ZUZANU PIUSSI mohli donedávna ľudia poznať iba ako svojráznu herečku v alternatívnych bratislavských divadlách Stoka a SkRAT. Medzitým sa však rozhodla aj pre filmovú réžiu. Ako študentka tretieho ročníka má dnes za sebou dokumenty Disk-Žatva, Výmet a Bezbožná krajina. Výmet - dokument o kukláčoch, získal minulý rok hlavnú cenu na medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Bejrúte a cenu kritiky na filmovom festivale v Trenčianskych Tepliciach.
Dva posledné tituly, ktoré odvysielala aj Slovenská televízia, vyvolali v divákoch rozporuplné reakcie. Pred vyše rokom sa nadšene pustila aj do nakrúcania dokumentu o homosexuáloch.
Ako ste sa dostali k téme homosexuálov?
Tá téma ma chytila, keď prišiel na Slovensko pápež. Vtedy na bratislavskom letisku protestovala skupina homosexuálov. Vlastne tam iba tak stáli s transparentmi, a oproti nim veriaci. Zrazu to bol stret dvoch svetov, konfrontácia. A potom som stretla niekoľkých katolíckych farárov-homosexuálov. Cirkev je prerastená homosexualitou, a tento rozpor ma najviac zaujíma. Rozpor v človeku. Homosexualita sama o sebe zaujímavá nie je. Po čase som sa stretla s veriacimi homosexuálmi, sú to ľudia, ktorí sa vysporiadavajú so svojím rozporom. Hľadajú pravdu. Sú nútení rozmýšľať o otázkach, nad ktorými sa normálny veriaci nezamýšľa. Cítia sa cirkvou odstrčení, hľadajú Boha v sebe. Ich viera je preto silnejšia. Nestretla som v živote tak silne veriacich ľudí.
Ľudia, ktorých ste oslovili, sa s vami rozprávajú otvorene?
U nás na Slovensku majú s otvorenosťou mnohí ľudia problémy, lebo si myslia, že nemôžu hovoriť. Často je to aj prípad homosexuálov. Veľa ich je ženatých. Hovorím si, aké dobré by bolo nakrútiť manželku, dvoch chlapov a dieťatko, a ako sa tí ľudia s tým dokázali zmieriť. Ale nedá sa to urobiť, lebo by ich napríklad vyhodili z práce. To je téma na hraný film. Ja dokumentaristka to robím so skutočnými ľuďmi, a tí musia byť slobodní. Ale musím ich dlho hľadať.
Čo je pri tom hľadaní najdôležitejšie?
Zblížiť sa. Je pre mňa vzácne, keď sa mi podarí dostať z človeka pocity. Keď nakrútim zásnuby dvoch homosexuálov a oni pritom hovoria o láske a rozplačú sa, je to pre mňa najkrajšia situácia. Vtedy si poviem, aké je úžasné, toto si nevymyslím, nenainštalujem, nezrežírujem ja sama. Sú to situácie, ktoré vymýšľa sám život, a ja ich zachytím.
Aké je to neskôr, keď sa nadšenie mení na reálnu prácu?
Chcem sa dostávať stále hlbšie. Napríklad raz som nakrúcala s jednou ženou. Stretla som ju v homosexuálnom klube, sedela za stolom a bola veľmi pekná. Keď som ju zazrela, povedala som si, s tou ženou sa musím dnes rozprávať. Pozrela som sa jej do očí a vedela som, že ma zaujíma. Nakrútila som s ňou krásne veci, ona sa do mňa zamilovala a na kameru mi vyznala lásku. Vtedy je film dobrý, lebo ide na doraz. A ona potom povedala nie. Čo som mala robiť? Musela som ten materiál hodiť za hlavu. Štvalo ma to, lebo bola autentická. Ale nakoniec prišli iné veci, pri ktorých to tiež zaiskrilo.
Máte vopred predstavu, ako budete dokument nakrúcať?
Pre mňa je dôležitý obsah. Ide o to, aby som filmu uverila, aby vo mne niečo vyvolal, aby bol čo najviac autentický, aby som o ňom rozmýšľala. Je dobré, keď má hraný film prvky dokumentu, a naopak. Ako šesťdesiate roky, Forman, a tak. Ja si myslím, že dokument je film, ktorý je o ľuďoch v tejto dobe. Iba vtedy môže zarezonovať. A keď je hotový, nemám pocit, že je zbytočný.
Doteraz ste urobili tri filmy. Ako sa na ne pozeráte?
Dnes vidím, čo som urobila šmatlavo, ale sú tam veci, ktoré mám stále rada. Učím sa. To ma na tom baví. Jeden filmár raz povedal - Piussi má tú kameru ako hračku. Potešilo ma to. Áno, hrám sa, stretávam sa s ľuďmi. Akoby som žila životy ľudí, ktorých nakrúcam.
Myslíte, že bez kamery to nejde?
Kamera je akoby zámienkou na spoznávanie. Ale keď s ľuďmi robím, aj si v sebe niečo urovnávam a mám z toho niečo pre seba. A spoznávam veľmi veľa vecí. Keď som ešte bola v divadle Stoka, uvedomila som si, že sa pohybujem v jednom kruhu, kde ma poznajú iba ako Piussi - tú herečku. A potom, keď som prišla medzi kukláčov, ktorí ma nepoznali ako herečku, zrazu so mnou zaobchádzali ako s nejakou ženičkou. Bolo na mne, aby som to sama zvládla.
Je to vzrušujúce?
Je to zvláštne vzrušenie. Biochemik by určite vedel vysvetliť, čo sa deje v mozgu. Keď sa povie, že láska je chémia, toto je niečo podobné. Cítim absolútne sústredenie a myslím na veľa vecí - režírovanie, filmovanie a ešte k tomu držím mikrofón, kontrolujem clonu a robím technické veci. Niekedy sa to nepodarí, niekedy áno. A musím byť vždy o krok dopredu, vedieť, čo bude. Tieto vlastnosti som si vycibrila pri dvoch deťoch. Čítala som, že iba ženy majú schopnosť myslieť na viac vecí súčasne, takže odkazujem všetkým slovenským mamičkám: nakrúcajte dokumentárne filmy! Je to najlepší adrenalínový šport.
Vaše filmy vyvolali rôzne reakcie, aj kontroverzné. Je to zámer?
Umenie je nanič, keď nevyprovokuje myslenie. Keď v otupencovi vyvoláme pocity, tak ho to naštve. A to je dobré. Nevadí mi, keď pritom niečo vyzerá, že to nemá poetiku alebo vizualizáciu. Páči sa mi, keď sa do niečoho zareže. A potom som zvedavá, čo z toho bude. Chodím s kamerou a vytiahnem ju vždy, keď sa niečo deje.
