Ľuboslavov 26-ročný kamarát býva s rodičmi v spoločnom byte. Najradšej by sa odsťahoval, ale nechce nechať matku s otcom alkoholikom, ktorý ju tyranizuje. Matka si však na svoju ťažkú situáciu za 20 rokov zvykla. Kamarát nechce žiť v takýchto podmienkach, nevie však, či má odísť z domu a opustiť matku, alebo zostať a trápiť sa ďalej.
Internetových čitateľov sme sa spýtali: Čo by mal Ľuboslavov kamarát urobiť?
Mal by sa od nich odsťahovať. Na jednej strane chápem jeho obavy o matku (istý čas som vyrastal v dosť podobnom prostredí, s tým rozdielom, že moja matka si nakoniec po rokoch povedala dosť). Na druhej strane už dosiahol vek, aby začal žiť svoj život podľa vlastnej voľby. Jeho matka už svoju voľbu urobila. Zrejme nebola správna, ale čo s tým? Nepomôžeš človeku, ak sám nechce pomoc.
8
Som v takej istej situácii, ba ešte o niečo horšej, pretože mám aj šesťročného syna, a bývam s rodičmi. Otec je alkoholik, ktorý už dlhé roky tiež terorizuje celú rodinu, v skratovom správaní napadol viackrát aj mňa, a to pred mojím synom. Matka sa rozviesť nechce. Stále rozmýšľam, dokolečka dokola, financie nie sú, nezarobím toľko, aby som zaplatila nájomné a uživila seba aj syna, kamarátky nemám, starých rodičov už tiež nie. Bolo by to iné, keby som nemala dieťa, ale teraz musím myslieť aj na neho. Riešenie by bolo vždy a vraj peniaze nie sú všetko. Nie sú, len občas vyriešia mnohé problémy. Naučila som sa spoliehať sama na seba, urobím všetko preto, aby som sa z tejto situácie dostala. Chodím už vyše troch rokov k psychológovi. Pomohol mi dostať sa aspoň zo zlého psychického stavu. Ľudia majú veľké predsudky voči psychológom a psychiatrom, ale oni im dokážu ponúknuť také riešenie, na aké by málokedy prišli sami. Môžem povedať, že odkedy navštevujem psychológa, som úplne iný človek - a aj lepší. Zmenil mi uhol pohľadu, začala som si veriť. Bola som zaradená do programu týraných žien. Sú to už dva roky a zložité situácie zvládam podstatne lepšie ako predtým.
8
Ožranstvo je našou národnou tradíciou. Bohužiaľ, rovnakou tradíciou k tomuto neduhu sú aj zavreté oči, zapchaté ústa, nepočujúce uši. Deje sa to v tisícoch slovenských rodín. Trápenie, skrývaná hanba, nedostatok, hádky, agresivita - a nad tým tróni alkohol. Obeťou nie je pijan, ale jeho rodina. Mnoho detí s takouto skúsenosťou si roky nechce pripustiť a uvedomiť, čo sa u nich deje. Nesú so sebou len ranu, ktorú vedia viac či menej zakryť. Následky stresu z takejto skúsenosti však bývajú doživotné. Ženy alkoholikov sú spoločnosťou nútené "niesť kríž" a dúfať, že sa stane zázrak. Väčšinou sa žiadny nekoná. Ich príjmy im osamostatnenie jednoducho neumožňujú - ak nechcú skončiť ako bezdomovkyne. Ak sa ich manžel upije k smrti za krátku dobu, môžu hovoriť o šťastí. Väčšinou to však trvá dlhé roky. Aj po oslobodení majú nočné mory, nepokoj, traumy, smutné spomienky, čo sa vracajú. Alkoholizmus je choroba zo sebectva - nevidí trápenie blízkych a všetko ničí. Môj názor - vyhoďte pijana. Nech sa trápi sám pod mostom.
8
Ten otec pije dvadsať rokov. Vychádza mi z toho, že synovi otrávil celé detstvo aj dospievanie. A matka si na tyraniu zvykla. Neuveriteľné. Obvykle som dosť humánna, ale za týchto okolností by som strašne vynadala obidvom rodičom za roky prežité v strese, a potom by som vypadla čo najďalej. Nech sa zožerú. Lebo to nie sú rodičia.
8
Medzi zvykom a otupením je rozdiel. Alkoholici situáciu zneužívajú, vedia, že obete nemajú prostriedky na útek a samostatný život. Skúste si predstaviť dni a roky života s alkoholikom, keď každý deň čakáte scény, citové vydieranie, ovracanú chodbu, pocikanú posteľ, bitky, chudobu. A trvá to desaťročia, to by ubilo aj slona, nie ženu, ktorú okolie, farár, zamestnávateľ, možno aj rodina presviedča, "že kvôli deťom" alebo že aj tak "inú možnosť nemá." Dovolím si tvrdiť, že tak žije tretina Sloveniek. A spoločnosť mlčí.
8
Slovensko je krajinou falošných mučeníkov. Netýka sa to len alkoholizmu. V každej rodine sa nájde niekto, kto s útrpným výrazom na tvári nosí teplú polievku chorému príbuznému, vždy postráži dcére dieťa, znáša manželove bitky a nič za to nečaká. Pardon. Vlastne čaká. V rozhodujúcich situáciách uplatňuje citové vydieranie: synak, ty ma predsa nemôžeš opustiť, čo by som si bez teba počala? Možno aj matka nepriamo syna núti, aby s ňou zostal, a on sa cíti vinný.
8
V prvom rade by sa mal pokúsiť spolu s matkou otcovi pomôcť dostať ho na protialkoholické liečenie. Ak matka nechce a chce žiť takto, on nech z domu odíde a žije svoj život, lebo ak ostane v takomto prostredí, po čase si bude myslieť, že to tak má v živote byť.
