bel Riverová, Celso Bugallo, Clara Segurová
Riaditeľ benátskeho filmového festivalu Marco Müller vyhlásil, že mnohí producenti odmietajú uvádzať svoje filmy na festivalových súťažiach zo strachu z výhry. Víťazný film získa povesť umeleckého diela a bežné publikum z multiplexov sa mu zďaleka vyhne.
Volanie mora vyzerá veľmi podozrivo: má na konte nielen tri ceny z Benátok, ale aj dve Európske filmové ceny, Zlatý glóbus, dve nominácie na Oscara a 14 cien španielskej filmovej akadémie Goya. O priehrštiach ocenení z rôznych ďalších festivalov (najnovšie z Bangkoku za najlepší film a herecký výkon) i nominácií radšej pomlčme. Volanie mora je totiž napriek všetkému film pre bežné publikum.
Roku 1990 prejednával španielsky najvyšší súd kauzu Ramóna Sampedra, po úraze dvadsaťdeväť rokov pripútaného na lôžko. Ochrnutý napísal a vydal dve úspešné knihy. Inteligentný, šarmantný, vtipný muž bojoval o svoje právo na smrť. Sústredil na seba pozornosť nielen v katolíckom Španielsku. Skutočný rozruch však nastal neskôr, po Ramónovej smrti, keď médiá uverejnili jeho otvorený list adresovaný politickým, spoločenským a cirkevným autoritám. "Moje svedomie neuviazlo v deformácii atrofovaného a ochromeného tela, deformované, atrofované a necitlivé je vaše svedomie."
Ramón žije u brata Joseho a nemôže sa sťažovať na nedostatok lásky. Milujú ho jeho príbuzní, ale vytvára sa aj zvláštny ľúbostný trojuholník, keď sa o jeho lásku uchádzajú hneď dve ženy. Ramónov vzťah k okolitému svetu ilustrujú predovšetkým kontakty s trojicou žien: švagrinou Manuelou, právnou zástupkyňou Juliou a nezamestnanou Rose. Mužské vedľajšie postavy sú zámerne zatláčané do úzadia.
Lenže Ramónovou pravou láskou je more. More, ktoré ho ako námorníka živilo, ktoré bolo jeho vášňou, jeho osudom, lebo pri potápaní sa tragicky zranil. More, ktoré je teraz preňho nedosiahnuteľné. More, ktoré vidí vo svojich snoch. Tak, ako život, ktorý môže vôkol seba sledovať, sarkasticky komentovať, no nie žiť.
No tak, ako je Ramón pevne rozhodnutý ukončiť svoj život, nedokážu si mnohí jeho blízki predstaviť svoje životy bez neho a to ich stavia proti nemu. Ani to však nevysvetľuje, prečo sa rozhodol bojovať o svoje právo na smrť verejne, keď má okolo seba mnohých, ktorí by mu určite dokázali pomôcť.
Volanie mora sa zásadným spôsobom líši od všetkých podobných diel o eutanázii už v základe: jeho tvorcovia nebojujú. Vlastne sa vôbec nezapájajú do polemík. Ich snímka rozpráva konkrétny príbeh jedného človeka. Filmový Ramón, ktorý sa od svojho reálneho predobrazu výrazne odlišuje a je fikciou, nie je smrteľne chorý, zomrieť sa rozhodol preto, lebo nemôže žiť dôstojne.
Hocako je scenár skvelý, ťažisko spočíva na Javierovi Bardemovi. Tridsaťpäťročný španielsky herec stvárňuje, až na zopár flashbackov, úchvatným spôsobom päťdesiatnika, minimalisticky, len prostredníctvom mimiky a hlasu, zato uhrančivo.
Volanie mora nie je sentimentálna melodráma, hoci vyvoláva slzy. Nie je ani spoločenská proklamácia v polemike konzervatívcov a liberálov o eutanázii. Určite však nabáda na premýšľanie o živote, jeho cene, o zodpovednosti, práve, jednotlivcovi i svete, ktorého je súčasťou. Bez pózy, bez patetizmu, bez masky, bez nudy.
