Na Štedrý deň bola obloha jasná. Mráz a sneh poprášili zem v Belgicku a Francúzsku na celom západnom fronte. V „zemi nikoho“ pri Ploegsteertskom lese v Belgicku bolo po neúspešnom britskom útoku spred týždňa bojisko posiate mŕtvymi chlapmi.

Večer Briti začuli zbor. Z nemeckých zákopov zaznela „Tichá noc“ a „O, Tannenbaum“. Vzápätí zazreli mihot sviečok na vianočných stromčekoch na predných násypoch zákopov. Briti boli vycvičení, aby strieľali na každé svetlo.

Ten večer sa však od ostatných líšil: namiesto guliek odpovedali piesňami, vianočnými koledami, ktoré sú obľúbenou súčasťou anglickej aj nemeckej tradície. Nepriatelia sa tak spojili do jedinečného vojnového príbehu.

„Bol to flámsky zázrak,“ hovorí Stanley Weintraub, autor knihy „Tichá noc: Príbeh Vianočnej dohody z prvej svetovej vojny“, ktorá vyšla v novembri. „Nie je to mýtus ani legenda. Bola to vzbura, ktorá vytryskla medzi obyčajnými vojakmi a na chvíľu zastavila vojnu.“

S blížiacimi sa sviatkami síce vojaci začali dostávať balíčky z domu, ani jedna strana však neočakávala spomalenie bojov. „Obyčajný britský vojak,“ píše Weintraub, „sa zvlášť nestotožňoval s bojom proti Nemcom. Chcel len brániť seba a tú trochu, čo si vydobyl v labyrinte ponurých zákopov.“ Ani Nemci na začiatku vojny nepociťovali nenávisť voči Britom. „Mnohí predtým bývali a pracovali na druhej strane Lamanšského prielivu, niektorí ako čašníci v hoteloch prímorských stredísk, iní ako kuchári, taxikári a holiči.“ Nebolo málo tých, ktorí hovorili po anglicky.

Britské a nemecké zákopy v Belgicku oddeľovalo asi len 90 metrov a pred Vianocami sa medzi nimi stále viac žartovalo. Generáli preto vydali prísne zákazy akéhokoľvek bratania sa. Keď sa však ozvali koledy z nemeckých zákopov, obe strany si začali vymieňať pokriky.

„Nemci spustili prvé takty,“ hovorí odborník na prvú svetovú vojnu Tom Gudmestad. „Briti si najprv držali odstup. Až keď vyšiel istý britský dôstojník vyjednať dohodu, aby mohli pochovať svojich mŕtvych, pridali sa aj oni.“ Piesne a pozdravy leteli z jedného zákopu do druhého.

„Na prvý sviatok vianočný v Houplines pri Armentiers,“ píše ďalej Weintraub, „vystrčil Frank Richards s priateľmi z 2. pluku kráľovských waleských strelcov tabuľu, na ktorú napísali tlačenými písmenami „VESELÉ VIANOCE“, a čakali, čo sa stane. Keď na odkaz súperi nereagovali paľbou, dvaja muži spolu s ním vyskočili na predný násyp a zdvihli ruky nad hlavy, aby ukázali, že nemajú zbrane. Dvaja Nemci oproti nim urobili to isté a vykročili smerom k nim. Keď sa stretli a potriasli si rukami, zákopy sa vyprázdnili a muži z oboch strán sa navzájom k sebe rozbehli.“

Keď na prvý sviatok vianočný vyšlo slnko, prvá povinnosť bola pochovať mŕtvych. „Obe strany si vzájomne pomáhali, posilnilo sa kamarátstvo,“ napísal Weintraub. Muži strávili tento deň rozprávaním, sťažovali sa navzájom na ťažký osud, výmieňali si gombíky na uniforme a opasky.

Na niektorých miestach frontovej línie dokotúľali sudy piva a Briti s Nemcami usadli bok po boku k stolom s jedlom, ktoré boli na území nikoho. Istý britský holič ostrihal Nemcovi vlasy. Obe strany hrali futbal – Nemci vyhrali 3:2.

Mierová dohoda pri Ploegsteertskom lese je najdetailnejšie zaznamenaná, lebo sa spomína v listoch vojakov domov, ktoré rýchlo zverejnili noviny. Spontánne dohody sa však odohrali takmer pozdĺž celej frontovej línie. „Neuveríte, čo sa stalo, aký to bol skvelý deň,“ oznamoval jeden z listov.

Dôstojníci oboch armád sa pokúšali oslavy zastaviť, no nedarilo sa im to, a mnohí sa nakoniec pridali k mužstvu. Vymieňali sa adresy a nemeckí vojaci dávali listy Britom, aby ich poslali rodinám, čo ešte stále žili v Anglicku. Vojaci verili, že politici sa čoskoro spamätajú a oni sa rozídu domov. Márne.

O rok neskôr došlo k neúspešnému pokusu o ďalšiu vianočnú dohodu, ktorú ale o pár minút neskôr zmarili ostražití dôstojníci.

„Bolo to ako sen – keď už bolo po všetkom, muži o tom premýšľali a potom sa vrátili k neradostnej úlohe, ktorá ich čakala. Podľa prísnej disciplíny vojnového velenia tou úlohou bolo zabíjanie.“

(reuters)