Prečo sa v nadácii venujete problémom Rómov?
„Bolo obdobie, keď som si uvedomila, že chcem a musím niečo v tejto veci urobiť, že je to moja povinnosť. Nielen preto, že som mala možnosť vidieť tie šialené podmienky, v ktorých u nás Rómovia žijú. Najmä preto, že sme s nimi strávili hodiny a hodiny času. Niečo vo mne sa vtedy pohlo. Kto tam nebol a neprežil s nimi istý čas, nemôže tomu rozumieť.“
Kde všade ste boli?
„Možno v 60 osadách. Dnes je z toho samostatný projekt S Rómami žiť budeme, ide o to ako.“
Keď počúvate politikov od Morica až po tých kultivovanejších, ktorí o rómskom probléme hovoria, čo cítite?
„Že netušia, o čom hovoria. Csáky či ďalší možno boli v osadách. Oni však prídu na limuzínach, poprechádzajú sa pár metrov okolo auta a idú späť. Ak by vedeli, ako to vyzerá naozaj, neviem si predstaviť, že by okamžite nepodnikli niečo veľmi radikálne pre zmenu tohto stavu.“
Čo by malo byť prvé?
„Najdôležitejšie je mať ľudí priamo medzi Rómami, denne s nimi byť.“
Čo tretí sektor? Ten na to má zdroje a je v ňom mnoho ľudí, ktorí tvrdia, že sa tým problémom zaoberajú. Sú to len reči?
„Veľa som ich v osadách nestretla. Určite to teda nie je práca v teréne, ktorá je pritom kľúčová.“
Ako vnímate postoj spoločnosti k rómskemu problému?
„Vedomie, že treba pomôcť, tu nie je. Na mňa sa aj blízki ľudia pozerajú ako na exota, ktorý asi padol na hlavu.“
ŠTEFAN HRÍB
(Celý rozhovor s Ingrid Antalovou prináša najnovšie vydanie týždenníka Domino fórum.)
