V byte pani Márie neďaleko centra Bratislavy je pred každými Vianocami rušno ako na pošte. Balík za balíkom odtiaľto putuje na adresy ľuďom po celom Slovensku. Tento rok ich bolo okolo stopäťdesiat. Putovali do rodín k 497 deťom, pani Mária to má presne zrátané. Odoslala im šatstvo, hračky, topánky, knihy, zábavné časopisy.
Mária si bez tohto rituálu už Vianoce nevie predstaviť. Za roky si už vytvorila okruh známych aj neznámych spriaznencov. Jedni vedia, že u nej vždy nájdu materiálnu pomoc, iní ju vyhľadajú preto, lebo tiež chcú pomáhať. Mnohí chodia do jej bytu s plnými rukami.
Mária prinesené veci triedi, balí do balíkov, odhadujúc, čo sa hodí jednotlivým adresátom. Väčšinu z nich nikdy nespozná, iba z listov. Mnohí, len čo im balík príde, odpíšu, poďakujú.
Mária každý rok vyhľadáva i celkom nové adresy ľudí odkázaných na pomoc. Nachádza ich medzi inzerátmi časopisov a novín. Za inzertnými riadkami akoby videla na diaľku do duše rodiny: „Som osamelá matka s troma deťmi. Pomôžte obnosenými šatami… Sme chudobná rodina s piatimi deťmi. Nemáme ani na nájomné… Sme štyria súrodenci, žijeme s matkou, chceli by sme jej na Vianoce urobiť radosť, ale nemáme na darček…“
Na jednu adresu putuje balík s vetrovkami pre školákov, inam oblečenie pre bábätko. Raz je to do Bystrého, inokedy do Hornej Štubne, do Hnúšte či Prešova. „Najčastejšie potrebujú pomoc na východnom Slovensku,“ hovorí. Niekedy pošle aj peňažnú podporu.
„Raz mi jeden podnikateľ priniesol veci po svojich deťoch,“ spomína Mária, „a hovorí – dajte mi vedieť, keď to budete baliť do balíkov, aby som priviedol svoje dcéry. Nech vidia, že to, čo oni odhodili do kúta, iné deti s radosťou príjmu.“ (ru)
