Spevák, skladateľ a moderátor Peter Lipa je pre väčšinu ľudí symbolom džezu, ale necíti sa byť džezovým spevákom. Svoju prvú sólovú platňu vydal ako štyridsaťročný, ale dnes je jeho pozícia taká pevná, že sa o svoju budúcnosť nemusí obávať. Pred dvoma rokmi oslávil šesťdesiatku, je nestor, vyšla o ňom kniha. Hudba a všetko okolo nej ho však stále dychtivo, mladícky baví.

Vyrastali ste v Prešove. Vaša mama bola katolíčka, otec žid. Ako ste pociťovali toto "zmiešané manželstvo"?

Vyrastali ste v Prešove. Vaša mama bola katolíčka, otec žid. Ako ste pociťovali toto "zmiešané manželstvo"?

Keď som mal rok, otec zomrel v koncentračnom tábore, ale ako dieťaťu mi hovorili, že zahynul vo vojne. Vychovávala ma mama. Do desiatich rokov som vôbec nevedel, že som polovičný žid. Mal som katolícku výchovu. Mama síce veľmi do kostola nechodila, ale mňa vyháňala každú nedeľu. Pre mňa to bola aj spoločenská udalosť.

Ostala vám viera, alebo ste k nej ochladli?

Ochladol som. Keď som mal štrnásť, pätnásť, mama to už odo mňa prestala vyžadovať, a tak sa skončilo moje katolícke obdobie.

V Prešove ste vyštudovali zememeračskú nadstavbu. Naozaj ste chceli chodiť po svete s tou červeno-bielou tyčou?

Volá sa to nivelačná lata. Nie, samozrejme, že som to nechcel. Zmaturoval som a nevedel som sa rozhodnúť, čo mám robiť. Pokukoval som po nejakom humanitnom vzdelaní, ale nič mi nenapadlo. Uvažoval som nad VŠMU, herectvom, ale k činom som sa nedostal. Inklinoval som k rozprávaniu, písaniu, prezentovaniu sa pred ľuďmi, ale nemal som dosť síl venovať sa tomu poriadne. V mojom okolí som nemal ani žiaden príklad. Nevedel som, ako sa človek môže stať napríklad spevákom. Boli to príliš vysoké sféry.

Nerobili ste umenie ani amatérsky?

Ale áno, mal som v prešovskom mestskom rozhlase vysielanie pre deti, hral som divadlo v ochotníckom krúžku, spieval som s kamarátmi na ulici s gitarou, ale nevidel som to ako jasnú perspektívu. Najbližšie som mal k umeniu, keď prišiel na jedenásťročnú strednú školu robiť nábor slávny choreograf Juraj Kubánka zo SĽUK-u. Prihlásil som sa, aj keď som s tancom nikdy nič nemal. Bol som mladý, veľa som športoval, mal som rytmus a konkurz som urobil. Prišiel som domov celý nadšený, že už viem, čo budem v živote robiť - cestovať po svete a bývať v rusovskom kaštieli. Mama ma schladila a nešiel som nikam.

Nasledovala vysoká škola stavebná v Bratislave. Síce tiež technická, ale Bratislava bola dôležitým štartom do hudby, nie?

Stavarina bola najbližšie k tej zememeračskej škole. Ani k nej som nemal žiaden vzťah. Škola však bola naozaj veľmi dôležitá, pretože na nej som prvýkrát hral v naozajstnej skupine, Struny. Bol rok 1963, začínala sa bigbítová horúčka a zrazu sme si uvedomili, že hrať môže každý, aj naše idoly boli obyčajní chalani z ulice.

Pamätáte si osudovú chvíľku, keď ste sa rozhodli, že budete spevákom?

Nie. To som si nepovedal doteraz. Ja jednoducho som spevák, lebo sa to dá. Vidím, že to ide, že sa nájdu muzikanti, ktorí chcú so mnou hrať, že sa tým uživím a že ma ľudia počúvajú. Mal som 37 rokov, keď som z rozhlasu, kde som pracoval ako redaktor, odišiel na voľnú nohu s tým, že sa budem živiť hudbou.

Mnohí chlapci sa rozhodli stať sa hudobníkmi, lebo očakávajú, že budú mať slávu, dievčatá a peniaze. Aká bola vaša motivácia?

