Jedenásť častí, sedemdesiatosem kapitol, šesťsto strán. Taký je rozsah knihy Martina Bútoru Odklínanie. Tie číselné údaje z prvej vety nemajú čitateľa odstrašiť, iba pripraviť na veľmi variabilnú, podnetnú lektúru, lebo Bútora tu uverejnil príspevky, ktoré písal ešte ako študent sociológie a psychológie, potom ako redaktor vysokoškolského časopisu Echo a Reflex, neskôr ako terapeut v protialkoholickej liečebni, člen Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu, potom poradca prezidenta Havla, vysokoškolský pedagóg a nakoniec ako veľvyslanec Slovenskej republiky v USA. A v neposlednom rade ako spisovateľ literatúry faktu a beletrista.
Moja enumerácia nie je zbytočná, lebo všetky tieto profesie poznačili články a štúdie publikované v knihe. Dostal sa sem najmä rozmer politický, veď Bútora vrastal priamo do politických kríz a prelomov, či už to bolo roku 1968, alebo 1989. Pre Bútorove publicistické začiatky je symptomatický záznam Tatarkovej diskusie s bratislavskými vysokoškolákmi, uverejnený v Echu roku 1967, kde odznelo už veľa netrpezlivých až nervóznych otázok spisovateľovi, ktorý sa nijako netajil svojou víziou občana, ochotného niesť na trh svoju kožu, "vypestovať zo seba charakter".
Tatarka ani Bútora v zázname síce neburcovali, skôr vstupovali do svedomia, Bútora onedlho už ako sociológ upozorňoval na neprítomnosť diskusií v tlači, no o krátky čas sa ukázalo, že vládnuci režim diskusie pokladá za rozvracačský nástroj a príkazom normalizačného dňa bolo mlčať a poslúchať. Z tohto obdobia pochádza aj rozkošná Bútorova mystifikácia o reviviscencii Karola Marxa, ktorá sa podarila čínskym vedcom - emigrantom, komponovaná ako montáž správ svetových tlačových agentúr a vydaná už iba v samizdate. Svojrázna humoreska, kombinácia žánru sci-fi a grotesky.
Celkom iného typu sú Bútorove odborné štúdie o alkoholizme a jeho liečení. Zo sociologicko-psychologického hľadiska v nich Bútora nielenže spracoval vlastné zážitky a skúsenosti terapeuta, ktorý je schopný vžiť sa do pacientov (doslovne cituje aj ich intímne výpovede), ale zároveň skúma fenomén alkoholizmu ako jav spoločenský a osobný, ako najrozšírenejšiu drogovú závislosť, čo dokazuje aj sociolingvistickými príkladmi.
Jeho politické štúdie, články a rozhovory zaberajú dosť miesta najmä preto, že sám bol aktérom onoho stavu odkliatia či - odklínania, ktoré nastalo novembrom 1989. A Bútora už aj ako spisovateľ a vedec cítil potrebu vyjadrovať sa k ponovembrovému vývinu, k rozdeleniu republiky, k slovensko-maďarským vzťahom a ku všetkému, čo rozhýbalo túto dlho nedvižnú krajinu, ktorú donedávna úspešne zastupoval v USA.
Jeho úvahy majú zároveň svoju spomienkovú vrstvu, no písanú bez nostalgie. Bútorovo Odklínanie však napriek tomu ťažko označiť za memoárové, skôr za dobré politologické dielo.
