Rómske deti v Zlatých Klasoch chodia vraj do škôlky rady. Keď však dlhšie chýbajú, musia si na kolektív opäť zvykať. Aj preto sú triedy vekovo zmiešané - keď sú súrodenci spolu, cítia sa istejšie.
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Milí malí ľudkovia s usoplenými noštekmi sú typickými obyvateľmi mnohých škôlok na svete. Ani títo nemôžu byť iní, rozmýšľame
s fotografkou cestou do rómskej materskej školy. Ale predsa - akí budú, koľko ich bude, čo budú robiť, dorozumieme sa vôbec?
Chvíľu blúdime po zle označených cestách, kým sa v tichom zasneženom chotári južného Slovenska objaví konečne tabuľa Zlaté Klasy. Vchádzame do konečnej stanice. Odbočujúc z hlavnej ulice sa nám do cesty hneď stavajú počerní domáci. Zastavujeme a pýtame sa na Poľnú ulicu. Ochotne vysvetlia, ustúpia, pozdravia a v duchu sa asi nedôverčivo vypytujú, na čo sme sem vlastne prišli.
Rómovia tvoria približne šesťdesiat percent z celkového počtu obyvateľov Zlatých Klasov a na rozdiel od ostatných ich stále pribúda. Dedina v Trnavskom kraji má jednu základnú školu s vyučovacím jazykom slovenským a dve škôlky, správne povedané, materské školy. Prvá, ktorú navštevujú skôr deti zo sociálne silnejších rodín, má dve triedy - slovenskú a maďarskú. Chodia sem biele deti aj deti z rómskych integrovaných rodín a zo zmiešaných manželstiev. Druhej škôlke, ktorú sme pracovne nazvali Poľná, prischli tie 'naozajstné rómčatá', no v poslednom období sa aj medzi nimi už objavujú 'biele tváre'.
"Samozrejme, príďte, budeme len radi, keď o našich deťoch napíšete," povedal nám do telefónu starosta Zlatých Klasov Ladislav Matiaško, keď sme si na odporúčanie riaditeľky materskej školy vybavovali povolenie na návštevu.
Dom detských spomienok
Úzku hrboľatú asfaltku lemujú z ľavej strany honosné ružové a belasé vily s neomylnou pečaťou novousadlíckeho vkusu, na pravej strane sa oproti nim krčia zanedbané postaršie domčeky, síce murované, ale očividne vyžadujúce poriadnu finančnú injekciu. Brána školského dvora je otvorená, a tak sa po chvíľke búšenia na dvere ocitáme priamo v akcii.
"Už som myslela, že ani neprídete," víta nás riaditeľka Marta Kunyiová a otvára dvere do čarovného hradu.
Muzika hrá do skoku, deti majú práve ranné cvičenie a v človeku sa hneď prebúdza nostalgia. Škôlka sa vybavením, stavebným riešením aj celkovou atmosférou nápadne podobá takej, do akej sme svojho času chodili aj my a ktorá sa rokmi dospievania stala už iba zaprášeným zdrojom detských spomienok.
Maláci aj veľkáči sú jedna rodina
Deti sa naším príchodom vôbec nedajú vyrušovať, ďalej nerušene poskakujú podľa vzoru a pokynov učiteľky.
"Keď v septembri prichádzajú do škôlky nové deti, nevedia fakticky vôbec nič," hovorí riaditeľka, keď nás vedie do ďalšej z troch škôlkarských tried. "Teraz je to už lepšie."
Dóóbrýýdééň, zborovo zdravia deti z vedľajšej triedy neobvyklú návštevu. Mladá učiteľka Mariana si práve dokončuje pedagogickú nadstavbu, s tunajšími deťmi jej to ide dobre už dlhší čas.
Práve prebieha takzvané zamestnanie a deti si ho podľa nálady užívajú. V triedach sú rozdelené podľa iného kľúča, než aký bežne funguje podľa veku.
"Máme zmiešané triedy, staršie aj mladšie deti dokopy. Rodičia chcú, aby súrodenci a príbuzní chodili do triedy spolu, tak sme im vyhoveli," vysvetľuje riaditeľka. "Maličkí sa zapájajú do jednoduchších činností, pri učení im vždy vymyslíme niečo primerané veku a oddelíme ich od starších detí. Napríklad na maľovanie farbami si musia počkať a trochu podrásť, lebo to dá zabrať aj pri najstarších. Ale keď sa učíme básničku, zapájame všetky deti bez rozdielu."
