Napísal takmer dvadsať kníh. Tvrdil v nich, že Zem, ale ani Slnko nie sú stredom vesmíru. Že vesmír je nekonečný, rovnako ako Boh. Chcel obmedziť vplyv teológie a hlásať novú filozofiu a táto snaha ho hnala cez celú Európu. Nikde však nenašiel ani pokoj, ani vďačné publikum. Nakoniec sa vrátil do rodného Talianska a zaplatil za to životom. Sedemnásteho februára 1600, pred 405 rokmi, skončil Giordano Bruno s prebodnutým jazykom v plameňoch inkvizície. Upálili ho na rímskom námestí Campo dei Fiore v Ríme, kde od konca 19. storočia stojí jeho pomník. Cirkev ho dodnes nerehabilitovala ani sa na to nechystá. Bol to totiž úplne iný prípad ako Galilei.
Pred upálením ho sedem rokov väznili. Mal veľa možností, aby odvolal. Do poslednej chvíle však trval na tom, že má pravdu. Bol príliš hrdý na to, aby ustúpil.
Nevnímal nebezpečenstvo plynúce z reality a často sa púšťal do ohnivých diskusií s takými ľuďmi a na takých miestach, kde mu to nemohlo ani trošku prospieť. Jeho ostrý jazyk a pero mali dosť blízko k výbušnosti Vezuvu, vulkánu blízko Neapola, odkiaľ Bruno pochádzal.
V konečnom dôsledku ho však nepriviedlo na hranicu jeho správanie, ale jeho názory. Päť rokov pred narodením slávneho Descarta napísal v knihe O nekonečne, vesmíre a svetoch: "Kto má záujem o filozofiu, musí začať o všetkých veciach pochybovať."
Narodil sa v roku 1548 v rodine vojaka. Od desiatich rokov sa učil v neapolskej škole základom logiky a dialektiky. Bol vynikajúcim žiakom. Po piatich rokoch vstúpil do veľkého kláštora dominikánov, kde v 13. storočí žil a vyučoval aj Tomáš Akvinský, neskorší oficiálny cirkevný filozof. Tam prijal meno Giordano.
Prísny poriadok v kláštore sa mu nepáčil. Čas, venovaný dlhým modlitbám, chcel stráviť pri štúdiu diel Pythagora, Aristotela, Platóna a najmä Mikuláša Koperníka. Koperníka obdivoval za vytvorenie heliocentrickej sústavy. Neskôr však Brunov sebavedomý renesančný duch ťažko prijímal tvrdenie poľského učenca, že by Slnko malo byť stredom celého vesmíru.
Vypracoval vlastnú predstavu, v ktorej je vždy v centre všetkého človek. Človek menom Giordano Bruno. "Dávajte pozor, s akou silou sa jeho filozofia uplatňuje a bráni, ako odokrýva prázdnotu a odhaľuje útoky sofistov, slepotu davu aj vulgárnej filozofie," týmito slovami Teofila v knihe Večera na Popolcovú stredu charakterizoval sám seba. Skromnosť zrejme nepatrila k jeho najväčším prednostiam.
V roku 1572 končí štúdiá, je vysvätený za kňaza a krátko pôsobí ako duchovný na rodnom vidieku. Potom študuje teológiu na neapolskej univerzite a vracia sa do kláštora. Zo svojej cely odstráni obrázky svätých a novicovi, ktorý číta líčenie siedmich blažeností Madony, poradí, nech sa radšej venuje niečomu inému. Nasleduje vyšetrovanie, udania.
Bruno odchádza do Ríma, kde ho dostihne jeho neapolská povesť. Začne sa túlať po Taliansku, vyučuje latinčinu, vykladá Aristotela a svoje názory na zdokonaľovanie pamäti. Nasleduje Ženeva, Lyon, Toulouse, Paríž. Tam má úspech, ohňostrojom svojich myšlienok očarí aj kráľa Henricha III. Píše knihy.
Priláka ho Oxford, rýchlo ho zasa sklame. V Londýne učí kráľovnú po taliansky a veľa píše. Vracia sa do Paríža, kde vyvolá diskusiu o filozofii. Tá je natoľko vášnivá, že po nej uteká do Nemecka. Chvíľu je v Zürichu, odchádza do Prahy a Frankfurtu.
Kruh sa uzatvára. Vo Frankfurte stretne kníhkupcov, ktorí sa zaujímajú o jeho spisy, pozvú ho do Benátok, kde býva u dona Moceniga. Ten ako vzorný občan, ktorého nezaujíma filozofia, ale iba prostá mágia, dlho nestrpí Brunove útoky na základy cirkevného učenia a udá ho. Koniec v ohni približne poznáme.
Bruno je zložitý prípad. Možno preto, že prenikol do podstaty viery oveľa viac ako jej pozemskí vykladači. Uznať to by bolo nebezpečné ešte aj teraz. A možno práve teraz.
Zajtra - Timur dobyvateľ
