Pôvodne sme sa s Máriou Kráľovičovou stretli, aby porozprávala o záhoráckych lahôdkach do rubriky o varení. Síce nás čakala oblečená v žartovnej sexi zástere, ale bola smutná. Práve sa vrátila z návštevy na onkológii, kde leží jej manžel. "Žijeme spolu päťdesiatšesť rokov! Len si to predstavte. S rodičmi prežijete osemnásť rokov a s cudzím chlapom päťdesiatšesť! Mám o neho strach. Ale viete, čo mi dnes povedal? Neboj sa, Marína, my to vybojujeme. Mám ešte jeden veľký tromf. Pýtam sa aký? To, že mám teba!"

A tak sme odložili zásteru a začali sa rozprávať o láske, ktorá vydržala viac než polstoročie.

Napriek tomu, že do zoznamu sviatkov pribudol Valentín, rozvodovosť stúpa. A aj mnohí z tých, čo žijú spolu, často hovoria viac o zotrvačnosti než o láskyplnom partnerstve. Ako ste to dokázali vy - vydržať s jedným mužom päťdesiatšesť rokov a zostať pre neho najcennejším tromfom?

Určite vďaka tolerantnosti. Ale aj preto, že som nikdy nebola 'lepkavá', nelepila sa na neho, nevynucovala si, nevyšetrovala ho. No najmä, zrejme sme sa našli. Pritom som sa vôbec nechcela vydávať. Už sme mali dve deti, keď sme sa brali. Teda, nie je celkom presné, že som sa nechcela vydávať - ja som sa nechcela rozvádzať. Keď som videla, ako sa ľudia rozvádzajú a akú špinu na seba hádžu. Vždy hovorím - keď už aj nevedia spolu pekne žiť, aspoň nech sa na úrovni rozídu.

Manžel vás oslovuje romanticky Marína podľa divadelnej postavy, ktorú ste hrali. Aj keď vás spoznal, mali ste vraj na sebe Marínine šaty.

Áno, zoznámili sme sa na plese v Redute. Dovtedy som poznala iba jeho verše. Vtedy sa na plesy šaty požičiavali a ja som si požičala krásny divadelný kostým z hry, kde som sa vlastne narodila ako herečka. Navrhoval ich maliar Ján Mudroch a boli snáď z pätnástich metrov ružového tylu.

Bola to láska na prvý pohľad?

Nie. Ale najprv musím vysvetliť - vtedy boli plesy zmiešané, intelektuáli a k tomu nejaká fabrika. Na divadelný ples som sa nedostala, lebo som mala predstavenie, a toto bol ples, ktorý mali medici a cvernovka. Povedala som si, pôjdem aspoň naň, chcem mať svoj prvý ples. Hrali sme vtedy Rok na dedine, kde účinkovali lúčničiari, a práve oni ples otvárali v krojoch z predstavenia. Tak som sa s nimi dohodla, že prídem. Zavolala som mamu, lebo som musela mať garde, ona vytiahla najlepšie šaty, ktoré nosila do kostola, a išli sme. A zrazu po mňa prišiel Procházka. Oslovil ma - slečna Kráľovičová - a ja, že nie, ja som robotníčka z cvernovky. Uveril mi. Po tanci ma však doviedol k stolu, kde sedel režisér a scenárista Poldo Lahola, ktorý mi predtým dvoril, takže to prasklo. Ale pretancovali sme noc, odprevadil ma domov a pozval ma na rande.

Takže, predsa len láska na prvý pohľad.

Nie, síce sa mi páčil, bol blonďavý, vysoký, ale aj tak som na to rande neprišla. Vedela som, že presne v ten deň odchádzame so SND na mesiac na zájazd do Poľska. Keď sme sa vrátili, v Bratislave akurát hosťovali Moskovčania. V ten večer hrali naposledy, takže rovno z vlaku som bežala do divadla, aby som ich videla. Bolo vypredané, hlava na hlave, preto som stála v orchestrisku. A tam ma zbadal Procházka. Prišiel za mnou, najprv mi vynadal, potom ma vzal na večeru, a tak sa to začalo.

Nakoniec ste sa predsa len vydali, hoci ste vtedy už mali dve deti. Čím vás presvedčil, že ste napokon kývli? Bolo to romantické?

My sme si to vlastne ani nepovedali. Raz si vzal moje dokumenty, myslela som si, že mi vybavuje pas, a on mi zrazu v noci hovorí - musím ti niečo povedať, ale prosím ťa, nekrič! Zľakla som sa, čo vyviedol a on - na zajtra máme vybavenú svadbu a ešte som sa ťa neopýtal, či súhlasíš. Naozaj som mu vynadala, či sa zbláznil, veď mám zajtra na Konventnej u Zachara skúšku! Ubezpečil ma však, že sa to stihne, tak som zobudila sestru - tento blázon na zajtra vybavil svadbu, pôjdeš nám za svedka? Kývla, tak sme sa vzali.

A čo svadobné šaty? Opäť róba z Maríny?

