, ktoré tu sú. Amerikanizmus to nepreklenie, lebo je to len povrch, ktorý odíde tak, ako prišiel," hovorí etnologička.
Čo o sebe píše Heľpa
8. júla v roku 1949 sa vzbúrili občania obce proti príslušníkom ZNB a ŠtB, ktorí chceli odvliecť miestneho duchovného správcu fary, vd. p. Michala Čaneckého. Nechtiac to prezradila manželka príslušníka ZNB. Po rozšírení správy prišla do obce trojčlenná skupina pracovníkov ONV v Brezne. V priebehu niekoľkých hodín sa námestie zaplnilo občanmi a veľkým počtom detí, ktorí kričali: "My si kňaza nedáme! Čo tu chcete?" Odchádzajúcich referentov obstúpila skupina detí rôzneho veku. Nato začal referent utekať k autu, ktoré na neho čakalo. Pri nasadaní vystrelil z pištole proti prenasledovateľom, ktorí ho už nemohli ohrozovať, a trafil troch chlapcov. Táto skutočnosť občanov veľmi rozzúrila. Hneď po tomto čine prechádzal cez obec poslanec NZ a predseda OV KSS v Brezne, ktorý pre veľký zástup musel zastaviť a vystúpť z auta. Keď mu vysvetlili, o čo ide, bol nemilo prekvapený a prehlásil: "Vášho kňaza nikto neberie a nezoberie."
Na druhý deň ráno pred šiestou bola obec obsadená vojskom a žandármi. Hneď začali predvádzať občanov na výsluch na stanicu ZNB. Vyšetrovanie bolo veľmi tvrdé. Vypočúvali okolo sto osôb, stíhali 42 a odsúdených bolo 35 na podmienečné i nepodmienečné tresty od dvoch mesiacov do 4 rokov. Následné politické perzekúcie mali za následok, že Heľpa bola zaradená medzi "politicky nespoľahlivé obce", ktoré nemali rovnoprávne postavenie s inými; jednou z foriem diskriminácie bolo napr. odmietanie žiakov pri uchádzaní sa o štúdium na stredných a vysokých školách, čím zaostávala vzdelanostná úroveň obce.
www.helpa sk
Čo o sebe píše Šumiac
Šumiac vznikol ako poddanská dedina hradného dominia Muráň v 15. storočí. Pôvodní obyvatelia boli Rusíni, v 17. storočí už úplne poslovenčení. V daňových registroch sa Šumiac objavuje okolo roku 1566, listinne je doložená až roku 1575. Patrila muránskemu panstvu. Spravovali ju dediční richtári.
Historické pramene ďalej hovoria, že v roku 1548 obec vypálili Turci a poddaní Šumiačania na čas opustili svoje bydliská. Ťažký bol život ľudí, ktorí sa pôvodne zamestnávali chovom oviec, dobytka, neskôr spracovaním dreva, výrobou poľnohospodárskeho náradia z dreva a šindľov, ktoré furmani s vozmi odvážali na Dolnú zem, najmä do Sedmohradska.
V polovici 18. storočia nastáva spriemyselnenie Horehronia a Šumiačania pália drevené uhlie a odvážajú ho do Koháryovských a Koburgovských železničiarskych závodov. V 19. storočí bola postavená železničná trať do Brezna a roku 1903 bola predĺžená až po Červenú Skalu. Roku 1900 pracuje na Horehroní v železiarskych podnikoch 141 Šumiačanov.
V roku 1898 Šumiac znovu vyhorel. Hlavným zamestnaním obyvateľov bolo pastierstvo, furmanstvo, drevorubačstvo, pálenie dreveného uhlia.Obec sa zapísala do slávnej histórie SNP, za čo jej bolo udelené vysoké vyznamenanie - Rad červenej hviezdy. Obec bola oslobodená 23.januára 1945.
Do roku 1954 patrili k Šumiacu osady Nová Maša, Švábovka, Valkovňa a Zlatno. Od roku 1960 patrí k Šumiacu osada Červená Skala.
Staršie názvy:Sumecz (1612), Seomecz (1643), Sumiacz (1647), Sumjacz (1765), osada Sumjaczska (1775), Sumiacó potom Šumiac.
www.sumiac.sk
