Stojím len v tričku pri okne svojho panelákového bytu na siedmom poschodí a kochám sa pohľadom na husto sa sypajúci sneh. Pod mojím oknom sa osamelo chveje od zimy môj orech. Predvlani som ho sem, spolu s dvoma ďalšími výhonkami, presadil z bratovej záhrady, kde vyklíčil ako plánka. Jeden z tých dvoch ešte stále stojí pri zadnom vchode nášho paneláka, kmeň druhého vlani v lete definitívne zlomil akýsi galgan.

Aj vtedy vo mne vrela zloba ako dnes. Predpokladám totiž, že novopečení súkromní podnikatelia len preto nevysadili ulice medzi novučičkými radmi víl napravo od môjho okna stromčekmi, lebo komplexnosť života redukujú na jediné hľadisko, na zisk. Akoby ich nezaujímalo, čo bude so svetom, iba to, čo z neho môžu získať. V dôsledku tohto zjednodušenia sa stávajú hrozne primitívnymi títo koristníci takej rekonštrukcie trhovej ekonomiky, kde ekologické aj morálne aspekty znejú popri fortissime efektívnosti ako prázdne náreky. Lenže súkromný podnikateľ, ktorý čo len trocha dbá o seba, nemôže existovať bez etického kódexu. Správanie týchto však verne odráža agresivitu modernej ekonomiky, ktorá robí všetko pre to, aby sa nedostala pod dvojitú kontrolu ekológie a etiky. Hoci jej miesto je tam, pretože ekonomika a finančný svet tohto obdobia sú priveľmi mocné, čiže nebezpečné na to, aby ich ekonómovia a finančníci riadili na základe pravidiel sebeckých záujmov. Pokým diktát utilitarizmu pristupuje k ekologickým stratégiám a ekonomickej etike ako k príťaži, nemá zmysel dúfať, že medzi úspešnými súkromnými podnikateľmi a obchodníkmi bude menej primitívov, ako je priemer…

Vonku naďalej husto sneží, tu vnútri ma zaplavuje akási trpko-sladká nádej, keď si pomyslím, že tunajší obyvatelia raz z vlastnej vôle pretvoria Žitný ostrov na arborétum. Dolieha ku mne Hindemithova hudba, som ľahký, možno aj šťastný. Sedím na kraji postele a nevnímam, ako dlho ma sneženie drží v zajatí. Zrazu začujem Ágino tiché odfukovanie. Predsa len ideme dobrým smerom, hovorím so samozrejmým automatizmom, a neandertálskym pohybom si líham do postele.

O narušenej imunite irónie

O čo väčšmi pohŕdam krajnosťami, o to väčšmi obľubujem zveličovanie. A um, ktorý pod klamlivým pláštikom zveličovania zasadzuje do svojho čitateľa iróniu, si priam ctím ako ušľachtilú pleseň, pretože na používanie a vnímanie irónie treba odvahu a citlivosť. Toho sú schopní len nemnohí. Ľubomír Lipták vysoko prekračuje podenkových autorov slovenského fabrikovania histórie, zvažujúcich zisky a straty, keď sa z pozície historika presúva pomocou irónie do pozície filozofa, ktorý vidí za existenčné postoje národa.

Ani v jednej svojej práci sa nevrhá na pravdu. Vie, že dobrý historik nemôže stavať fakty do služieb ideologických, politických, vlasteneckých ani morálnych právd. Uvedomuje si, že po modernistoch, zdôrazňujúcich pravdu, sa rozmohli teroristické režimy. Na základe toho postmodernisti hlásali, že pravde netreba veriť. Lipták ako akýsi neuvedomený post-postmodernista, ktorý len tuší, že pravde netreba veriť, ale nie je o tom celkom presvedčený, napovedá, že vo vlastnom záujme s ňou, teda s pravdou, treba viesť dialóg.