Obliekla som sa úplne civilne. Nechcela som, aby každý z kolegov hneď vedel, že sa idem vydávať. Ja, odporkyňa svadieb. Po skúške som bežala na úrad, sestra s Mirom už na mňa čakali, ale oddávajúci hovorí, svedkov treba dvoch. Našťastie tam zametal jeden pán, spomínam si, že mal čosi s rukou. Ten nám to dosvedčil a manželstvo vydržalo dodnes.

Nebolo vám ľúto, že ste si predsa len neobliekli krásne biele šaty?

Nie, ja som si tie nevesty zahrala, na javisku som stvárňovala princezné, paničky, užila som si krásne róby. Navyše, vtedy neboli svadby také okázalé ako dnes. Bolo to po vojne, ženy sa vydávali v jednoduchých kostýmoch.

Stretávali ste sa s bratislavskou bohémou, spisovateľmi, básnikmi, režisérmi, výtvarníkmi. Nebolo to priveľké pokušenie pre manželskú vernosť?

Tak, áno, mala by som si z čoho vyberať, ale ja som na pletky nemala času. Musela som strašne veľa dobiehať. Z domu som odišla ako pätnásťročná, robila som holičku, predavačku, úradníčku, potom som našla inzerát do divadla. Nastúpila som tam ako mladé dievča, musela som sa naučiť rozprávať spisovne po slovensky. Zároveň som študovala a hrala, medzitým som rodila, kojila, práčku som nemala a plienky prala v rukách.

Rozprávali ste mi však aj o spisovateľskom a divadelnom klube, ako umelci chodievali k vám, dokonca u vás aj vyvárali, lebo vy ste ku kuchyni nikdy nemali ktovieaký vzťah. O umelcoch sa vždy tradovalo, že sa vedeli bujaro zabávať.

To áno, mnohí pili, a poriadne. Ale aj keď sa opíjali, neboli to ožrani a nesmierne zaujímavo rozprávali. Nech sa ten Matuška s Mináčom takmer pobili, ale medzitým som sa dozvedela toľko z histórie, literatúry. To neboli preflámované noci, ale opojné, osviežujúce ako malinovka. Dnes už nemáme divadelný klub, výtvarníci nechodia na naše premiéry, herci zase nechodia na vernisáže. Je to strašné, že som jeden z posledných dinosaurov, čo tam chodí. Vtedy to bolo iné, maliari volali, videl som ťa v divadle a namaľoval, príď si do ateliéru po obraz.

Vaša obývačka je ako galéria. Máte rovnakú zbierku ľúbostných básní?

Aj básne boli, niektoré som radšej pred manželom schovala, dokonca som zopár aj roztrhala a teraz ľutujem." (smiech) "Čo ja viem, isteže, nebola som si celkom istá, ako mnohé ženy, ale ako sa to hovorí? Čo oči nevidia, srdce nebolí. Ja môžem len povedať, že to bol pekný život, čo sme spolu žili.

Nikdy ste sa necítili ohrozená? Často sa stáva, že muž sa na staré kolená poblázni a začne sa obzerať po mladších.

Možno boli úlety, ale vždy som razila - nechcem vedieť! A nejako som si aj bola istá. Vedela som, že vo mne je predsa toľko žien, čo som za tie roky zahrala, a môj muž vo mne tie stovky žien iste cíti.

Žijete s jedným mužom päťdesiatšesť rokov. Nenudíte sa spolu?

My sme obaja ukecaní. Ale nielenže radi rozprávame, ale my si radi aj navzájom 'zdeľujeme'. A sme radi spolu. Často som u priateľov videla, ako sa tešili, keď sa dostali od manželiek. Môj muž bol, naopak, rád, keď ma mohol zobrať so sebou, ukazovať mi zaujímavé miesta, rozprávať mi o nich.

V pondelok je Valentína. Prijali ste tento sviatok?

To nie, ale zhodou okolností práve okolo Valentína bol ten náš prvý osudový ples. A na ten manžel vždy pamätal, doniesol mi kytičku. Je pravda, že za jeho bohémskych čias som ju občas našla až ráno pokrkvanú vo vrecku, ale videla som, že na mňa myslel.

Máte nejaké obľúbené úslovia?

Ja mu vravievam - závidím ti tvoju ženu - a od neho mám rada, keď povie - Marína, s tebou sa tak pekne žije, je s tebou veselo. Naozaj si na to dávam pozor. Manžel vždy trpel depresiami, preto som sa snažila, aby som sa, hneď ako sa zobudím, usmiala. Udržiavala som dobrú náladu, aj keď mi do smiechu práve nebolo.

Ako je to teraz, keď do vášho vzťahu vpadla vážna choroba?

Raz v noci za mnou Miro prišiel, Marína, čo tu mám? To som včera nemal! Ukázal mi hrču na lymfatických uzlinách. Snažila som sa ho upokojiť, že to nič nebude, ale do rána som už nezaspala. Bohužiaľ, moje obavy sa potvrdili. Ale hoci mu momentálne nie je najlepšie, lebo berie chemoterapiu, práve dnes mi povedal, neboj sa, vybojujeme ten boj! A viete, čo sa ešte zmenilo? Zrazu dokáže to, čo nikdy nevedel - hovoriť prepáč.

Čo vám v týchto ťažkých chvíľach dodáva silu?

To, aký krásny život sme spoločne prežili.

FOTO SME - PAVOL MAJER a archív M. K.