V Poľnej škôlke sa pracuje s rovnakým programom ako v ktorejkoľvek inej, akurát trochu pomalšie, lebo deti si látku musia viackrát opakovať a všetky triedy sú vekovo zmiešané.
Učiteľky sa riadia podľa vopred pripraveného plánu a na každý deň si píšu prípravy zohľadňujúce jednotlivé vekové kategórie, v ktorých musia mať vytýčený konkrétny cieľ, metódy, prostriedky práce. Musia obsahovať rozpracované úlohy pre jednotlivé činnosti počas dňa - tvorivé hry, ranné cvičenie, zamestnanie, pobyt vonku aj popoludňajší pobyt.
Do školy sa netreba ponáhľať
Počas hlavného zamestnania sa menšie deti hrajú v kútikoch, alebo si pozerajú obrázkové knižky, staršie sedia za stolmi a vypĺňajú pracovné listy. Nazeráme ponad hlavy a pýtame sa, čo robia. Nie je im veľmi do reči, zahanbene klopia zrak, zoznamovanie bude zrejme trvať dlhšie.
"Niektoré sa ešte nevedia dobre vyjadrovať, sú aj nesmelé, ale ony sa hneď ukážu," hovorí riaditeľka a nabáda deti, aby sa pochválili.
Pracovné listy prezrádzajú, že ide o predškolákov, ktorí majú dnes za úlohu pomenovať geometrické tvary, vedieť ich podľa vzoru nakresliť a pokúsiť sa napísať svoje meno veľkými tlačenými písmenami. Netrvá dlho a už sa prekrikujú.
"To sú kocky, guličky a obdĺžniky, ja sa volám Alex, ja som Peťko, toto je Ninka a toto tiež Alex," predstavujú sa a naberajúc odvahu pomaly ukazujú aj svoje výtvory. Kocky, teda štvorce, sa síce až príliš podobajú obdĺžnikom a guličky, teda kruhy, majú tiež svojské tvary, deti však zjavne vedia, o čom hovoria, aj napriek tomu, že prsty ich pri kreslení ešte celkom neposlúchajú.
"Takmer všetky majú vybavený odklad povinnej školskej dochádzky, aj rodičia už zistili, že je to pre ne lepšie. Chodia dokonca sami s deťmi do pedagogicko-psychologickej poradne," hovorí riaditeľka.
Rómčinu v škôlke potrebujeme
Bariéra sa postupne stráca, do reči sa púšťa jeden malý blonďáčik. A už aj debatujeme o autách, o ružovom panterovi, o snehu, ktorý sa konečne chumelí za oknom. Deti sa pridávajú.
"Peťko je biely, pozrite, ako jeho blonďavá hlava vyniká," upozorňuje riaditeľka na nápadný rozdiel vo výzore najzhovorčivejšieho chlapca. "Jeho mama sa sem prisťahovala z Bratislavy, vzala si Róma a dala malého so sestrou do našej škôlky," prezrádza. "Je to výnimka, ale som rada, že sem chodia, hneď zapadli do kolektívu, sú šikovní a deti sa navzájom aspoň môžu učiť reči."
V Poľnej škôlke vyučujú Rómky aj Nerómky, na každú z troch tried po dvadsaťpäť detí pripadajú dve učiteľky, ktoré musia mať pedagogické vzdelanie, alebo ho dodatočne nadobudnúť. Kým ho nemajú, pracujú ako asistentky, tak ako Adrejka, ktorá zatiaľ učiť nemôže, a tak pomáha pri opatere detí. Čo je však dôležité, učiteľky by nemali mať problém s jazykmi. Už roky sú triedy iba slovenské, lebo väčšina ľudí v dedine dáva svoje deti do miestnej slovenskej školy.
V komunikácii s deťmi potrebujú rómčinu, slovenčinu a občas i maďarčinu.
"Všetky musíme vedieť aspoň trochu po rómsky, inak to malé štvorročné dieťa vôbec nevie, čo od neho chcete. Učíme deti základným výrazom, nevedia, čo je záchod, príbor, umývadlo," hovorí riaditeľka. Rómska učiteľka, tiež Andrejka, sa razantne pridáva: "Čím lepšie hovoríme ich jazykom, tým lepšie môžu hovoriť ony po slovensky. Môžem vám povedať, že sa toho od septembra už veľa naučili. Na deti sa všetko rýchlo nalepí."