Lipták zveličuje tam, kde by rád presvedčil čitateľa, že historiografia malých národov môže získať pozíciu, z ktorej by jednotlivcov a ich mocenských predstaviteľov nabádala nie na kolektívnu nadutosť napájanú ujmami, ale na rozumne žiteľnú skutočnosť. Je to vedomé a aktuálne donkichotstvo, no práve z neho získava irónia dôraz a stáva sa protiváhou iracionality, duchovnej biedy fabrikujúcej mýty, ktorú najmarkantnejšie symbolizuje Osvienčim, na prahu tretieho tisícročia Srbsko a najnovšie al-Káida – jedovaté hromady národných, kultúrnych a civilizačných predsudkov.

Historiografickému slovníku, ktorý slúži sebaokiadzaniu a sebaľútosti malých národov a ktorý zachováva obraz nepriateľa, aby to všetko legalizoval, dnes už odzvonilo. Tvrdia to viacerí, najmä proeurópsky premýšľajúci príslušníci mladších generácií. Rád by som s nimi súhlasil, keby som nevidel, že to predsa len nie je také jednoznačné, veď pre určité skupiny je udržiavanie obrazu nepriateľa ešte vždy to pravé orechové po celej Európe, čo dodnes spôsobuje nové a nové rany na tele koexistenčne zmierlivej historiografie. No keďže lokálna nákaza môže nadobudnúť regionálne rozmery, treba o uchovávaní obrazu nepriateľa viesť nemilosrdne presný diskurz, ako upozorňuje filozofujúci Lipták. Svojou iróniou naznačuje, že na Slovensku neprebieha v tejto veci plodný verejný dialóg. Namiesto toho takmer všetko ovládajú inštinktívne emócie a bezvýchodiskovosť národných mýtov. Ubíjajúca všednosť takéhoto zovšeobecňovania len stupňuje pocit bezmocnosti človeka, ktorý nie je zbehlý v historických faktoch.

Zovšeobecňujúci charakter každodennosti slovenských politikov, publicistov a mediálnych odborníkov, ktorí všetko menia na aktuálnu politiku, prezrádza obrovský deficit a nenáročnosť. Monštruozite nenáročnosti a neochoty zúčtovať s falošnými historickými predstavami sa v tejto krajine môže rovnať vari len monštruózna bezočivosť populistických politikov. Ich zjednodušenosť posúva našu spoločnosť k primitívnemu mysleniu. Filozofujúci Lipták si trpko uvedomuje, že vo svete tých, čo manipulujú dejinami, je tma ako vo vreci, a každým slovom pripomína, že zovšeobecňovanie je mŕtvolným fľakom na nádhernom tele irónie.

Historik Lipták, ktorý chápe biedu historiografie malých národov, má len jednu veľkú príležitosť na zveličovanie: iróniu. Odhaliť funkciu irónie v Liptákových esejach o histórii znamená konfrontovať sa so zúženým optimizmom a nadutosťou fabrikovania národnej histórie. Liptákova irónia nehľadá riešenia a táto jej vedomá bezvýchodiskovosť znamená, že imunitný systém irónie, ktorá až do konca studenej vojny slúžila ako univerzálny jazyk na opis akýchkoľvek ideových protikladov, je narušený. Pritom sme na dekonštrukciu politických kolízií doteraz nenašli účinnejšiu metódu opisu.

