je však aj ženou v domácnosti, mamou piatich detí, babkou jednej vnučky a jedného vnuka a vernou manželkou básnika Ľubomíra Feldeka. Už pozajtra sa ich rodina zíde v Prahe k štedrovečernému stolu. Musí byť veru poriadny, aby sa zaň všetci pomestili. Predvianočný čas trávili manželia Feldekovci kvôli pracovným povinnostiam v Bratislave. Využili sme to na rozhovor o feldekovských sviatkoch pohody a mieru.

Pozajtra sú Vianoce, teraz ich už naozaj všetci máme plnú hlavu. Z roka na rok sa nám však pripomínajú skôr a skôr, v obchodoch je vianočná výzdoba pomaly od októbra. Kedy si vy začnete uvedomovať, že Štedrý večer opäť klope na dvere?

Ja na Vianoce myslím po celý rok. S hrôzou, lebo pre mňa aj pre môjho muža je nakupovanie darčekov obrovským problémom. Počas nášho tridsaťdeväťročného manželstva sa nám ešte nepodarilo kúpiť nič užitočné. Každé Vianoce sme deťom, a predtým aj starým mamám, nakúpili hrozné veci.

Napríklad?

Raz, ešte za socializmu, sme chceli obdarovať moju a mužovu mamu. Mali sme nejaké bony, išli sme teda do Tuzexu, kde sme objavili zvláštne prístroje. Malé šúľočky na batérie, na konci zaoblené, a v návode stálo, že sú to masážne strojčeky na vrásky. Keďže babičky boli už v rokoch, mysleli sme si, že ich to poteší. Prístroje sa potom celé roky povaľovali po domácnosti. Babičkám asi na vráskach nezáležalo, nepoužívali ich. Až prišla revolúcia a s ňou aj boom sexshopov. Raz sme si s mužom povedali, pozrieme sa, čo tam vlastne predávajú. Vošli sme a našli rovnaké prístrojčeky, aké sme babkám kúpili pred rokmi. Zdesení sme zistili, že sme im vlastne kúpili erotické pomôcky.

Tuzexy už nemáme, kde nakupujete teraz?

Vlani som si povedala, už sa nebudem trápiť po malých obchodíkoch a pôjdem do hypermarketu. Je tam všetko, ušetrím čas. Mala som konkrétny cieľ, už sa nepamätám, aký, no hoci som chodila hore-dole pomedzi regály, čo som chcela, som nikde nevidela. Rozhodla som sa teda opýtať nejakého zamestnanca. Lenže, v hypermarkete sa nemáte koho opýtať. Hľadaním predavača som stratila ďalšiu polhodinu, až som zbadala ženu v uniforme na kolieskových korčuliach. Hneď som sa za ňou rozbehla aj s veľkým nákupným vozíkom, ale keď som bola tesne pri nej, zistila som, že som zabudla, čo to vlastne chcem. Kým som si spomenula, ona sa otočila a hnala sa preč. A ja, na vysokých podpätkoch a s nákupným vozíkom, som ju prenasledovala. Strašne som sa nabehala. Už-už som ju mala, no vždy zahla, takže nakoniec som vyšla z predajne s prázdnymi rukami. Hrozne sa mi chcelo plakať, ale prikázala som si, nesmieš sa ľutovať! Veď si si dobre zašportovala a šport má predsa uvoľniť hormóny navodzujúce pocit šťastia. Tak som smútok zvalila na Tichú noc, ktorú všade hrali. Ale keď som prišla domov, mužovi som sa posťažovala. Povedal, netráp sa, pôjdeme spolu do tých malých obchodíkov a niečo už zoženieme. Ako každý rok sme potom kúpili ďalšie neužitočné dary celkom na figu. Mnohé sú dodnes originál zabalené.

Čím ste obdarovali babky už vieme. Čo dávajú Feldekovci deťom?

Napríklad našej Aničke sme naposledy kúpili elektrickú pílku, lebo sme si mysleli, že by určite rada vyrezávala z dreva. Lenže, v domácnosti ju nemôže používať, lebo pri pílení sa strašne práši, a v kôlni zase nemáme zástrčku.

A čo si želáte pod stromček vy?

