Medzinárodný dohovor, na ktorom sa dohodli zástupcovia 159 krajín na summite OSN o zmenách klímy v japonskom Kjóte v decembri 1997. K protokolu zatiaľ pristúpilo 141 štátov.

Cieľ?

Znížiť v rokoch 2008 až 2012 celkové svetové emisie oxidu uhličitého a ďalších skleníkových plynov o 5,2 percenta v porovnaní s rokom 1990. Podľa niektorých expertov je toto zníženie pre stabilizáciu klímy nedostatočné a prejaví sa až za desiatky rokov.

Prečo platí až teraz?

Bolo nutné splniť dve základné podmienky: prvá vyžadovala, aby protokol ratifikovalo 55 krajín. Kľúčová bola druhá - podiel týchto krajín na momentálnych emisiách musel byť najmenej 55 percent. Padla v novembri 2004 ratifikáciou Ruska, ktoré pristalo až potom, čo mu Západ zaručil kompenzácie. Teraz je podiel 65 ratifikujúcich štátov 61,6 percenta.

Kto odmietol?

Z významných znečisťovateľov Spojené štáty a Austrália.

Ktorých krajín sa protokol netýka?

Rozvojových. Ich celkový objem emisií bude zrejme už okolo roku 2010 väčší ako množstvo produkované 39 vyspelými krajinami, ktorých sa protokol týka. Len Čína teraz produkuje 15 percent a India šesť percent celkových emisií.

Ako dosiahnuť zníženie emisií?

Európska únia spustila od 1. januára 2005 trh s emisiami. Členské krajiny v plánoch stanovia limit emisií CO2, ktoré môže národný priemysel v danom období vypustiť do ovzdušia. V tomto limite vydajú povolenky znečisťovateľom. Firmy, ktoré prekročia limit, budú musieť za dodatočné emisie nakúpiť voľné povolenky, alebo zaplatia pokutu. Naopak podniky, ktoré limit nevyčerpajú, môžu povolenky na burze predať.

Ako sa darí štátom znižovať emisie?

Veľa štátov produkciu emisií ešte zvýšilo v porovnaní s rokom 1990. K najväčším hriešnikom patrí Španielsko a Portugalsko (navýšenie cez 40 percent v roku 2002), naopak štáty bývalého východného bloku svoj podiel výrazne znížili.

(čtk)