tostiach ešte vždy nosia ľudové kroje. V predvianočnom čase každá domácnosť zabije najmenej jedno prasa na pikantné klobásky, bielu a tmavú zabíjačkovú kašu.

Zabíjanie prasiat v decembri je na maďarskom vidieku rozšírené. Na úsvite víta Vilmos Gondos s rodinou miestneho mäsiara, ktorý prichádza do domu odviesť takzvanú „špinavú prácu“. Po kalíšteku domácej ovocnej pálenky mäsiar berie elektrickú pištoľ. Prasa o pár sekúnd umiera. Niektorí mäsiari však ešte vždy používajú tradičné metódy, zabíjajú prasa nožom, zatiaľ čo dedinčania im kvičiace zviera pridŕžajú. Prasačia krv sa praží s cibuľkou a podáva sa so zemiakmi a nakladanou zeleninou na raňajky. Vilmos Gondos kúpil toto prasiatko pred rokom za 14-tisíc forintov. Teraz váži 150 kíl a takmer každá časť z neho sa zužitkuje.

Vrchol dňa predstavuje robenie klobások. Mäsiar plní črevá zmesou mletého mäsa, soli, cesnaku, mletej papriky a iného korenia. Gondosovské rodinné prasa má dosť mäsa asi na 40 metrov klobások a jaterníc. Kým dedinské babky vonku pilne miešajú vnútornosti vo veľkom železnom hrnci, z kuchyne vychádza silná vôňa - pripravujú tam plnenú kapustu, tradičné jedlo na záver zabíjačky.

„Kedysi sme mávali v dome asi dvadsať ľudí, všetkých príbuzných a slávili sme až do polnoci,“ hovorí susedka Piroška. Podľa nej väčšina mladých z dediny odišla, lebo tam nie je práca. Dnes žije v Hollokö trvale menej než 400 obyvateľov, z toho väčšina sú starí. Do školy chodí len 11 detí. Mnoho starých domov si však kúpili ľudia z mesta na rekreáciu - zvlášť odkedy UNESCO v roku 1987 vyhlásilo dedinu za svetové dedičstvo.

Hollokö je ako živé múzeum. Ako väčšina ľudí severovýchodného Maďarska, aj tunajší sú „Paloc“, katolíci hovoriaci silným miestnym dialektom. Ženy chodia na nedeľné omše ešte stále oblečené v tradičných bohato vyšívaných krojoch. Udržiavajú aj staré tradície. Pred Vianocami deti chodia po dedine a spievajú koledy a nesú malé jasličky znázorňujúce narodenie Ježiša Krista. (reuters)