O mravných rezervách

Poznám len veľmi málo príslušníkov najmladšej slovenskej inteligencie, ale prevažná väčšina z nich akoby vedela čosi dôverné o slovenskom charaktere a povahe, lebo o nich zdvorilo mlčí. Ak sa o nich predsa len zmienia, väčšinou hovoria o pragmatickej životnej múdrosti svojich predkov, podľa ktorej nemá zmysel sa prieť, veď nôž do chrbta zabezpečí prežitie oveľa účinnejšie ako dialóg napomáhajúci vyjasniť veci. Hodnoteniu predchádzajúcej generácie sa radšej vyhýbajú, hoci z času na čas z nich predsa len vyletí, že starci nechutným spôsobom pokrivia každý opravdivý cit, ešte aj sebeckú lásku k vlasti. Napriek tomu o nich hovoria veľmi taktne, podľa všetkého preto, lebo vedia, že som Maďar, čiže som v kruhu aj mimo kruhu, takže sa patrí nebyť voči mne osobný. Pre túto zvláštnu ohľaduplnosť sú ich žarty a výsmech len zriedkakedy osobné. Lenže irónia, ak nemá osobný charakter, je neúčinná. Napriek tomu sú ňou schopní na mňa pôsobiť, možno preto, lebo aj ja viem, i keď nie z takej dôvernej blízkosti, že väčšina strednej generácie slovenskej inteligencie je so sebou nadmieru spokojná. Presne tak ako väčšina predstaviteľov starej a ešte staršej generácie, ktorí síce budú do poslednej chvíle pracovať, ale už nie sú schopní rozjímať o rozdiele medzi nútenou prácou a tvorbou. Rozomlel ich čas a kadečo iné…

Z toho, čo poniektorí predstavitelia predchádzajúcej generácie publikujú, ako sa voči sebe správajú a ako ponúkajú svoje lacné ilúzie, je ešte aj mne, stojacemu naraz v kruhu aj mimo neho, jasné, že najpríznačnejšou črtou väčšiny z nich je samoľúbosť. Akoby v nich vyhasla energia života, takže smrteľná vážnosť, s akou ponúkajú svoju fatálnu existenciu verejnosti, je zábavne poľutovaniahodná. Ešte aj vtedy, keď tento chladnúci typ o sebe zdanlivo pochybuje, nás chce iba presvedčiť, že je dieťaťom našej doby. Vtedy sa tvári ako otvorený a tolerantný, ale v skutočnosti nikdy nie je otvorený ani tolerantný, lebo už stratil sebaovládanie, ktoré vyviera z metafyzickej vyrovnanosti. Je to ten odpudzujúco samoľúby polovzdelanec, ktorého jeho vlastná nespracovaná minulosť ťahá čoraz hlbšie do močarísk ľahostajnosti a cynizmu. Nezaujíma ho už ani to, že v záujme zachovania životaschopnosti musí byť moderná slovenská spoločnosť bdelá a musí neprestajne obnovovať videnie a vedomie o sebe, o svojich podmienkach. Ak to spoločnosť nie je schopná robiť, potom sa nemajú ako nazhromaždiť mravné rezervy, ktoré sú za normálnych okolností skryté, ale v krízových obdobiach pomáhajú spoločnosti, aby sa pozdvihla.

Prevažná väčšina slovenských intelektuálov si nevie rady ani s faktom, že politická trieda transformujúcej sa spoločnosti a s ňou spojené ekonomické a mediálne kruhy, čiže nové elity, sa voči nim správajú s temnou, nemilosrdnou ľahostajnosťou. Zatiaľ čo sa v dobách po Francúzskej revolúcii od intelektuála očakávala summa vitae, nové elity, ktoré riadia a ovplyvňujú transformáciu, akoby uprostred besnejúcej nenávisti, chamtivosti a krutosti už ani nepotrebovali zhrnujúce filozofie. Sociológov ešte ako-tak počúvajú, ale o filozofiu a umenia už takmer vôbec nedbajú. Ich správanie je však pragmatické len napohľad. Sociológia, tento mladý a pomerne nový vynález, ktorého úlohou je napomáhať, odkrývať a vysvetľovať systém, pravidelnosť a predvídateľnosť, nemôže nahradiť interpretácie bytia vychádzajúce z etiky umenia a filozofie. Pre moderný demokratický štát nie je poriadok daný, ale zadaný – poriadok nie je hotovou, fungujúcou konštrukciou, ale večne nehotovým stavom, ktorý plynulo zadáva nové úlohy. Sociológia tým, že si ako predmet skúmania volí poriadok, volí súčasne štát, kým filozofia a umenie si volia človeka, teda univerzum. Človeka etiky, ktorý v našom neuchopiteľnom univerze, v prostredí chaosu, neistoty a nevypočítateľnosti zápasí s vlastnou sebarealizáciou.