Predovšetkým láska k hudbe, bol som fanatik a myslím, že som ním ostal. Samozrejme, ide aj o peniaze, lebo z lásky k hudbe ti ráno v obchode chlieb nedajú. Čo sa týka báb, vždy som si myslel, že musím zbaliť takú, ktorá o mne nevie, že som spevák. O sláve sa v tých časoch nedalo vôbec hovoriť. Vtedy mi nebolo jasné ani to, čo viem teraz - že toto je verejný džob a keď chcem, aby ľudia chodili na moje koncerty a kupovali si moje platne, nemôžem byť neznámy. Pre mňa bolo navyše fantastické zistenie, že s hudbou sa dá cestovať.

Vy ste veľa cestovali aj za totality. Vtedy to nebolo obvyklé. Doteraz sa spomína váš záznam uverejnený v Cibulkových zoznamoch spolupracovníkov ŠtB v kategórii dôverník. Podpísali ste spoluprácu?

S Revival Jazz Bandom sme mali ísť do Švajčiarska. Všetko sme mali vybavené, ale švajčiarsky partner vystúpenie zrušil. O mesiac ma zavolali na februárku, kde sídlila ŠtB, vtedy som tam bol jediný raz v živote. Pýtali sa ma, ako bolo vo Švajčiarsku, a s prekvapením som zistil, že oni nevedeli, že sme tam neboli. Ale von sme chodili, tak sa so mnou začali baviť. Chceli vedieť, či sa v zahraničí stretávame s emigrantmi. Povedal som, že to darmo zakazujú, lebo keď sa nám v zahraničí niekto prihovorí po česky alebo slovensky, tak mu nepoviem, že sa s ním nebavím. Takže, o čom sa vraj rozprávame. Povedal som, že o tom, ako je u nás doma. Žeby chceli prísť, ale nemôžu. Chceli mená, povedal som, že žiadne neviem. Tým sa audiencia skončila, nič som nepodpísal, nikdy potom som tam nebol. Mám lustračné osvedčenie z roku 1991, že išlo o nevedomú spoluprácu, čo znamenalo, že som o tom nevedel, ale ten človek, s ktorým som hovoril, si urobil čiarku.

Keby na vás vyvinuli naozaj silný tlak, podpísali by ste?

Ťažká otázka. Asi by som podpísal a vzápätí by som emigroval, chodiť donášať je pre mňa neprijateľná predstava.

Mali ste tendencie emigrovať aj bez toho?

Skoro celý život. Až teraz, po vstupe do Európskej únie a po tom, čo sa naša zahraničná politika stabilizovala, ma to prešlo. Ešte za Mečiara som si nebol istý, či neodídeme.

Čo vám v tom zabránilo?

Ľudia. Mám veľmi veľa známych a kamarátov, toto prostredie ma nepustilo. Nevedel som si predstaviť, že sa zrazu musím presadiť ako nejaký pán Nikto. Navyše sa necítim byť takým profesionálom, aby som zaspieval okamžite v nejakom bare vždy a všetko, čo by odo mňa mohli chcieť. Hudbu, akú chcem ja, môžem robiť len doma, tu mám na to podmienky.

Prvú platňu ste vydali až v štyridsiatke. Prečo?

Spieval som prevažne po anglicky. V Opuse, ako našom kedysi jedinom vydavateľstve, ma vždy vyškrtli z edičného plánu. Raz som sa dozvedel, že nenahrávam preto, lebo ma nemá rád vtedajší minister kultúry Pavol Koyš. Zdvihol som telefón a ohlásil sa k nemu. Prijal ma. Povedal som mu - vy ma vraj nemáte rád, a preto nemôžem nahrávať platne. A dodal som, že idem nahrávať do Prahy, lebo v Supraphone som už mal schválený titul. Vysvitlo, že Koyš ma vôbec nepozná a so zákazmi nemá nič spoločné a že ma nemal rád vtedajší šéf Opusu Ivan Stanislav. Tú pražskú platňu som nahral so skupinou Lipa - Andršt Blues Band a o pol roka som nahrával svoj oneskorený debut.

Vaším najdlhším pôsobiskom bola skupina T + R Band. S ňou ste založili tradíciu legendárnych džezových štvrtkov v bratislavskej Starej sladovni. Dôvodom vášho rozchodu po deviatich rokoch vraj boli peniaze. Ako to bolo?

