Trojmiliónové mesto mesto Hajdarabád prežíva vďaka Infocity, vybudovanému v jednej zo svojich častí, jedno z najlepších období v svojej vyše 400-ročnej histórii. Vďaka pracovným príležitostiam priťahuje aj obyvateľov okolitých indických štátov, rastie.
"Tam by som raz chcel pracovať," ukazuje prstom 14-ročný Sandžaj. Stojí na kamennom nádvorí starobylej indickej pevnosti Golconda, pod ktorou od 16. storočia vyrastalo mesto Hajdarabád. Dnes v ňom žijú asi tri milióny ľudí a prežíva jedno zo svojich najlepších období. Priťahuje aj obyvateľov okolitých indických štátov, rastie.
Z mohutnej pevnosti na pieskovcovej skale je v priezračnom horúcom dni dobrý výhľad. Sandžaj pozerá smerom na Infocity alebo High-tech mesto, ako volajú mestskú časť, ktorá stojí vo veľkej miere za vzostupom tejto časti Indie. Stala sa pýchou nielen štátu Ándhrapradéš, ale aj celej Indie.
Druhé centrum spojené s informačnými technológiami je v inom starobylom meste - v Bangalore.
Sandžaj ma zoznámi so sviatočne vyobliekanými spolužiakmi, ktorí by sa radi odfotografovali s bledým zahraničným turistom. Je nedeľa, deň voľna, a mládenci majú biele košele zastrčené do trochu vyšúchaných nohavíc od obleku.
"Toto sú moji spolužiaci. Študujem, chcem sa stať inžinierom," pochváli sa Sandžaj.
"A potom?"
"Chcel by som pracovať v Infocity, v jednej z tých dvoch veží."
"Chcel by si sa mať asi lepšie."
"Áno, chcel by som mať dom, auto," placho sa usmieva Sandžaj a hľadí smerom na štvrť, ktorá priťahuje najlepšie mozgy v Indii.
Priateľská karavána
Mesto Hajdarabád je už na prvý pohľad iné ako obrovské chaotické Dillí či Bombaj, ktorý šokuje svojou energiou aj rozľahlosťou.
Hajdarabád má kvalitnejšie vozovky a medzi cestami aj zeleň a stromy. Mesto dýcha tiež vzrušene, prúd áut, rikší, motoriek a nákladiakov sa nikdy nezastavuje a svetlá na semaforoch svietia aj tu úplne zbytočne. Táto karavána však pôsobí predsa len priateľskejšie.
Rodina na motorke - to je tu typický obrázok. Otec riadi, matka v elegantnom sárí sedí bokom pohodlne za ním. V hustej premávke, keď treba neustále pribrzďovať a zrýchľovať, sa muža ani nepridržiava. V rukách drží asi ročného chlapčeka. Robia spolu baran-baran-buc a schuti sa smejú. India je veselá, aj keď často chudobná - z nášho, európskeho pohľadu.
Infocity v poľnohospodárskom štáte
"Niečo vyše päť miliónov, tak to je vás o dosť menej, než žije ľudí v tomto štáte," smeje sa vo svojej elegantne zariadenej klimatizovanej miestnosti R. Sridaran, šéf spoločnosti, ktorá vybudovala v Hajdarabáde Infocity.
Indické miery sú iné ako naše, takže počet obyvateľov Slovenska pôsobí v krajine, ktorá bude onedlho najľudnatejším štátom na svete, zanedbateľne. Len v štáte Ándhrapradéš žije viac než 75 miliónov ľudí.
"Myšlienka premeniť tento prevažne poľnohospodársky štát na miesto, kam prídu americké spoločnosti, strčia svoje počítače do siete a začnú bez akýchkoľvek problémov pracovať, vznikla v roku 1996 - a o rok sa už stavalo," hovorí Sridaran.
Pracovné príležitosti
Prvú z veží v Hajdarabáde otváral v roku 1999 Bill Clinton. Do Indie zavítal na jednu zo svojich posledných návštev ako úradujúci prezident. O dva roky dokončili aj druhú vežu.