Ja som malá doktorka
Vraciame sa k deťom, ktoré sú po celý čas fascinované naším fotoaparátom. Jedna skupinka sa baví rýchlym kreslením kriedou na tabuľu a čo najrýchlejším zotieraním tabule mokrou špongiou, s ktorou sa dá tak dobre čľapkať vo vedierku s vodou. Druhá skupinka dievčat stojí pred detskou ambulanciou a čaká na príjem. Zamierim do provizórnej ordinácie a po dohode s mamičkami dostanem pred bábikami prednosť.
"Máte veľmi veľkú chorobu, to bude injekcia. Nebojte sa," hovorí malá pani doktorka s veľkými tmavými očami a za asistencie sestričky vráža tupý umelohmotný hrot striekačky do môjho predlaktia. Au, bolí, statočne zatínam zuby. Decká, samozrejme, celú bolestivú srandu hneď odhalia, a tak sa máme na čom dosť dlho smiať, pretože liečba vyžaduje niekoľko injekcií za sebou. Po ošetrení dostávam zvláštnu mastičku a príkaz trikrát denne namastiť. U doktora sa platí, a tak vyťahujem z vrecka zabudnutý, akurát vhodný žetón z hypermarketového vozíka. Drobné si nechajte, poviem vysmiatym dievčatám a prisľúbim, že sa ešte prídem dať liečiť.
Staviame snehuliaka
Chystáme sa von. Konečne je dvor, prvý raz za túto zimu, aspoň trochu poprášený snehom. Deti sa ponavliekajú do topánok a búnd, zápasia so šnúrkami, kde-tu chýba čiapka, rukavice či zimné čižmy. Tepláky sa určite premočia, ale nič to, hlavne, že sa konečne môžeme vyváľať v bielej perine. Kapacita sánok je v okamihu obsadená na tristo percent. Učiteľky sa zapriahajú a ťahajú pasažierov za budovu, kde je snehu o trochu viac.
"Postavíme snehuliaka," tešia sa a deti sa márne pokúšajú zlepiť z jemného poprašku čo len malú snehovú guľu. S niekoľkými vytrvalcami sa púšťam do sizyfovskej roboty. Napokon sa podarí pozliepať malého snehuliačika, vhodného akurát tak na prišliapnutie, deti si ho však aspoň chvíľu môžu obzerať. Kým sa v skupinke pokúšame ako-tak modelovať guľky na ďalšieho, jedna z malých víl pribehne a ukazuje jednu nápadne veľkú a hladkú guľu. Významne ju pochválim, netušiac, že som ju pred chvíľou sama krvopotne hlobila. "Sú to špekulanti," smeje sa fotografka, ktorá podfuk odhalila.
Vycikať, umyť sa a spať
Je čas usušiť sa a obedovať. Niektoré deti sú iba v pančuškách, tepláky premokli do nitky. Kým bude nástup, môžeme sa pohrať na koberci. Staršia Katika sa sústredene hrá a za celý čas nepovie ani slovko, nemihne okom, na otázky iba prikývne buď áno, alebo nie, cudzia prítomnosť jej však, zdá sa, neprekáža. Malá štrbavá Annamária vedľa nej je rozkošná - tých pár slov, ktoré v slovenčine ovláda, používa mimoriadne odvážne a počúva skutočne celým telom. Vyberá zo škatule umelohmotné zvieratá a ja sa vypytujem, ktoré pozná. Všetky. Lebo každé je prosto zvieratko. Nezhodneme sa iba na malom mikimausovi. Annamária zaryto tvrdí, že po slovensky sa to povie maskodam. Inak si rozumieme výborne, je s ňou fakt zábava. Chvíľku sa ešte pokúšame figúrky rozlišovať a pomenúvať, aj sa nám darí, ale zrazu už treba ísť. Poobede umyť, vycikať, do pyžama a do postele. Ešte kúsok rozprávky, potom schovať zimou vyštípané líca pod perinu. A už sa bude dobre spať.