Mne je to jedno. Určite sa strafia, lebo mne sa hodí všetko. Nemám napríklad vkus. Keď si niečo kúpim, dcéry hneď povedia – mama v tomto predsa nemôžeš chodiť! Ony mi vždy kúpia dobre a predpokladám, že to tak bude aj tohto roku. Hoci mne by stačilo, keby iba išli so mnou a vybrali mi, ja by som si to zaplatila. Jedinú konkrétnu túžbu, ktorú mám, aby boli všetci zdraví a deti nemali depky. Lebo to je dnes veľmi moderné. Raz má depku jedna, potom druhá. Ja som depku nikdy nemala, a teraz sa rodina zíde medzi sviatkami, ja skúmam ich tváre, až ukážem kostnatým prstom – ty máš depku! Dieťa sklopí oči a povie, áno. Tomuto naozaj nerozumiem.

Asi preto, že ony sú deti veľkomesta a vy prírody. Vyrástli ste na Orave, čo je antidepresívum na celý život. Ako si na ňu spomínate?

Vianoce na Orave boli nádherné z niekoľkých dôvodov. Napríklad, že prišiel domov otec, ktorý cez rok žil v Bratislave. S bratom sme sa od neho nehli a mame nemal kto pomôcť. Sama lietala, nakupovala, zháňala stromček, upratovala. Prvé, čo otec po príchode spravil, bolo, že poukrýval darčeky. Mama tiež a vždy na Štedrý deň doobeda sa strhla hádka, lebo sa navzájom upodozrievali, že ten druhý bol zvedavý a hľadal ich. Rovnako ako táto hádka k Vianociam patrilo aj to, že pravidelne horelo.

U vás v byte?

Nie, v našom mestečku. Stálo v ňom veľa dreveníc a vždy sa niektorá chytila od stromčeka. Niekedy horela aj celá ulica. Dospelí hasili a plakali, ale pre deti to bol jeden z najkrajších zážitkov. Hoci bolo mínus dvadsať stupňov, mali sme krátke rukávy, lebo od ohňa bolo na ulici horúco. Na Orave sme sa vždy najviac tešili na jar na povodne a v zime na požiare. Televízia nebola, tak sme sa na druhý deň rozprávali, kto z ulice najviac nariekal.

Dodržiavali ste doma nejaké rituály?

Starý otec na Štedrý večer pravidelne plakával. Až raz, mala som vtedy päť rokov, neplakal, a to zase plakala mama, že keď starý otec neplače, určite sú to jeho posledné Vianoce. Potom bol Silvester, otec odcestoval, ja som sedela s mamou pri starom otcovi a mama plakala. Zrazu mi kázala, aby som išla zavolať príbuzných, lebo starý otec umiera. A naozaj, na Nový rok umrel. Pamätám si, aká som bola pyšná. Dieťa nechápe, že smrť je niečo nenávratné, tak sa jej nebojí. Na kostole zvonili zvony a ja som bola hrdá, že je to kvôli nám. Ľutovala som všetky kamarátky, že ich starí otcovia ešte žijú, sú zdraví a žiadne zvony im nezvonia.

Čo mystika, čarovanie?

Samozrejme, na Orave sa stále dialo niečo neuveriteľné. Nielen na Vianoce tam mŕtvi bežne chodili po ulici. Akurát, že za dlhých zimných večerov sa o tom viac rozprávalo. Mama takýmto veciam neverila, nepatrilo sa to, lebo bola učiteľka. Raz si ju preto zavolala susedka a ako dôkaz jej ukázala v šálke v kredenci uložený chumáč šedivých vlasov. Vraj patrili duchovi, ktorý ju v noci chodil prilíhať. Ľahol jej na prsia a chcel ju zadusiť. Tak sa bránila, až mu hrsť vlasov vytrhla. Neviem, či mama uverila, no pre mňa to bol rukolapný dôkaz a čiastočne mu verím dodnes.

Aké boli vaše prvé Vianoce s manželom? Spomeniete si na prvý vianočný darček, čo ste od neho dostali?

Dohodli sme sa, aj ruku sme si na to podali, že nesmie stáť viac ako desať korún. Ani vtedy to nebol veľký peniaz. Ja som dostala Niveu za osem korún a v obálke dve koruny ako výdavok. Mne sa nechcelo ani to, rovno som mu tých desať korún dala.

Prvé spoločné Vianoce s milovanou osobou sú krásne. Hrozia však aj konflikty, lebo každý si z rodiny prináša vlastnú predstavu o stromčeku, šaláte, zvykoch. Vy ste to mali o to komplikovanejšie, že ste vianocovali aj s oboma svokrami.