Nemali sme urovnané finančné vzťahy, veci neboli povedané, napísané, dohodnuté. V tom čase som bol majiteľom aparatúry, mikrobusu, manažérom, dramaturgom, staral som sa, aby sme fungovali, platil som aranžmány, dohodoval nahrávanie. Musel som myslieť na veľa vecí. Z balíka som si teda logicky bral viac. Moji kolegovia mali pocit, že by sa honoráre mali deliť rovným dielom, ale pritom si robili svoje a zaujímalo ich len kedy, za koľko a čo budeme hrať. Tak som povedal - každý musíme ísť po svojom. Ukázalo sa, že som mal pravdu, lebo kapela zakrátko skončila, v Starej sladovni aj definitívne. Dnes už máme vzťahy, našťastie, urovnané.

Dnes máte vo svojej kapele finančné aj iné záležitosti v poriadku?

Absolútne. Na svojich hudobníkov si nerobím žiadne nároky, pretože ich nie som schopný uživiť. Pre mňa je to prioritná skupina, pre nich nie. Vždy zavolám, či môžu ísť hrať a keď nemôžu, nehráme. Ale sme spolu desať rokov a prežili sme niekoľko známych kapiel, v ktorých hrali ako v prioritných projektoch. So mnou zostali. To ma teší.

Môže sa džezový hudobník na Slovensku uživiť?

Nemôže. Nemá šancu bez toho, aby nerobil niečo iné, napríklad učil na škole, aranžoval alebo hral inú hudbu ako džez - s mnohými ľuďmi.

Ale vy sa uživíte slušne, nie?

Áno, ale ja som frontman. A vždy som chcel robiť hudbu, ktorá je zrozumiteľná, neuzatváral som sa do nejakej umeleckej ulity. Nielen preto, že som nechcel, ale na to ani nemám. Poznajú ma, volajú ma na rôzne firemné večierky, a to je najpodstatnejší zdroj mojich príjmov. Medzi nimi sú, samozrejme, aj také, ktoré si odtrpím, ale na niektorých sa cítim vynikajúco.

Pre mnohých Slovákov platí rovnica Peter Lipa = džez. Aký máte pocit z toho, že ste slovenská džezová ikona?

Nikdy som to vedome netlačil týmto smerom. Navyše moje posledné albumy ani džezové nie sú, skôr pesničkové. Ale ľudia ma berú ako človeka, ktorý je spojený s džezom, pretože džez propagujem. Necítim sa byť jednoznačne džezovým spevákom. Ak ma takto berie verejnosť, je to pre mňa pocta, ale viem, že keby som chcel naplniť toto označenie aspoň na osemdesiat percent, mám veľmi veľa čo doháňať.

To by ste nemohli robiť manažéra, ale cvičiť desať hodín denne mnoho rokov, nie?

Cvičením sa dá dohnať veľa, ale niektoré veci má človek zakódované a ten kód sa veľmi ťažko prekračuje. Ale hlavne, nechcem byť nejaký technický virtuóz, vždy sa mi páčila hudba, ktorá je skôr o emóciách.

Ako vnímate pozíciu džezovej hudby na Slovensku?

Umenie, ktoré je náročnejšie či menej komerčné, nemôže žiť samo zo seba. Estráda na seba zarobí, Národné divadlo nie. Džez patrí medzi náročnejšie žánre. Vyspelé krajiny džez podporujú a zaradili ho do štruktúr - od školstva po dotácie. U nás sa to nepodarilo. Teraz sa veľa hovorí o divadlách. Je jasné, že divadlá nemôžu hrať len za vstupné. Ale ani džez zo 'vstupného' nevyžije. Ja nechcem, aby sa postavilo džezové národné divadlo, ale na prezentáciu džezu peniaze treba, inak skape. Keď hudobník prejde celým sitom, vyštuduje konzervatórium, VŠMU, skončí ako excelentný hudobník a nechce sa zamestnať vo filharmónii, môže začať znovu, od nuly. Ocitne sa doslovne na ulici, v garáži či v pivnici a nikto mu nepomôže. Skončený herec si v nejakom divadle miesto vždy nájde.

Vaša budúcnosť je optimistickejšia ako budúcnosť džezu na Slovensku?

Milan Lasica mi napísal pätnásť textov, čo je v jeho prípade takmer neuveriteľné. Zhudobnil som ich a s kapelou sa na nahrávanie albumu pripravujeme veľmi zodpovedne. Bude sa volať Lipa spieva Lasicu. Veľmi sa naň teším.