– tento štát má omnoho naliehavejšie potreby ako postaviť jedno športové centrum – peniaze chýbajú v nemocniciach, školách, obciach, atď.
– prečo financovať z verejných prostriedkov práve tenis („panský“ šport), keď špičkoví tenisti patria k najbohatším ľuďom u nás?
Prvý argument možno označiť za rýdzo populistický: peňazí nikdy nie je dosť a platí to rovnako pre štáty chudobné i bohaté – ľudská nenásytnosť je nekonečná a tvrdé boje o prerozdeľovanie finančných prostriedkov sa vedú rovnako v Nemecku alebo v Kolumbii. Ak by všetky štáty vychádzali z princípu, že národnú galériu či futbalový štadión možno z verejných financií postaviť až vtedy, keď aj posledná obec bude mať fungujúci vodovod či telocvičňu, alebo keď v krajine nebude jediný bezdomovec, tak Francúzsko by nikdy nemalo svoj mamutí futbalový Stade de France, či Bibliotheque Nationale. Je to jednoducho otázka priorít.
Slovenská situácia je taká, že ide o krajinu s minimálnym počtom celosvetovo známych referenčných bodov, či už hovoríme o umení, dejinách, osobnostiach atď. Úsilie vytvoriť takéto referenčné body je preto legitímne a správne. A práve tenis je jedným z takýchto možných referenčných bodov – úspechy špičkových slovenských hráčov, trvalá účasť našich družstiev vo svetových, teda najvyšších skupinách Davisovho pohára a Pohára federácie to potvrdzujú. Pretože Slovensko sa stalo samostatným štátom, jednoducho musí podporovať aktivity, ktoré nás zviditeľňujú na svetovej úrovni, robia z nás plnohodnotného – v tomto prípade i elitného – člena rodiny národov.
Okrem toho: 290 miliónov z verejných prostriedkov o ktoré ide, je z hľadiska plošných potrieb krajiny kvapkou v mori: možno z nich postaviť a zrekonštruovať 30, možno 40 malých telocviční, ale hneď nato sa ozve 50 ďalších, čo to potrebujú takisto, atď.
Druhý argument vychádza z neznalosti skutočných pomerov vo výkonnostnom tenise. Je pravda, že na Slovensku pôsobí možno 5 či 6 hráčov, ktorí sa vďaka tenisu stali multimilionármi a niekoľko desiatok, ktorým tenis poskytuje slušné živobytie. Popri nich sú tu však stovky, možno tisícky takých, ktorí do tenisu investovali roky života, ich rodičia často posledné úspory a očakávané úspechy sa nedostavili. Súkromné peniaze tých úspešných však pre finančnú situáciu tenisových klubov a národného zväzu nič neznamenajú – nedostanú z nich ani kvapku, ak odhliadneme od príležitostných charitatívnych akcií, skoro vždy určených na iné účely ako rozvoj športu. Tu sa možno oprávnene pýtať, či tento stav je z morálneho hľadiska správny, či by jedinci, ktorí „to dokázali“ aj vďaka podpore klubov a Slovenského tenisového zväzu, vo fáze, keď žnú úspechy, nemali nejakým spôsobom splácať prostriedky do nich vložené. Nepochybujem o tom, že aj z právneho hľadiska je takýto vzťah možné ošetriť. Rôzne súkromné agentúry to robia už dávno. Samozrejme, ani v optimálnom prípade to neznamená, že by z takto získaných peňazí bolo možné zaplatiť investíciu typu NTC. Tú musí, ako v každej inej krajine, zabezpečiť verejné financovanie. Súkromní investori nejdú do úvahy z veľmi jednoduchého dôvodu: takáto investícia, pokiaľ bude slúžiť potrebám výkonnostného športu, nemôže zabezpečiť jej návratnosť.
Autor: LADISLAV KUBIŠ(Autor je šéfredaktorom Rádia Slovakia International)