Politická trieda a spoločenská elita, ktorá nevidí, že tieto dve stránky tvoria spoločné koľaje, dúfa vo východ z nekonečného tunela. Ani jedna civilizácia nebola schopná zmeniť niečo na ľudskej podlosti, na krvilačnosti sýtenej kolektívnou nenávisťou, na krutosti ľudskej duše. No politická trieda a spoločenská elita, ktorá sľubuje, že neistotu nahradí humánnejším svetom, kde bude možné naplánovať a systematicky realizovať život hodný človeka, ale zároveň obchádza premýšľajúcu inteligenciu, taká elita nebude schopná prebudiť k životu potrebné modely správania, vytvoriť potrebné právne rámce a vyriešiť interpretačné nedorozumenia.

O jednej z príčin množenia sa šialenej opice

Pre mňa je New York naplnením európskej túžby po slobode, Európou na tretiu. Vitálne pulzujúcim symbolom individuálnej slobody. New York je toposom civilizovaného človeka a práve tento topos sa stal terčom nepochopiteľného útoku. New York je mojím obľúbeným mestom, keby som musel opustiť Dunajskú Stredu, pritúlil by som sa k nemu ako k milenke.

Albert Szent-Györgyi, objaviteľ vitamínu C a nositeľ Nobelovej ceny, nazval sebadeštruktívneho človeka s agresívnym vedomím šialenou opicou. Vďaka informačným sieťam, ktoré obopínajú náš svet, som mohol v priamom prenose sledovať následky činu šialených opíc: rýchlu agóniu Svetového obchodného centra. Pri pohľade na zábery ma zaplavilo zúfalstvo, ale aj túžba po pomste. Nadával som Arabom, ale s mierou, lebo niekde hlboko vo mne pulzuje vari najväčšie historické poznanie civilizovaných spoločností: pre univerzálny rozum je princíp kolektívnej viny neprijateľný.

Musím však priznať, že morálny názor Arabov, ktorý nekladie jednotlivcov na pôdu vzájomnej rovnosti, je pre mňa Európana ťažko pochopiteľný. Podobne aj krvná pomsta. Krv nie je len súčasťou zrodu, je aj stigmou násilia. Skláňam sa pred americkými mediálnymi odborníkmi. Ak niekto, potom oni skutočne poznajú uhrančivú moc brutálnych, krvavých výjavov. Vedia, akú aktivizujúcu moc môže mať pohľad na rozdrúzganú hlavu, lono dolámané oceľovou tyčou, neprirodzene vykrútené telo alebo obhorenú ľudskú tvár s vyhasnutými očami, z ktorých sa rinie nekonečná beznádej. Pietna zdržanlivosť amerických médií po 11. septembri vylúčila jedinú skutočne krutú vlastnosť moderných médií – hyenizmus. Nevopchala svoje kamery do tvárí rozdrvených obetí. Niektorí možno namietnu, že tým zakryla najškodlivejšie dimenzie ľudskej brutality. Ja na to odpoviem, že hlavným príznakom súčasnej krízy sveta je, že priveľa ľudí je náchylných na násilie a zjednodušenia, ktoré ľudskú myseľ infantilizujú a primitivizujú. Ba čo viac, veľmi veľa spoločenských poriadkov na základe svojho vlastného morálneho statusu quo legalizovalo používanie násilia. Dnes je už zrejmé, že ľudstvu hrozia tri reálne nebezpečenstvá: preľudnenie, znečisťovanie životného prostredia a vojny – vrátane vojen vyvolaných národnými, náboženskými fundamentalizmami, resp. teroristami. V porovnaní s nimi sa všetky ostatné otázky môžu javiť ako marginálne.

Lenže ony nie sú marginálne.