Rodičia poznajú zásady
"Veľmi rady tu robia všetko, rady sem chodia," tvrdí riaditeľka. "Doma sa asi nudia, tu sa s nimi celý deň zaoberáme, hráme sa, cvičíme, chodíme na prechádzky, máme rôzne zamestnania."
Učiteľky v škole hovoria, že deti z Poľnej škôlky sú na školu dobre pripravené, dokonca aj čo sa týka dochádzky.
"Niekedy je robota vyčerpávajúca, ale nemenila by som, veď už som sa kvôli tomu naučila aj po cigánsky," hovorí Marta Kunyiová, ktorá má na starosti okrem škôlky aj kuchyňu, zásobovanie a všetku administratívu.
Pamätá si nielen socialistické časy, keď rodičia chodili do roboty a dochádzka detí sa tomu prispôsobovala, ale aj obdobie, keď musela chodiť po domoch, pýtať peniaze na obedy a naháňať deti do škôlky. Dnes sa to už nestáva. Občas sa pritrafí, že niekto chce ušetriť, a tak dieťa na týždeň zo škôlky odhlási, no inak rodičia škôlkarské zásady rešpektujú, lebo si uvedomujú, že deťom prostredie materskej školy prospieva. Hoci sú všetci s výnimkou štyroch alebo piatich na nezamestnaneckej podpore, naučili sa odovzdávať školské platby načas. Niektorí, podľa výšky finančných príspevkov od štátu, dostávajú na detské obedy zľavu.
"Máme asi tridsať detí s touto zľavou, a tie veru chodia do škôlky dennodenne," vraví riaditeľka. "Ale ani s tými, ktorí platia plnú sumu, už nemáme problémy. Mimochodom, teraz budeme mať karneval, ktorý sme opäť naplánovali podľa toho, kedy dostávajú rodičia podporu," odhaľuje stratégiu úspešnej komunikácie s rodičmi.
Ako hociktorá iná
Obec na škôlku dostatok peňazí nemá. Škôlka si v okolí nenašla žiadnych sponzorov a zatiaľ sa len pokúša nadviazať kontakty s ministerstvom a vládou.
"Hoci tu skutočne niet čo ukradnúť, ročne sa aspoň dvakrát nejaký dobrák k nám vláme," sťažuje sa riaditeľka.
Učiteľky riešia všetko svojpomocne. Z domu podonášali nepotrebné hračky, pomôcky, prípadne nejaké zariadenie, výzdoba pochádza, ako inak, z vlastnej tvorivej dielne. Peniaze pokryjú len tie najzákladnejšie výdavky, pričom sa treba vyhýbať krutej pravde, že čím menej detí chodí do škôlky, tým menej sa vyplatí vynakladať prostriedky na jej chod a údržbu.
"Ale máme tu stále čisto, denne sa upratuje, pravidelne meníme bielizeň. Ani vši sme tu ešte nemali, niet sa čoho báť," presviedča riaditeľka. "Je to taká istá škôlka ako hociktorá iná," dodáva hrdo.
Čo hovorí výskum
Metodicko-pedagogické centrum v Prešove urobilo v školskom roku 2000/2001 výskum, ktorého cieľom bolo okrem iného zmapovať problémy detí a žiakov rómskeho pôvodu v oblasti výchovy a vzdelávania a zistiť ich počet v jednotlivých regiónoch. Výskum potvrdil predpoklad, že jednou z rozhodujúcich príčin neúspešnosti rómskych detí v prvej triede základnej školy je ich nízka zaškolenosť v materskej škole.
v materských školách bolo z celkového počtu 154 232 detí 4391 rómskych (3,41 percenta) v 1631 materských školách bolo zastúpenie rómskych detí od 0,1 až do 100 percent v 82 škôlkach bolo zastúpenie rómskych detí od 50 do 100 percent 31 škôlok navštevovali iba rómske deti Zastúpenie rómskych detí a žiakov v krajoch:
Kraj v MŠ v % v ZŠ v %
Bratislavský 2,09 2,96
Trnavský 1,67 3,23
Trenčiansky 0,20 0,53
Nitriansky 1,34 2,78
Žilinský 0,48 1,09
Banskobystrický 6,76 14,19
Košický 7,07 19,24
Prešovský 5,39 14,49
SR 3,41 8,28
(Zdroj: Ministerstvo školstva SR)