Problém bol akurát v kapustnici. Ľubova mama bola luteránka a oni na Vianoce jedia kapustnicu s klobásou a so strapcami kapusty. Na Orave sa jedla katolícka kapustnica, kde klobása nesmela byť. Vyvarila sa v nej iba údená ryba, kapusta sa scedila a servírovala sa číra voda. Na Vianoce sme teda varili kapustnice dve, ale na počudovanie, svokre tak zachutila naša katolícka, že potom sme luteránsku varili už iba pre môjho muža.

Feldekovci boli tiež zvyknutí, že okrem kapra mali rôzne fajnovosti, napríklad rybu v „sulci“. Mohli si to dovoliť, lebo muž bol jedináčik. My sme sa doma najedli kapustnice, zjedli kapra a už nevládali ani dýchať. Keď som si potom mala zvykať na jemnôstky, nešlo mi to. Napokon som presadila, že žiaden bohatý stôl nemáme, napráskame sa kapustnice a úplne to stačí.

Ani žiadne vypekanie?

Rybu ešte vypražím, ale piecť sa museli naučiť moje dcéry. Kým to nevedeli, sladkosti sme nemali. Ja totiž sladké nemám rada, takže som všetkých presvedčila, že je to nezdravé. Na druhej strane som však vždy túžila mať od koláčikov rozvoňanú kuchyňu. Až raz mi príbuzná z Ameriky doniesla sprej, ktorý voňal ako krémeše. Rozhodla som sa pre kamufláž. Zatajila som ho, kúpila v obchode zákusky, strčila ich do rúry a celú kuchyňu nasprejovala. Ako deti prichádzali domov, veľmi sa potešili – mami, ale si sa zmenila! Aký krémeš sa ti podaril, taký ani v cukrárni nemajú.

Máte päť detí, všetky sú však už dospelé. Ešte stále vianocujete spoločne?

Áno. Oči by mi iba pre plač ostali, keby sme na sviatky zostali sami. My sme s mužom nikdy neboli na Vianoce sami dvaja. Vždy s nami boli naše mamy, už druhé Vianoce sme mali aj Martina a potom ďalšie a ďalšie deti. Ja som najšťastnejšia, keď sa na Vianoce všetky deti zletia zo sveta. A hoci je nás okolo vianočného stola už neúrekom, vždy pristavíme aj dve stoličky pre babičky, ktoré už nie sú medzi nami. Keď si sadneme k večeri a zapálime sviečky, jednu vezmem, a tak ako kedysi moja mama, idem na priedomie a vyvolávam – dušičky našich zosnulých, pozývam vás k štedrovečernému stolu! Mama sa vždy strašne nahnevala, keď môj muž z izby na to zakričal – len nie preboha všetci!

Aj vy ste už svokra. Ako vychádzate s nevestou?

Výborne. Je veľmi šikovná, takže pred Vianocami spolu nielen upratujeme, ale aj vŕtame. Donesie vŕtačku a zavesíme skrinku, zrkadlo. Teraz však už mám vŕtačku vlastnú. Muž mi ju kúpil v secondhande. Bohužiaľ nie je príklepová, takže sa s ňou takmer nič nedá navŕtať. Ďalší neužitočný dar.

V secondhande ju kúpil z lakomosti?

Vraj chcel vyskúšať, či naozaj budem vŕtať, aby to neboli zle investované peniaze. Lenže ja nevŕtam, lebo nie je dobrá, a bojím sa, že by popraskali kachličky. Ale rozhodla som sa, že predsa len začnem. Už sa pýtam po známych, či nepotrebujú niečo navŕtať, aby som si to vyskúšala najprv v iných domácnostiach.

S Vianocami to síce príliš nesúvisí, ale nedá mi to. Vždy ste manžela klamali, že nefajčíte. Neželal si to, tak ste ho poslúchali, a fajčili tajne. Teraz, keď som si s vami dohovárala rozhovor, stál Ľubomír Feldek hneď vedľa vás, a vy ste napriek tomu prízvukovali, aby sme vybrali kaviareň, kde sa môže fajčiť. Znamená to, že manželovi sa rozpadá autorita?

Určite nie. Ale keďže sme už desať rokov neboli na dovolenke, pred letnými prázdninami mi môj muž povedal – deväť rokov som nefajčil a predpokladám, že ani ty, preto toto leto budeme fajčiť a to bude naša dovolenka. Tak sme si prvého júla zapálili, dnes je december, a my nevieme prestať. Ešte stále teda máme dovolenku.