Dabingovej herečke Zuze (Zuzana Šulajová) dáva rady do života režisér Martin Hollý (vo filme hrá samého seba). FOTO - SPI INTERNATIONAL
Do našich kín prichádza dnes nový slovenský film debutujúcej režisérky Kataríny Šulajovej
O dve slabiky pozadu l Slovensko 2004 l Scenár a réžia: Katarína Šulajová l Kamera: Alexander Šurkala l Hudba: Jan P. Muchow l Strih: Barbora Paššová l Hrajú: Zuzana Šulajová, Miki Křen, Anna Ferenczy, Richard Stanke a ďalší l Premiéra: dnes
Na Slovensku je už niekoľko rokov tradíciou, že uvedenie nového slovenského celovečerného filmu v kinách sa stáva malou senzáciou končiacou sa umeleckým a diváckym fiaskom. Ani debut absolventky scenáristiky Kataríny Šulajovej O dve slabiky pozadu nemá ambície túto nemilú tradíciu narušiť.
Film je príbehom Zuzy, dabingovej herečky, študentky a milenky, ktorá chce stihnúť všetko a naraz. Chce žiť, pracovať, študovať, milovať. Postava Zuzy mohla v lepšom prípade vyjadriť pocit celej generácie mladých žien, ktoré v snahe byť úspešné, trpia pocitom neskutočnej rozpoltenosti. Nestalo sa. Snímka nie je príbehom reálnej ženy, ale ženy vykonštruovanej, umelej, ktorej realita dôkladne uniká. Nielen preto, že hrdinka uteká do sveta snov a fantázie, ale najmä preto, že jej postava je zle napísaná a chýba jej potrebná hĺbka.
Trocha tragického a hlbšieho nádychu jej dáva to, že pochádza z rozvrátenej rodiny, ale hlbšiu psychologizáciu za týmto motívom hľadať netreba. Zuza je postava, ktorá akoby zabudla, že práve nenakrúca reklamu a nedabuje juhoamerickú telenovelu. Je to postava založená na afektoch a efektoch podobne ako celý film, pekne sa oblieka, pôsobivo hľadí do kamery a demonštratívne predvádza svoje, ako sama vraví, čaptavé nohy.
Keby mala o desať rokov menej, mohol jej mentálny svet vyzerať takto, lenže Zuza už študuje na vysokej škole a pracuje. Herečka Zuzana Šulajová nehrá Zuzu, skôr afektovane pózuje pred kamerou a popritom pojašene pobehuje, pretože "nestíha". A tak sa vďaka tejto "neusadenosti" postavy presúvame medzi dabingovým štúdiom, prednáškovou sálou, Parížom a Bratislavou. Obrázky z Paríža sú pekné, efektné, ale slabému príbehu je to veľmi málo platné a slabé stránky filmu sa tým zakrývajú len ťažko.
Film je skôr zbierkou impresií, snových sekvencií než uceleným dramatickým útvarom. Ak chceme vidieť pekné obrázky, stačí hodinu a pol pozerať na televízne reklamy. Efekt bude podobný. Žánrovo je film ťažko definovateľný, nie je dosť vtipný, aby to bola komédia, nie je dosť dramatický, aby to bola dráma.
Šulajovej však treba uznať jedno. Nakrútila film, ktorý sa aspoň formálne na film podobá. Nie je to sfilmovaná inscenácia ako v prípade iného nového slovenského filmu Konečná stanica. O dve slabiky pozadu majú potrebnú filmovú dynamiku a cítiť, že za Šulajovou stál skúsený filmový štáb. Žiaľ, chýba tu výpoveď, myšlienka. Dialógy sú také umelé a absurdné, že sú až smiešne, ale nie vtipné.
Vykresliť reálne postavy s reálnymi problémami dokáže máloktorý scenárista, a tak mnohé stavia na absurdnosť. A to majú Konečná stanica i O dve slabiky pozadu spoločné. Aj v Šulajovej filme majú absurdné postavy prevahu. Nechýba tu absurdná maďarská babička Eržébet, frajer sinológ v podaní Mikiho Křena či donchuanský milenec Olivier z Paríža. Jedinou autentickou postavou je dnes už nebohý režisér Martin Hollý, Zuzina jediná skutočná opora v živote. Hollý nehrá, ale je. A stáva sa preto najväčším oživením filmu.
Údaje zo života Kataríny Šulajovej prezrádzajú, že ide čiastočne o autobiografický film. Zostáva len veriť, že sa jej ešte niečo pekné v živote prihodí a potom nakrúti snímku, ktorá okrem pozlátka bude mať aj čo povedať. Tentoraz len ukázala, že má predstavu o tom, ako sa filmy majú nakrúcať.
Autor: Ildikó Pongó(Autoka je filmová publicistka)
