Možnože o posledných Vianociach. Alebo o láske, ktorú rozdúchava? Možnože sa vyzná z tajných túžob. Založiť si rodinu, mať dobrú ženu a aspoň jedno dieťa. Chce svoje zázemie, kam sa bude vracať. Azda prezradí, ako veľmi rád by sa pozrel do sveta. Dokončil strednú školu. Kúpil si fakt kvalitný počítač.

Zmeškal toho priveľa. Po takmer desiatich rokoch strávených v troch domovoch sociálnej starostlivosti sa pokúša o návrat do života. Ten čas medzi mentálne hendikepovanými, prestarnutými, postihnutými deťmi bez rodičov, sa však nedá len tak vymazať. Zostal v jeho básňach. Smutných a úprimných. Majú podobu dvoch útlych knižočiek.

Už mesiace sa vytešuje zo slobody. Hovorí, že roky žil v bludnom kruhu, kde boli všetky dni rovnaké. Naprogramované. Veril, že raz ten kruh prelomí.

Našiel ľudí, čo v neho veria.

Teraz by mal prísť happy end. Súdne pojednávanie o navrátení spôsobilosti na právne úkony pred dvoma týždňami odročili.

Jozef Bordáč trpezlivo čaká.

Je popoludnie a Jozef má po šesťhodinovej šichte v čajovni v bratislavskej Starej tržnici. Na stretnutie prichádza so svojím tieňom, asistentom Šaňom Šmátralom, ktorý mu robí sprievod na ceste do roboty aj z nej, na nákupoch, ba vodí ho aj na rande. Lebo taký je zákon. Kým sa Jozefovi neprinavráti svojprávnosť, úradnou rečou spôsobilosť na právne úkony, potrebuje na všetko garde. Tvári sa, že mu to neprekáža, v nestráženej chvíli však povie, ako veľmi by chcel zažiť pocit môcť sa niekam vybrať úplne sám.

Po maminom pohrebe roztrhal všetky básne

Až do sedemnástin žil Jozef v Bratislave. S rodičmi a dvoma staršími bratmi. Mal pätnásť, keď jeho invalidná mama skonala. „Mamy už niet. Život je veľmi krutý. Prázdne hniezdo, vtáčik je vypadnutý. No ďalej poletuje, medzi ostatnými,“ napísal. Večer po pohrebe si svoj žiaľ vylial na všetkých dovtedy napísaných básničkách. Roztrhal jednu za druhou.

Otec sa druhýkrát žení, syn si s macochou rozumie pramálo. Ponižuje ho. Hlásia sa epileptické záchvaty. Otec situáciu nezvláda. Jozef musí prerušiť štúdium na Strednej vinárskej škole v Modre. Ešte si pamätá zbalený kufrík aj cestu vlakom. Hovorili mu, že sa ide len preliečiť. Brána Ústavu sociálnej starostlivosti v Krškanoch pri Leviciach za ním zapadla, keď mal sedemnásť. Za jeho múrmi žila stovka zverencov s rôznymi stupňami mentálnej retardácie. Na starosť dostal záhradu.

Jozef: „Myslel som, že sa mi dá pomôcť, že po takých dvoch-troch mesiacoch sa vrátim preliečený. Tak som sa aj rozlúčil so spolužiakmi. Lenže v ústave som sa nevedel zorientovať, stále som mal taký zvláštny pocit. Všetko so mnou išlo dolu vodou. Stav sa mi veľmi zhoršil. Neviem, kto sa postaral, aby som bol zbavený svojprávnosti. Po troch mesiacoch mi jednoducho zobrali doklady. Išiel som sa vedúceho výchovy spýtať prečo, čo sa deje. A dozvedel som sa, že psychiater dal taký návrh. Otec s ním súhlasil. Po roku si ma otec vyžiadal domov, no macocha mu dala ultimátum, buď ona, alebo ja. Mal som vtedy všelijaké čierne myšlienky, žiť sa mi odnechcelo. Otec ustúpil, vrátil som sa do ústavu. Povedal som si, nebudem prekážať.“

Sám sa naučil hrať na klavíri, gitare

„Snažil som sa ľuďom v ústave dokázať, že tam nepatrím, že mám na viac. Bojoval som. Skladal som básničky, naučil som sa hrať na gitare, klavíri. Ako? Tak sám od seba. S veršovaním mi pomáhala vychovávateľka Marta Bušovská. Aj päťdesiat strún som na gitare praskol, kým som utrafil čisté tóny. Počúval som sa a cvičil dovtedy, kým to neznelo čisto. Dal som dokopy decká a začali sme spoločne nacvičovať. Niekedy náboženské pesničky, inokedy populárne, čo práve leteli. Páčilo sa to. Boli to pekné chvíle. Posielali nás vystupovať po celom Slovensku,“ spomína Jozef.