Jedy sa vydávajú na svoju zhubnú púť z drobných poranení. Nie náhodou chcú toľkí z nás byť západniarmi, pretože sa hanbia za to, že sú východniarmi. Hanbia sa za to, že žijú v krajine, kde politická trieda a spoločenská elita (vrátane justície) dodnes bráni tomu, aby sa vrhlo svetlo na únos, pri ktorom časť verejnosti predpokladá štátny terorizmus. Tak ako sa nedá zamiesť pod koberec teroristický útok na Spojené štáty, ani amnestie a hromada rozhodnutí Ústavného súdu nemôžu morálne anulovať štátom organizovaný únos. Neviem, kto bol jeho vykonávateľom, no som si istý, že samostatnú Slovenskú republiku zasiahol prvý teroristický útok vtedy, keď uniesli syna prezidenta republiky. A mám dôvodné podozrenie, že druhý útok ju zasiahol vtedy, keď Vladimír Mečiar podpísal svoju amnestiu, ktorá zabránila objasneniu faktov súvisiacich s únosom, čiže vypátraniu pravdy. Kým je táto amnestia v platnosti, nemáme morálne právo uchádzať sa o vstup do únie krajín, ktoré mali už niekoľkokrát silu čeliť faktu, že v určitých prípadoch nemožno pravdu obmedziť na úctu k zákonom.

Kým je v platnosti, dovtedy nič nezabráni tomu, aby sa na Slovensku ďalej množil sebadeštruktívny človek s agresívnym vedomím, čiže šialená opica.

O slovenskej ideologickej inteligencii

Nijako ma neprekvapuje, že väčšina slovenskej inteligencie si nevie rady s odstrčenosťou. Neprekvapuje ma to, lebo stredoeurópske komunistické režimy, medzi nimi aj slovenská komunistická diktatúra, ich do roku 1989 držali v pokušení. Cieľom pokušenia bolo prijatie komunistickej diktatúry, hoci aj mlčanlivé, prijatie jej kultúrnej stratégie, pričom odmenou bolo spoločenské postavenie spojené s publicitou, možnosťou prezentovať sa, ako aj relatívny blahobyt a predvídateľnosť. Na rozdiel od ostatnej stredoeurópskej inteligencie sa však slovenská inteligencia dala omámiť takmer celá. Nechala sa ideologizovať, pričom federatívne usporiadanie Československej socialistickej republiky, vznik samostatného slovenského parlamentu dodali moci ešte väčšiu opojnosť a len zvýšili závislosť slovenskej inteligencie od nej.

Zárukou čiastočnej nezávislosti slovenského národa bola teda komunistická diktatúra a s ňou spojená brežnevovská doktrína. Husákovci, válekovci, mináčovci, pezlárovci a nekonečný rad ich druhov z radov inteligencie boli toho názoru, že zárukou pozdvihnutia slovenského národa nie je Wilsonov princíp sebaurčenia národov ani systém viacerých politických strán, trhová ekonomika a ústava, ktorá spolu s konkrétnymi zákonmi zaručuje základné ľudské práva a práva menšín, ale normalizácia vyhlásená systémom jedinej strany a na Moskvu orientovaná vnútorná a zahraničná politika. Necítili, že ak volia medzi jednotlivcom a masou, medzi totalitarizmom a slobodou, volia medzi životom a smrťou. A že keď sa rozhodli, hlasovali za osobitý typ stredoeurópskeho inteligenta. Slovami Imreho Kertésza, stali sa ideologickou inteligenciou.