Oficiálni indickí predstavitelia však uprednostňujú pred Clintonovými demokratmi republikánov Georgea Busha. Dôvod je jednoduchý - John Kerry v predvolebnej kampani sľuboval, že zakročí proti outsourcingu, to znamená, že chcel obmedziť presun výroby amerických spoločností do zahraničia. A indický vzostup by bol bez prílivu zahraničného kapitálu nemožný. Podobne ako slovenský.
India pritiahla Američanov predovšetkým nízkymi cenami - výrobné náklady sú tu asi polovičné. Ale tiež výbornými školami a angličtinou, ktorá je jedným z užitočných pozostatkov britského kolonializmu (medzi ďalšie patrí železničná sieť, mosty a tam, kde funguje, aj kanalizácia).
Pred siedmimi rokmi patril v kalifornskom Silicon Valley (mekka spoločností zaoberajúcich sa informačnými technológiami) k obľúbeným bonmotom tento - nie je ani veľmi vtipný, skôr pravdivý. "Viete, kde sa najskôr stretnú šéfovia špičkových informačných spoločností? V lietadle do Bangalore alebo v hoteli v Hajdarabáde."
Dnes pôsobia v Infocity spoločnosti ako Microsoft a Dell. Prácu tam získalo 200-tisíc ľudí - od softvérových inžinierov až po vrátnikov a kuchárov. A v Bangalore dokonca až pol milióna ľudí. Životná úroveň miestnych obyvateľov sa výrazne zvýšila, vzniklo mnoho nových pracovných miest. Priemerná mzda zamestnancov sa pohybuje okolo 30-tisíc rupií (takmer 20-tisíc korún).
Bombaj - chudoba a dravosť
"Toto sú profesionálni žobráci, nič si nezaslúžia," hovorí mi sprievodca pred vchodom do Múzea Mahátmú Gándhího v Bombaji. Ulica pred múzeom je na miestne pomery tichá, oveľa viac žobrákov je pred slávnou Gate of India, akousi vstupnou bránou do tohto mesta.
Chudoba, žobráci a beznádej slabých, to sú popri šokujúcej rozmanitosti ulice prvé silné vnemy v Indii, ktoré ohromia cudzinca.
"Všimli ste si deti, čo žobrú na križovatkách s niekoľkomesačnými bábätkami? Bábätká majú prenajaté len na niekoľko hodín. Ich rodičom zaplatia za to, že v tom smogu spia prehodené cez rameno iného decka, väčšinou šesť- až sedemročného. Takíto žobráci nie sú chudobní, zarobia za pár hodín niekoľko stoviek rupií. Skutoční chudáci žijú v slumoch, z ktorých ani nevychádzajú."
V Bombaji žije 16 miliónov ľudí, z toho milióny v úbohých prístreškoch z plastov a fólií.
Bombaj je však napriek neprehliadnuteľnej chudobe mnohých obyvateľov mestom s asi najvzrušujúcejším tepom v celej Indii. Rýchle, zamerané na obchod. Predáva sa všetko a všade. Je to motor celej krajiny - umastený, lepkavý, zapáchajúci, ale výkonný. Stačí sa pozrieť na dravosť, s akou ľudia ťahajú do svojich domov živelne cez preťažené stĺpy elektrické vedenie. Sú to hrubé spletence stoviek nízko visiacich drôtov.
"Toto je mesto, do ktorého ľudia prichádzajú žiť. Tu nič nepotrebuješ, aby si mohol začať predávať. Prácu nájde každý, kto o ňu skutočne stojí. Sadneš si trebárs na chodník, predávaš, a aby si nemusel cestovať, tak na chodníku popľuvanom od rozžutých listov betelu aj spávaš."
Nezáleží na tom, že po vašom tovare nie je dopyt. Dôležité je ponúkať. Deň, dva, týždeň, celý život.