Pýtam sa ho na život za múrmi ústavov. Na chvíľu zmĺkne a potom optimisticky povie: „Diali sa tam všelijaké veci, o ktorých by som nerád hovoril. Aj keď viem, že by som mal. Lebo s takým predsavzatím som bojoval, aby som sa odtiaľ dostal. Lenže teraz vidím, že ľudia tu vonku majú iné starosti. Väčšina sa stará sama o seba. Zaujímali by ich osudy mentálne retardovaných detí, starých ľudí? Tak sa neraz pýtam sám seba. Ale na druhej strane by bolo dobré o tom hovoriť. Ja by som nevedel odložiť postihnuté dieťa do ústavu. Vzdal by som sa kvôli nemu všetkého.

Predstavte si izbu, v ktorej je osem postelí. Tu nemá nikto súkromie ani len vtedy, keď chce napísať list. Po maminej smrti som prestal veriť v Boha. Tu som sa k nemu pomaly opäť prinavracal a prosil ho o nádej.“

Kam zmizne hviezda, ktorú vídam za oknom?

Takto sa v roku 1994 Jozef prihovoril divákom v bratislavskom Istropolise, kde sa konalo slávnostné otvorenie I. národnej letnej špeciálnej olympiády mentálne postihnutých. V kultúrnom programe vystúpil aj sympatický mladý muž s kamarátom. Recitovali báseň Otázky. „Kedy si rieka odpočinie? Iba v noci, v zátočine. Kto budí jazerá? Iba mesiac na oblohe, iba vtedy, keď si vodu naberá.“ Jozef kládol otázky, kamarát odpovedal. Keď dorecitovali nastali ovácie publika. Medzi gratulantmi bol aj známy výtvarník Miroslav Cipár s manželkou Vilmou. Ich obdiv ešte vzrástol, keď sa dozvedeli, že autorom veršov je Jožko Bordáč.

Cipárovci sa o mladého talentovaného básnika začali zaujímať. Keď spoznali jeho pohnutý osud, rozhodli sa mu pomôcť. Medzi Krškanmi a Bratislavou začali prúdiť listy. V jednom z nich sa Jozef pani Vilme zdôveril: „Viem, že moje básne sú často nanič, ale sú písané mojou dušou, srdcom, sú písané pre vlastnú radosť i pre radosť iných. Chcem ich venovať všetkým, čo sa nehanbia za nás.“

Cipárovcom sa o rok podaril husársky kúsok. Vďaka viacerým sponzorom vyšlo prvé knižné vydanie básní mentálne hendikepovaného autora.

Na obale sa skvelo meno Jozef Bordáč a názov Moje snenie a bdenie. Bezplatne sa na ňom podieľali nielen Cipárovci, lež aj vydavateľ Karol Kubík, sadzač Ján Sepp či Ľubomír Feldek. Ten v doslove Jozefovi napísal: „Nemusím sa siliť do chvály, nemusím rozmýšlať, ako by som zdvorilo vyslovil svoje výhrady. Ak teda píšem a ak hovorím, že sa mi Tvoje verše páčia, hovorím to úprimne. Tak úprimne, ako úprimne zas hovoríš Ty, čo hovoríš. Úprimnosť nie je všetko. Poézia potrebuje ešte talent. Ty máš oboje. Neboj sa a pokračuj.“

O tri roky neskôr zásluhou Nadácie Sándora Máraiho uzrela svetlo sveta o čosi hrubšia Jozefova básnická zbierka Čas môjho života. Zodpovedný redaktor Ľubo Navrátil najskôr chcel Jozefove verše „učesať“. Potom ale zistil, že by to bola obrovská chyba. „Myslím, že by to bol hriech niečo s tým robiť. Ono to totiž práve takto má svoj význam, zmysel, estetiku, lebo to, čo z toho trčí, čo je tam navyše, rozhárané a neupravené, to je čistá človečina.“

Keď už mal toho dosť, otvoril si ústa

Jozef je v Krškanoch nespokojný, žiada sa preložiť. Dostáva sa do Domova sociálnych služieb vo Veľkom Mederi, neskoršie do Okoča. Všade sa stará o záhrady. Má dojem, že ho využívajú, lebo je pracant. Po jeho poslednej sťažnosti, ktorú adresoval priamo na Krajský úrad v Trnave, sa veci pohýnajú dopredu. Sociálny odbor sa začína zaujímať nielen o Jozefa, ale aj pomery, v ktorých žijú ostatní chovanci. Vlani v máji dostáva Jozef trojtýždňovú dovolenku. Trávi ju u Cipárovcov. Vie, že ústavnú bránu už nechce otvoriť. A tak s pomocou Cipárovcov a agentúry rozkútia špirálu jeho osudu.

