Mahmúda Abbása a izraelského premiéra Ariela Šarona po smrti Jásira Arafata nebude žiadnym prielomom.
A to aj napriek tomu, že Palestínčania zrejme na ňom oznámia prímerie a Izrael bude odpovedať podobne: ohlási, že "zamrazí" operácie namierené proti teroristom a prepustí väzňov.
Obe strany budú postupovať výberovo. Prímerie bude fungovať len vnútri Izraela, teda teroristi budú naďalej útočiť na osadníkov a vojakov na sporných územiach a židovský štát prepustí len tých väzňov, ktorých uzná za vhodných. "Ten film sme už videli," komentuje prípravy oboch strán profesor Gerald Steinberg z Bar Ilanovej univerzity.
Každý po svojom
Očakáva, že dnes bude všetko príliš podmienečné a naaranžované tak, aby si obe strany prípadnú dohodu vykladali po svojom. Vyplýva to z toho, že hoci sa zmenila atmosféra - zomrel Arafat a Šaron hovorí o odchode z Gazy, požiadavky a pozície oboch strán sa nemenia.
Izraelčania stále požadujú koniec teroru (prímerie je len slabý odvar ich predstáv) a skutočnú demokratickú reformu palestínskych orgánov (na to jedny relatívne demokratické voľby nestačia).
Palestínčania zase skutočný odchod vojakov z miest pod svojou správou (nielen za hranice miest) a zastavenie výstavby židovských osád na miestach, kde by mal byť palestínsky štát.
Dlhodobo sporných otázok utečencov a Jeruzalema sa summit asi ani nedotkne.
Až po výbuch
Hrozí, že sa zopakuje situácia z polovice roka 2003. Po summite Šaron - Abbás - Bush v Jordánsku Palestínčania vyhlásili prímerie na tri mesiace. V Jeruzaleme vyhodili do vzduchu autobus a Izrael začal opäť poľovať na teroristov. Celá dohoda bola preč.
Aj teraz sa všetko podľa vládneho zdroja, ktorý citoval denník Jerusalem Post, môže zmeniť po jedinom teroristickom útoku. Už teraz je jasné, že prímerie nechcú všetky skupiny. Izraelčania síce tvrdia, že teraz budú trpezlivejší a Abbásovi dajú čas, ale konať budú musieť.
Bez Američanov
Hoci Američania na summite nebudú mať zástupcu boli to oni, kto ho "vyrobil". Ariel Šaron, Mahmúd Abbás, ale aj egyptský prezident Husní Mubarak a jordánsky kráľ Abdalláh tam prídu práve pre nich. Šaron a Abbás vedia, že bez Washingtonu sa nepohnú. Mubaraka a kráľa zase vydesili úspešné voľby v Afganistane a Iraku. Nechcú, aby ich Bush do niečoho podobného tlačil, a tak sa tvária ústretovo. Obe krajiny majú navyše obavy z radikálnych Palestínčanov. Egypt susedí s Gazou a v jordánskych utečeneckých táboroch je prívržencov palestínskych teroristických skupín čoraz viac.