Noviny s dobrým nákladom
Dina Vakil je hlavnou editorkou bombajského vydania najznámejšieho indického denníka, Times of India. Vyštudovala v Spojených štátoch a dobre pozná aj Európu. Popri knihách o Mozartovi, Toulouse-Lautrecovi, Paríži a Florencii zdobí jej kanceláriu (aj sem nepretržite dolieha netrpezlivé trúbenie šoférov z rušnej ulice) neveľký obrázok starej Bratislavy. Je na nej Bratislavský hrad, pod ktorým sa kľukatí Dunaj. Kúpila si ju počas krátkej návštevy Slovenska a hoci si na mesto pamätá už len matne, páčilo sa jej.
Dine Vakil môže závidieť ktorýkoľvek európsky novinár i vydavateľ. Len v Bombaji sa predá denne asi 150-tisíc výtlačkov Times of India. V celej krajine je ich 600-tisíc. Denník stojí tri rupie - ľudia sú zvyknutí na nízke ceny a denník veľmi dobre uživí inzercia. V Indii je pritom ešte stále veľa negramotných ľudí, u ktorých je predpoklad, že raz budú čítať. Aj preto sa novinári poklesu čítanosti neobávajú.
Noví boháči a stredná vrstva
Dnes sa v Indii veľa hovorí aj píše o chudobe. S tým, ako krajina bohatne a hospodársky rastie, sa táto téma stáva čoraz nástojčivejšou. A mnoho nových boháčov, ktorí už nepochádzajú z vyvolených rodín, ako to bolo po desaťročia, sa zaujíma predovšetkým o to, aby ich spoločnosti ďalej rástli, zamestnávali ľudí.
Vo viac než miliardovej krajine s najrýchlejšie rastúcou populáciou na svete sú však ľudia zamestnaní väčšinou ešte stále mimo organizovaných štruktúr, takže je nemysliteľné, aby tam fungoval sociálny systém, ako ho poznajú Európania.
Indický recept, ako ľuďom pomôcť, je dať im prácu. Čím kvalifikovanejšiu, tým lepšie.
"Okolo 20 miliónov ľudí ročne sa zaraďuje do strednej vrstvy," hovorí Rahúl Čabra, sediac v záhrade luxusného hotela v hlavnom meste Naí Dillí. Pracuje na ministerstve zahraničných vecí na oddelení, ktoré sa zaoberá propagáciou a stykom so zahraničnými médiami. S hosťami zo Slovenska sa stretáva prvý raz. S pozitívnymi informáciami narába rovnako obratne ako s fajnovým jedálnym lístkom.
Ako sa "success story", ktorú India prežíva podľa ekonomických ukazovateľov i týždenníkov, premieta do života obyčajných Indov?
"V meste je oveľa čistejšie ovzdušie, autobusy tankujú ekologické pohonné hmoty. Stavajú sa nové cesty aj nadjazdy, aj napriek zápcham je už premávka plynulejšia, ľudia jazdia na lepších autách. A hoci aj v tejto záhrade stále počujeme trúbenie áut, s ohlušujúcim hlukom spred desiatich rokov sa to nedá porovnať. Keď idem s otcom v aute, vždy sa ma pýta, prečo netrúbim - hoci sa to cudzincom asi nezdá, premávka je už pokojnejšia," hovorí Rahúl. "Negramotných ľudí ubúda. Stavajú sa nové obchody a centrá, mobily ľuďom úplne zmenili život," rekapituluje. O chvíľu sa ponáhľa na ďalšie stretnutie. Má nabitý deň, v Indii je práve ruský prezident Vladimir Putin.
m m m
O pár dní neskôr si v nablýskanom obchodnom dome v Hajdabaráde v dave nakupujúcich spomeniem na Rahúlove slová o rýchlo rastúcej strednej vrstve a o plných nákupných centrách.
V čom sa líši tento obchodný dom od nákupných centier v Bratislave? Pred vchodom si v okienku musíte odložiť batoh. Okrem toho majú v Indii oveľa príjemnejších predavačov, ľudia si tam svoje zamestnanie skutočne vážia. A ešte niečo - v Bratislave nemajú oddelenie so sárí. Ďalej sú to už len detaily.
K optimistickým číslam a dojmom však treba dodať aj to, že 70 percent Indov žije na vidieku a ich život sa za posledné roky výrazne nezmenil - ani k horšiemu, ani k lepšiemu.
FOTO - AUTOR a Beata Balogová