Riaditeľka agentúry Viera Záhorcová hovorí: „Začali sme hľadať právnu normu, ako Jozefa z domova sociálnych služieb dostať. Neverili by ste, aké množstvo našich zákonov, predpisov bráni človeku s odstupom času sa opäť postaviť na vlastné nohy.“

Cítil som sa ako vták, ktorý lieta po oblohe

„Zrazu som mohol chodiť voľne po ulici, ísť s priateľmi na kávu, poprechádzať sa po meste. Cítil som sa ako vták, keď lieta po oblohe,“ spomína Jozef na prvé dotyky s vytúženou slobodou.

A kým on žil v eufórii z nepoznaného, Vilma Cipárová spolu s Vierou Záhorcovou rozbehli mašinériu byrokratického vybavovania na našich úradoch. Prekvalifikovať Jozefove potreby na život mimo ústavu-domova sociálnych služieb. „Naša legislatíva, týkajúca sa sociálnych služieb, málo počíta s potrebami klienta, skôr naopak, prioritne podporuje a upevňuje systém inštitucionálneho zabezpečenia. Klient sa musí prispôsobiť existujúcim službám a nie naopak,“ sťažuje sa Dr. Záhorcová. Bolo by to strastiplné rozprávanie, v mnohom však poučné. Klopali na množstvo dverí, popísali stohy papiera. Spoznali veľa úradníkov, naučili sa kľučkovať v paragrafoch. A predovšetkým presviedčať.

Jozef po predĺženej dovolenke už zostal v Bratislave. Získal papier, že nepotrebuje celoročný pobyt v domove sociálnych služieb, stačí mu pobyt v chránenom bývaní. Agentúra mu našla miesto pomocného čašníka v čajovni s internetom, ktorú vlastní Ing. Peter Kalina. Postarala sa mu o asistenta, ktorý ho sprevádza. Tréningom zvládol veci, ktoré nepoznal. Lebo v ústave nepotrebujete ísť na poštu ani cestovať z jednoho konca mesta na druhý, nemusíte poznať druhy čaju, kávy, blokovať na pokladnici ani si ísť kúpiť nohavice. Tam za vás vždy o všetkom ktosi rozhodol. Po roku sú to samozrejmosti aj pre Jozefa.

Kým on sa učil, ako žiť medzi ľuďmi a s ľudmi, jeho ochrankyne zvádzali nekonečné tortúry s legislatívou. Zvíťazili nad jej ďalšími nezmyslami, či to už bolo prekvalifikovanie z invalidného dôchodku z mladosti na plný invalidný dôchodok a súbeh zárobku a invalidného dôchodku. „Jozef to nemá jednoduché ani po roku. Musí v sebe nachádzať vysokú mieru adaptácie a tolerancie, aby dokázal zladiť požiadavky všetkých subjektov, právnych noriem, legislatívne neriešených nových situácií, v ktorých sa môže ocitnúť,“ hovorí Záhorcová.

Chcem mať vlastný život

„Som dospelý, chcem mať vlastný život. Mám rád svoju robotu. Najviac sa mi na nej páči, že som medzi ľuďmi,“ vysvetľuje oduševnene mladý muž. Už sa teší na Vianoce, ktoré sa chystá prežiť v rodinnom kruhu Solíkovcov z Dunajskej Stredy. Pozná sa s nimi ešte z ústavu a je pre nich ako tretie dieťa.

Ten mladý muž už desať rokov nesmie o sebe rozhodovať.

Nemôže sa preukázať občianskym preukazom, ísť sám do kina. O desiatej má večierku.

Môžete si s ním ale mailovať.

Zavolať mu na mobil.

V robote mu kasa sedí na halier.

Svojprávnosť mu však môže prinavrátiť len súd.

Decembrové pojednávanie jeho prípadu bolo odročené.