Dnes: fotograf ROMAN FERSTL
Ako dieťa som bol zaťažený na vtáčiky. Po izbe mi poletovali amandiny - exotické spevavce, na streche v bývalej strojovni výťahu sme si s kamarátom urobili veľké voliéry, kde sme chovali holuby a všetko možné. Ako dobrovoľník - amatér som sa na strednej škole zúčastnil aj na prieskumoch SAV - mapovali sme rozšírenie vtákov vo voľnej prírode.
Po psovi som nikdy netúžil. Až do momentu, keď som pred dvadsiatimi rokmi v bratislavskom Horskom parku navštívil koncert skupiny E.T.C. Po vystúpení sedeli hudobníci v krčme a pri nohách im ležalo stvorenie, ktoré som nevedel presne zaradiť. Bolo to niečo veľmi zvláštne, malo to hlavu bez nosa a po bokoch malé oči. Pýtal som sa kamarátov, čo to môže byť. Povedali mi, že to bude najpravdepodobnejšie bulteriér. Odvtedy som vedel, že ho chcem. Nie psa, ale bulteriéra. Trochu ma odrádzalo, že je vraj agresívny, ale známi cvičitelia mi povedali, že sa dá zvládnuť. Zaobstaral som si sučku. Volala sa Bea, plným menom Bea, zoborská perla. Aktívne som sa jej venoval, vychovali sme aj dvanásť šteniat - z jedného vrhu! Získala si ma do takej miery, že som založil slovenský klub chovateľov bulteriérov, napísal stanovy, vybavoval na úradoch, študoval všetko o týchto psoch. Bol som takým hovorcom bulteriérov, loboval som, chránil ich záujmy. Vtedy som pracoval v kotolni a času bolo dosť. Držalo ma to päť-šesť rokov, potom som sa začal aktívne venovať svojej súčasnej profesii.
Bea sa vypýtala na druhý svet, keď mala trinásť rokov, bola veľmi chorá a trpela. Tak som jej vyhovel. Po jej smrti som bol presvedčený, že nebudem mať ďalšieho psa. Užíval som si slobodu a život bez záväzkov. Vydržalo mi to dva roky. Potom mi však kamarát ukázal svoj vrh a medzi šťeňatami, ktoré sa motali po dvore, si ma okamžite získalo jedno s čiernym monoklom na oku. Na druhý deň už bolo u mňa doma. Teraz má dva a pol roka. Je to pes, volá sa Doktor (na snímke). Hľadal som mu nejaké originálne meno, lebo bulteriér je originálne plemeno. Doktor znie rappersky a zároveň aristokraticky. Spočiatku som mal s týmto menom na ulici problémy, lebo keď som vykrikoval "Doktor!", ľudia sa otáčali a chceli volať sanitku. Na miestach, kde ho chodím venčiť, si však už zvykli. Ale pre istotu počúva aj na meno Doggy.
Vďaka Doktorovi sa často dostanem na prechádzky do prírody, chodievam s ním po lesoch. Vyžaduje si osamelé túry po odľahlých miestach, lebo sa mi ho nepodarilo vychovať tak, aby bol priateľský voči iným psom. Ľudí miluje, všetkých bez výnimky, ale s malými psami sa nikdy neskamarátil. Nepáči sa mu, že sú uštekaní a nervózni, a ako postupne vyrastal, zistil, že má na to, aby ich umlčal. Odvtedy sa to snaží robiť pravidelne.
Doktor žije v mojom ateliéri, kde sa často stretáva veľa ľudí. Keďže je veľmi spoločenský, všetkých otravuje a zavadzia. Keď mám robotu, zavriem ho do veľkej prepravky, kde síce za mrežami strávi aj tri, štyri hodiny, ale je tam veľmi spokojný a celý čas prespí. Páči sa mi, že pri svojom temperamente vie byť aj takýto pokojný. Na druhej strane vzbudzuje rešpekt. Keď je sám, dáva dosť často hlasno najavo, kto je v tomto priestore pánom, a tak odrádza prípadných záujemcov o moju fotografickú techniku. Skĺbenie temperamentu, pokoja a rešpektu mi úplne vyhovuje. Keby len bol znášanlivejší voči iným psom, ale každý nemôže mať všetko.
U bulteriérov mi vždy vyhovovali mierne povahy a vždy budem bojovať proti tvrdeniam, že z týchto psov sa agresivita nedá dostať. Je to iba vecou šľachtiteľstva. Nemyslím si, že to majú dané do vienka. (mrn)
FOTO - ROMAN FERSTL
A MARIAN JASLOVSKÝ