Rozdiel medzi inteligenciou, ktorá slúži diktatúre a samu seba degraduje na asistenta jedinej ideológie, a premýšľajúcou, autonómnou inteligenciou, je taký istý ako rozdiel medzi sebeckou láskou a milosrdenstvom. Sebecká láska žiada so škrípaním zubov opätovanie, inak sa jej privilégiá rozplynú, jej výsady odumrú. Milosrdenstvo si naopak nekladie podmienky, nežiada opätovanie. Stredoeurópski tvorcovia samizdatovej kultúry, havlovci, michnikovci a konrádovci, očividne nemali radi komunistický štát, ale svoju krajinu predsa len pokladali za hodnú milosrdenstva. Ideologická inteligencia Slovenska z brežnevovsko-husákovsko-pezlárovských čias (očami Maďara na Slovensku lőrinczovsko-rabayovsko-sárkányovských čias) milovala svoju vlasť a svoj národ tak predpojato, že nebola schopná na ňu hľadieť s milosrdenstvom. Niekoľko katolíkov (či komunistov sklamaných zo strany) sa síce pokúsilo o odpor, ale na rozdiel od intelektuálov z Čiech, Poľska a Maďarska sa prevažná väčšina slovenskej inteligencie stala ideologickou a bola so sebou už aj vtedy spokojná. Preto tých, čo sa postavili na odpor, neubezpečila ani o minimálnej solidarite.

Živým príkladom, že z takýchto hanebných historických chýb sa nedá ľahko vyvliecť, je literárny život teraz už samostatného Slovenska. Na nastolenie vnútornej solidarity súčasného slovenského literárneho života nie je nádej práve preto, lebo slovenská inteligencia sa za roky komunizmu stala závislá od politiky. Je to ako drogová závislosť. Jej riziko pre súčasnosť je oproti drogám väčšie v tom, že spisovateľ (spevák, herec, maliar, univerzitný profesor, ba aj vidiecky učiteľ) je aj dnes nasledovaniahodnejším vzorom ako užívateľ drog. O drogách vieme, že sú škodlivé. Ľudský rozum sa pred nimi bráni účinnejšie ako pred fanatizmom ideologickej inteligencie. Pre ideologického inteligenta je síce príznačný absolútny nedostatok rozmýšľania v intenciách budúcnosti, no ak sa postaví na stranu kultúrnej stratégie daného politického kurzu, je to predovšetkým on, kto sa stáva štátom dotovaným a „nasledovaniahodným príkladom“. Je nepopierateľné, že zoskupovanie spisovateľov, umelcov, spoločenských vedcov dodnes prebieha pozdĺž politických siločiar, pričom v týchto združeniach neostala ani len odborná solidarita, ktorá by ich podnecovala na vzájomné spoznávanie. Táto situácia je dôsledkom ideologických reminiscencií, teda praktík rozdeľovania peňazí medzi vládnucou mocou a civilnou sférou. Slovenské spisovateľské a iné umelecké zväzy sú ako pozostatky komunizmu v postavení poskoka, lebo aj dnes sú latentnými politickými združeniami, hoci v demokratických spoločnostiach by mali byť organizáciami, ktoré fungujú ako kluby a nemajú ideologické, ale odborné, informačné a profesijné funkcie. Pravdu povediac, nebude ľahké vzdať sa pochybného mocenského postu koketovania s politikou, pretože jednou z detských chorôb demokracií v postkomunistických krajinách je, že moc posudzuje všetky občianske zoskupenia podľa svojich politických záujmov. A predsa… Ak slovenská spisovateľská obec urýchlene nepodstúpi potrebné transformačné operácie, slovenská literatúra môže ešte veľmi dlho tancovať v temných uličkách hodnotových neistôt svoj tanec smrti.

O výchovnej bezmocnosti histórie a otcov

Pri čítaní rukopisu maďarského prekladu knihy Ľubomíra Liptáka Storočie dlhšie ako sto rokov mi veľmi často prichádzal na um môj otec, narodený v roku 1908 v Komárome, v dnešnom Komárne. Nikdy v živote nevypustil z úst slovenské slovo – až na jednu holú vetu. Ako zvyčajne, aj vtedy sme vo svojom dunajskostredskom byte sledovali spravodajstvo maďarskej televízie. Oznámili, že prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa sa stal generálnym tajomníkom. Môj otec sa s nevýslovnou nenávisťou zadíval na fotografiu plešivejúceho muža v okuliaroch, právnika, otca národa Gustáva Husáka a zrazu si odpľul na obrazovku. „Ma-ďa-ro-žrút!“ povedal. Keď zo seba dostal túto holú vetu, nenáhlivo, až mi trhalo srdce, sa natiahol na pohovke a zavrel oči. Slina, pomaly stekajúca po obrazovke, takmer škvrčala. Neviem, po koľkých sekundách či minútach rozkázal, ešte vždy so zavretými očami, priniesť mokrú handru. A ja som nemal odvahu sa ho spýtať, čo to slovenské slovo znamená. Nemohol som sa to spýtať už aj preto, že môj otec sa nikdy nevedel správať dôverne. Navyše som mal pocit, že tá holá veta paradoxným spôsobom súvisí aj s impotenciou aj brutálnym sexom a na niečo také sa dobre vychovaný syn svojho otca možno nespýta ani vtedy, ak s ním má dôverný vzťah. Trvalo pomerne dlho, kým som sa vyslobodil zo začarovaného kruhu (kvôli agresivite národného štátu: Štefana, podľa originálneho rodného listu:) Istvána Szigetiho a Gustáva Husáka. O takmer dvadsať rokov som sa v dôsledku svojej nekvalifikovateľnej politickej dráhy dostal do Husákovej prezidentskej kancelárie. Bolo to 29. decembra 1989. Václav Havel chvíľu predtým zložil vo Vladislavskej sále prezidentský sľub. Ako člen malej skupiny, ktorá pod Havlovým vedením práve „obsadila“ Hradčany, som celé minúty omráčene stál pred prezidentským písacím stolom Gustáva Husáka. Bola na ňom bezmála štyridsať centimetrov vysoká čierna ruža pozváraná zo železných a plechových konárov. Fatálna dezinterpretácia krásy, telesnosti a rozkoše. Život bez života. Umelý kvet pre umelého človeka v umelej krajine, mrmlal som si v duchu. Zišla mi na um mokrá handra, ktorou som musel zotrieť otcove sliny z obrazovky Orionu. A v tom zo mňa odkiaľsi znútra vyrazil smiech. Dodnes nechápem, odkiaľ a kam smeroval ten beznádejný rehot. V tej situácii ma ako blesk zasiahol Havel, ktorý stál pri okne: „Úbohý Husák, keď sa odtiaľto pozrel dole, jeho pohľad nemohol obísť záhradu amerického veľvyslanectva.“ A aj z neho vyrazil ten bublavý smiech. Dodnes som sa ho nestihol spýtať, či aj on mal vtedy ten istý pocit ako ja, že skutočnou genézou nášho víťazoslávneho smiechu prýštiaceho z metafyzických hlbín je beznádej plynúca z vyhostenosti človeka.

Aj pri čítaní Ľubomíra Liptáka som sa v istom okamihu rozosmial. Prostredníctvom Liptákových úvah vo mne zarezonovala tá istá otcova holá veta, ktorú zo seba vypľul vtedy pri telke v roku 1971 a ktorá sa mi ozvala aj tam, pred čiernou umelou ružou Gustáva Husáka. Strašidlo z minulosti? Nielen to. Keď som sa v ranej puberte nebol schopný zhodnúť s otcom na niektorých veciach, siahol som po takých formách protestu, ktoré prekvapili aj mňa samého. Po jednej takejto sebauvedomovacej akcii môj otec 17. novembra 1963 celú vec ukončil tým, že s posmešným patetizmom vyhlásil: „Chápem ťa, synak.“ S vyrovnanosťou jasného pochopenia potom akoby pre seba konštatoval: „Zveličovanie je sublimovanou formou protestu.“ A na ľavú polovičku tváre mi s mohutným plesnutím dopadlo jediné otcovské zaucho môjho života.

Toľko o výchovnej bezmocnosti histórie a otcov.

LÁSZLÓ SZIGETI

Autor je riaditeľom vydavateľstva Kalligram

Preklad: Juliana Szolnokiová